“The H.264 video, 300 frames long is 175KB. A single frame of that video in PNG is 1015KB.”

https://sidbala.com/h-264-is-magic/

“functionally no one used gold in any amount in every-day transactions in the ancient or medieval Mediterranean (or most other places!), because a gold coin at almost any size was such an enormous monetary unit as to be unsuited to most transactions. “

https://acoup.blog/2025/01/03/collections-coinage-and-the-tyranny-of-fantasy-gold/

“We’re used to the monetized form of this system, where the state pays those non-subsistence laborers, who can then buy their subsistence needs from the broader civilian economy (the loop then generally being completed with those civilians use that money to pay their taxes). But as we’ll see, that is not the only way to meet these costs and indeed not necessarily even the most common way. So we want to think about this, in its most simplified form as a question about how we move food (and other stuff, including workers!) from the agricultural economy to military purposes which have no real economic value of their own (you can’t eat a fort). That’s our problem.”

Môžete si nechať svojich zženštilých elfov, ohraných orkov, šialené, kurva, nepochopiteľné kúzla s cestovaním v čase a celé to „high fantasy“ ošahávanie zadkov. Podľa mňa nič neprekoná pôvodného gangstera medzi barbarskými zmrdmi – Conana Barbara, nakopávača rití. A nie, nehovorím o tých Schwarzeneggerových filmoch z osemdesiatych rokov, v ktorých Arnold dal päsťou do tváre hipisákovi Jamesovi Earlovi Jonesovi, čo uctieval hady, rozbil hlavou kaktus a potom striedavo hýbal každým prsným svalom zvlášť ako nejaký šialený neľudský kyborg. Hovorím o drsnom, krvilačnom barbarskom vojvodcovi, ktorý kopal do gúľ a prehrýzal supom krky a ktorého vymyslel Robert E. Howard už v roku 1932, v časoch (ako som už spomínal v článku o Johnovi Carterovi), keď chlapi chceli, aby chlapi boli poriadne, kurva, chlapskí, aby vedeli zabíjať iných, slabších chlapov a potom išli domov, ožrali sa a zbalili hocijakú kočku, na ktorú dostali chuť.

Conan vyrastal v zamrznutých pustatinách bojovnej Cimmerie, kde ho zocelila barbarská kultúra a kde ho od narodenia cvičili vo všetkom, čo súvisí s nakopávaním rití. Aj medzi najdivšími a najbojovnejšími národmi Hyborského veku vynikal ako bojovník, ktorému sa nikto nevyrovnal. Uznanie za odvahu v boji si vyslúžil už ako pätnásťročný, keď Cimmerčania dobyli akvilónsku pevnosť Venarium, pobili všetkých vojakov, ktorí ju bránili, rozobrali ju kameň po kameni a potom tie kamene rozdrvili na jemný prach, ktorý celý týždeň jedli na večeru. Neskôr bol dobrodruhom, zlodejom, veliteľom žoldnierov, vodcom banditov, generálom a, do riti, aj prašivým pirátskym kapitánom. Keď dotiahol do dokonalosti svoj šerm, pri ktorom bodal ľudí do tváre a prerezával im tepny, dal dokopy armádu tvrdých barbarských nomádov a žoldnierov, rozdrvil vojská mocného kráľovstva Akvilónia, uškrtil utláčateľského kráľa na jeho vlastnom tróne a korunu si nasadil sám. Vládol potom mnoho rokov a ľud ho miloval, lebo bol spravodlivý a vedel viesť.

Takže meno Conan, krvilačný barbar, kurva, nie je len tak pre parádu. Nebol to žiadny John Carter z Marsu – nebol to šľachetný dobrák, čo by šermoval a zachraňoval dámy v núdzi. Bol to tvrďácky antihrdina, ktorý chľastal, mával mečom, ošahával krčmárky, vždy si presadil svoje, išlo mu takmer výlučne o vlastný prospech a skoro všetky vyjednávania viedol ostrím svojho verného meča a rýchlym kopom kolenom do gúľ.

Conanov prístup k životu podľa mňa celkom vystihuje tento príbeh. Raz ho istý pirátsky kapitán, vyvrheľ, vzal do svojej posádky. Conan sa pred ostatnými chlapmi rýchlo osvedčil, potom kapitána zabil v súboji s mečom a vyspal sa s jeho frajerkou. Potom pomohol kamarátom vyvraždiť celé mesto príšer a stal sa novým pirátskym kapitánom.

Inokedy robil Conan veliteľa kráľovskej gardy v jednom meste, keď istý debilný vodca banditov menom Constantius dal dokopy armádu, vyplienil mesto, vyhladil gardu a Conana pribil na kríž uprostred púšte. No a namiesto toho, aby to vzdal a zdochol ako nejaký ťuťmák, Conan na tom kríži vydržal asi dva dni, až kým nepresvedčil skupinu potulných kočovných lúpežníkov, aby ho zložili. Zachránili ho a o pár mesiacov si ho zvolili za vodcu. Hneď nato naverboval niekoľko tisíc bojovníkov a vrátil sa do mesta, aby sa pomstil ako Clint Eastwood. Conanovi chlapi vtrhli do mesta, pobili žoldniersku armádu, zajali Constantia a ukrižovali ho na ten istý kríž, na ktorom predtým visel Conan. S týmto chlapom sa jednoducho nejebe. Nikdy to nie je dobrý nápad.

