Poďme si niečo povedať o národnom hrdinovi Ruska, šialenom, stredovekom nakopávačovi zadkov, ktorý započal trend, v ktorom dostali na držku ľudia počas toho, ako sa snažili napadnúť Matičku Rus. Bol taký tvrďácky, že je po ňom nielen pomenovaný stredoveký rytiersky rád ale je tiež svätým v Ortodoxnej cirkvi a naspievali o ňom metalovú pesničku v 80. rokoch v Sovietskom zväze:

Bavíme sa o Svätom Alexandrovi Nevskom, potomkovi vikingských bojovníkov, ktorý splodil Ruských cárov, a ktorého priezvisko je doslova odvodené od bitky, v ktorej vrazil švédskemu Jarlovi do tváre čepeľ skurvenej kopije.

Alexander Jaroslavič sa narodil v roku 1220 v meste zvanom Vladimír do šľachtickej rodiny Rurikovcov, ktorá bola zložená z tvrďáckych potomkov švédskych Vikingov, ktorí pristáli v Kyjeve okolo roku 900 a povedali si „Hej, teraz tu velím ja“ a potom založili pokrvné línie bojovníkov, z ktorých sa stali Ruskí cári na asi päťsto rokov. Alexov starý otec bol chlapík menom Vsevolod III. Veľké hniezdo, čo je meno z ktorého som si totálne šiel robiť srandu pomocou vtipov o penisoch a vajciach, ale podľa všetkého ho volali „Veľké hniezdo“ preto, že mal 14 detí, a teda ma stredovekí kronikári predbehli v pančlajne asi tak o osem storočí.

Rusko bolo v 13. storočí úplne iné miesto, ale pravdepodobne nie vo veciach, ktoré by vám napadli prvé. Namiesto toho, aby bolo silnou Ríšou, Kyjevská Rus bola voľná konfederácia kopy viacmenej nezávislých mestských štátov, ktoré zdieľali hlavne spoločný jazyk a spoločnú nesmrteľnú nenávisť voči Germánom a Mongolom. Alexov otec bol Princ z Vladimíru, čo je celkom mätúci titul, keďže „Princ“ sa v týchto dňoch používalo na popis pozície podobnej dnešnému okresnému šerifovi alebo niečomu podobnému. Bola to volená pozícia, za ktorú hlasovali členovia šľachty v meste, a ak sa šľachta rozhodla, že vás už nemajú viac radi, mohli vás odvolať. Princ nemal ani žiadnu ekonomickú silu a bol zodpovedný iba za vojenskú obranu mesta. A, samozrejme, nanešťastie pre Alexandrovho tatka, táto obrana sa stala veľmi rýchlo veľmi dôležitou v 1238 keď do mesta vtrhla besniaca mongolská Zlatá horda, aby nakopala všetkým rite.

Alexander okúsil boj prvý krát v tejto bitke – a to tak, že bol do akcie proti Mongolom hodený vo veku 18 rokov, čo je celkom tvrdé predstavenie do úžasného sveta vraždenia na bojisku. Alex bojoval hrdinsky v krátkej, ale nadmieru krvavej zrážke, rezal a sekal proti ohromujúcemu počtu nepriateľov a robil všetko čo mohol, aby zastavil neúprosný útok jednej z najničivejších vojenských síl, aké sa kedy v ľudskej histórii sformovali. A napriek tomu, že Rusi prehrali, a mesto Vladimír bolo vyplienené a vypálené do tla, Alexandrova statočnosť a bojové schopnosti mu získali rešpekt medzi Ruským ľudom. A to až do takej miery, že v rovnakom roku bol zvolený za Princa v Novgorode, mocnom a veľmi bohatom meste, nie až tak vzdialenom od Vladimíra. Nastúpil do tejto práce, presťahoval sa do Novgorodu a vzal si za ženu princeznú z Polocka… pretože, hej, pravdepodobne sa vám nenaskytne lepšia príležitosť stretnúť naozajstnú princeznú, ako práve po tom, ako vás kopa bohatých ruských típkov zvolí za Princa ich mesta.

Takže, Mongoli šli ďalej a počas ďalšieho roka alebo dvoch vyzerali veci tak dobre, ako by ste očakávali, že by mohli ísť dobre v stredovekom Rusku, ale v 1240 obyvatelia Novgorodu obdržali veľmi temné správy – na obzore sa objavil nový vyzývateľ, a tentokrát sa objavil medzi nepriateľmi, ktorých Rusi tradične nenávideli omnoho viac, ako kedy nenávideli Mongolov: Katolíci.

Do Novgorodu dorazil list od Jarla Birgera zo Švédska – zaťa Kráľa Švédska, a muža, ktorý je tradične považovaný za chlapíka, ktorý založil mesto Stockholm. Vylodil sa s veľkou armádou východne od Novgorodu, bol na dostrel od mesta a jeho list bolo ukážkovým porovnávaním si stredovekých penisov. Stálo v ňom len:

Rozdajte si to so mnou, ak na to máte odvahu. Už stojím na vašej pôde.

Alexander Jaroslavič, Princ z Novgorodu, len zdvihol svoj meč, nasadil si helmu a vykročil z brán paláca. Ani sa neunúval zvolávaním vazalov alebo organizovaním armády – proste povolal svojich osobných strážcov a vydal príkaz skrz mesto Novgorod – v ňom jednoducho stálo, že si máte zobrať zbrane a ísť za ním. Ideme porozbíjať nejaké veci.

Viete, že existuje príliš často používaný vtip o tom, ako je napadnutie Ruska v zime vojenským ekvivalentom testovania drvičky odpadu vašou rukou? Alexander Nevský tento vtip započal. V skutočnosti, ako som pomenul už v úvode. Nevský nie je ani jeho reálne rodné meno. Je to čestný titul, niečo, ako keď Scipio Africanus dostal svoj titul zato, že nakopal rite v Afrike. A Alexander Nevský sa volá Nevský kvôli tomu, čo spravil Jarlovi Birgerovi v Bitke pri Neve.

Švédi sa utáborili pri ústí rieky Neva, blízko pobrežia Baltského mora (primárny cieľ Jarla Birgera bolo odrezať Rusko od prístupu k nemu) a Nevský sa priblížil nepozorovane skrz blízky les s obrovskou nasranou hordou Novgorodských dedinčanov ozbrojených vidlami a fakľami, pripravenými rozmrdať cudzích útočníkov. V to ráno sa náhodou vyskytla super hustá hmla, čo Nevský využil vo svoj prospech, vmanévroval čo najbližšie, a zastihol Švédov totálne nepripravených. Birger neočakával, že Nevský bude konať tak rýchlo, ako konal, a dá dokopy takú veľkú vojenskú silu za taký krátky čas a tiež nedostal žiadne varovanie, že sa Rusi blížia.

V rámci vojenskej stratégie, to je, mierne povedané, nie najlepšia kombinácia faktorov.

Ruská pechota zaútočila prvá a Alexander Nevský osobne viedol útok kavalérie po krídle, ktorá vrazila do švédskych línii a besnila skrz ich tábor. Jeho osobný strážcovia, Družina (úžasné ruské slovo, ktoré doslova znamená „spoločenstvo“ ale je odvodené od starodávneho slovanského slova „drug“ čo znamená „priateľ“) vtrhla do veliteľského stanu Jarla Birgera zatiaľ čo bol stále v ňom, a započal boj, v ktorom podľa povesti Nevský osobne bojoval s Jarlom Birgerom a zasiahol ho do tváre kopijou. Staré kroniky nie sú práve najlepším zdrojom autentických historických detailov, ale aj tak to je kurva úžasné. A, nech si prečítate akúkoľvek verziu tohto príbehu, všetky končia rovnako – s Alexandrom Nevským stojacim triumfálne uprostred kopy mŕtvych nepriateľov krvácajúcich v snehu.

Nevský sa okamžite stal hrdinom v celom Rusku. Toto muselo však vystrašiť bohatých debilkov v Novgorode, pretože ani nie o rok ho odvolali z jeho postu Princa a nahradili ho nejakým iným šašom, ktorého mohli ľahšie kontrolovať.

Toto rozhodnutie okamžite oľutovali, pretože asi tak o šesť mesiacov neskôr sa do Novgorodu donieslo, že sa do Ruska valí obrovská armáda ťažko obrnených nemeckých rytierov a už sa im podarilo obsadiť ruské mesto Pskov (ktoré je len pár dní jazdy od Novgorodu) a momentálne boli v procese plienenia, vyvražďovania a chaosu, a všetkých iných dobrých vecí, ktorými sa preslávili stredoveké armády.

Ako si asi viete predstaviť, Novgorodských zbohatlíci okamžite zapli Bat-signál a prosili Nevského, aby vzal späť svoju starú prácu.

Rád nemeckých rytierov bol na misii pápeža Gregora IX. “Pokresťančiť Pobaltie”, čo v preklade z pápežského kódu z 13. storočia znamená “choďte do Litvy a zabite všetkých” a títo chlapíci sa nemienili zastaviť skôr, ako zmenia každého pohana alebo ruského ortodoxného veriaceho buď na podporovateľa pápeža alebo hamburger.

Alexander Nevský prišiel, aby sa uistil, že títo kokoti dostanú informácie o tom, čo znamená napadnúť Rusko v zime.

Nemecký rytieri boli vedení Princom/Biskupom Hermanom z Dorpatu, nemeckým rytierom, ktorý besnil skrz Estónsko a Litvu, vyrezávajúc katechizmy do každého pohana, na ktorého dosiahol svojou čepeľou. Keď Nevský našiel Princa/Biskupa a jeho rytierov odetých v bielom, ich armáda bola na druhom brehu zamrznutého jazera, ktoré bolo pokryté hrubou vrstvou ľadu. Nevského predchádzajúce víťazstvo nad Švédmi sa tiež udialo na ľade a jeho brnenie bolo omnoho ľahšie, ako to, čo mali na sebe Nemci, a tak bol Nevský viac než spokojný s tým vytiahnuť týchto bláznov do obrovskej epickej bitky, v ktorej visel osud Ruskej civilizácie na vlásku.

Bitka, ktorá nastala, bola slávne zachytená vo výbornom filme z 1938 Alexander Nevský a sama o sebe epická bojová scéna je ešte pôsobivejšia, keď zoberiete do úvahy, že bola natočená v púšti uprostred leta a režisér Sergej Eisenstein musel použiť modrú farbu a