Na bojisku bol Conan poriadny zmrd. Silou a odolnosťou sa mu nevyrovnal nikto. Porazil aj tých najlepších šermiarov vďaka svojmu nekonvenčnému, divokému štýlu boja, mimoriadnej sile, oslepujúcej rýchlosti a reflexom pantera a bojovému besneniu, horúcemu ako peklo, keď sa NEHORÁZNE, KURVA, NASRAL a začal zabíjať všetko, čo sa hýbalo, vírom roztočených čepelí a krvavých kusov mäsa. Dokázal vyhrať súboj jeden na jedného aj bojovať s celými hordami nepriateľov a zniesol neskutočnú nakladačku bez toho, aby čo i len spomalil. Zložiť ho bolo ťažšie ako splašené stádo opitých zmutovaných totálne nafetovaných nosorožcov v brnení, a zniesol viac úderov ako titánom vystužený betónový múr odolný voči raketám, ktorý postavil sám Satan. Navyše ho tvrdá výchova pripravila na každú situáciu. Dokázal celé mesiace prežiť z toho, čo našiel v divočine, vydržal celé dni bez spánku, vyliezol aj na tie najkolmejšie útesy a zakrádať sa vedel tak, že by sa z toho aj snežný leopard posral. Na cestách sa naučil aj niekoľko jazykov, dokázal ľudí rozoznať podľa prízvuku a vedel čítať a písať v mnohých starovekých aj súčasných jazykoch.

Ďalšia tvrďácka vec na Conanovi Cimmerčanovi je, že bol v podstate stelesnením potulného dobrodruha – nikomu okrem seba nebol dlhšie verný a putoval z miesta na miesto za bohatstvom, mocou, bitkami a kočkami. Bol ako postava z Dungeons & Dragons, ktorú vymyslel sám diabol. Skúmal nezmapované mestá, objavoval dávno stratené civilizácie, bojoval s príšerami, zachraňoval dámy v núdzi a viedol armády. Hrdo sa hlásil k svojej barbarskej povahe, útočil na všetko, z čoho sálala mágia, od žiadnych, kurva, „civilizovaných ľudí“ si nenechal srať na hlavu a ani nemihol okom, keď stál zoči-voči nejakému pojebanému tieňovému démonovi, napoly kozlovi a napoly vlkolakovi. Jednoducho, ak sa to hýbalo, Conan si bol celkom istý, že to dokáže rozjebať tak, že tomu sekerou odseká končatiny. A takmer vždy mal pravdu.

A mimochodom, na baby to vedel ako nikto. Hádzali sa mu do náručia všetky – od kráľovien, bohýň a vznešených princezien až po bojovníčky, krčmárky a otrokyne – a ponúkali mu svoje pružné nahé telá spôsobom, aký nevidíte nikde mimo zlého porna. Zvyčajne mu boli dosť ukradnuté, odbíjal ich a tváril sa, že je mu to fuk, a VIETE, že práve vtedy vás baby chcú ešte viac. Proste: „Jasné, zlato… len zotnem hlavu tomuto zlému hadiemu démonovi a potom si to rozdáme,“ a ony sa z neho úplne rozplývali. Predpokladám, že práve preto na deviatich z desiatich obrázkov Conan stojí na vysokej kope mŕtvol s obrovským, krvou nasiaknutým nástrojom sekajúcej smrti v ruke a pri ňom na zemi leží nejaká náhodná polonahá šľapka a drží sa mu za nohu, akoby to bol posledný záchranný kruh na Titanicu.

Conan je, kurva, najlepší.

Zdroje:

• Project Gutenberg Australia – diela Roberta E. Howarda
• Hyborean Age Sources
• Conan the Barbarian (EN World)

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Pred Hanom Solom. Pred poručíkom Starbuckom, kapitánom Kirkom a Flashom Gordonom. Ešte pred Buckom Rogersom tu bol John Carter z Marsu – vojvodca Barsoomu, šermiar, ktorému sa nikto nevyrovná, a úplne prvý gangster medzi medzigalaktickými dobrodruhmi a nakopávačmi mimozemských rití.

John Carter je hrdina série románov Edgara Ricea Burroughsa zo začiatku dvadsiateho storočia a držiteľ vodičáku skupiny A na nakopávanie riti. Bývalý dôstojník jazdectva Konfederácie, z ktorého sa stal kovboj na hraniciach divočiny, sa jedného dňa nejakým nevysvetliteľným spôsobom ocitol na planéte Mars. Tam nestrácal čas: vymlátil dušu z každého mimozemšťana, ktorého stretol, zbalil najkrajšiu babu na planéte a stal sa cisárom Marsu.

Po prvé, prvý román série (Princezná z Marsu) vznikol už v roku 1911, v časoch, keď chlapi chceli, aby chlapi boli CHLAPI, a nie ufňukané zbabelé pičky, čo robia trápne sračky ako fňukanie nad vlastnými pocitmi namiesto toho, aby ľuďom jednu vrazili do papule. A Carter nebol výnimkou. Hneď ako pristál na Marse, zistil, že všetci sú tam slabosi, lebo tam majú nanič gravitáciu a pozemská gravitácia je jednoducho najlepšia, takže len pobehoval, mlátil mimozemské príšery po papuli, skákal na strechy budov a robil úplne parádne veci, napríklad jedol rastliny. Takmer trojmetroví zelení mimozemšťania, ku ktorým sa pridal, napokon usúdili, že je taký tvrďas, že by mal bojovať s jedným z ich náčelníkov. Carter toho blbého hajzla, samozrejme, zabil tak, že ho asi tisíckrát bodol do srdca, a stal sa nižším náčelníkom kmeňa.

Jedného dňa sa vo svojich lietajúcich vzducholodiach zjavila partia blbých kokotov a zelení chlapi, s ktorými sa John Carter práve poflakoval, im poriadne natreli riť. Vo vraku vzducholodí zelení chlapíci zajali totálnu mimozemskú megakočku zo šialenej rasy Marťanov, ktorí vyzerali presne ako obyčajní ľudia, len mali trochu červenšiu kožu a veľa oblečenia nenosili. No a John Carter si povedal: „Serem na týchto chlapov, pomôžem tejto sexi nahej vesmírnej kočke utiecť.“ Tak odtiaľ zdrhli, čo im sily stačili, a snažili sa ju dostať späť do mestského štátu, ktorého bola princeznou.

Zvyšok príbehu je v podstate séria kurva šialených dobrodružstiev, počas ktorých John Carter prešiel celý povrch Marsu, aby zachránil tú babu, ktorú neustále niekto unášal a prevážal z miesta na miesto. Popritom bojoval so šialenými mimozemskými civilizáciami, vyhladil celú sektu marťanských kokotských kňazov, naverboval ako skala tvrdých nasledovníkov, preskúmal nezmapované kraje a utekal z nedobytných pevností vyzbrojený len svojím dôvtipom, zaťatým odhodlaním, schopnosťou skákať ako blcha a neúnavnou rukou s mečom. A ešte: každá pekná kočka, ktorú stretol, sa doňho zamilovala.

Do riti, John Carter je úžasný. Po prvé, z boja necúvol zo žiadneho dôvodu. Mohol byť úplne, kurva, neozbrojený, mohlo k nemu prísť pätnásť goríl, a keby sa naňho čo i len jedna z nich krivo pozrela, vybuchol by, všetky by ich umlátil na smrť a vytrhol im mozgy. Po druhé, vďaka pozemskej sile bol na Marse tvrďas prvej kategórie a dokázal dať zmrdom do papule a zložiť ich jednou ranou, akoby bol Mike Tyson nadopovaný pervitínom. A navyše bol, kurva, šermiar platinovej kategórie a Mars je zhodou okolností zaostalá planéta, kde je čepeľ zbraňou číslo jeden. Takže Carter trávil asi 80 % času tým, že sekal mimozemšťanov na kúsky a močil na ich mŕtvoly, lietal na vzducholodiach, strieľal z guľometov po pandách a zubami lámal obrovské pavúky na polovicu.

Okrem všetkých týchto vecí, vďaka ktorým je tvrďas, mal John Carter aj bojovnícky kódex cti, čo je úplne úctyhodné. Nebol žiadny chladnokrvný vrah, ale zocelený vojak, ktorý nikdy necúvol, nikdy neustúpil a nikdy neprehral bitku. Asi keď ste taký tvrďas ako J. C., nemusíte sa uchyľovať k tomu, aby ste idiotov bodali v spánku. Určite je oveľa uspokojivejšie poraziť nepriateľov v súboji jeden na jedného tak, že im prebodnete srdce mečom, najmä ak s nimi máte poriadne nevybavené účty alebo ich musíte zabiť, aby ste obránili česť svojej ženy.

Stále mám pocit, že v tomto článku nevystihujem tvrďáctvo tejto postavy tak, ako by si zaslúžila, takže to tu radšej ukončím. Ak máte radi gýčové sci-fi starej školy, odporúčam vám zohnať si Princeznú z Marsu, lebo len máloktorý z vesmírnych hrdinov, ktorí prišli po ňom, sa Johnovi Carterovi z Marsu môže rovnať.

Zdroje:

• Kniha: Edgar Rice Burroughs – Princezná z Marsu (A Princess of Mars)

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog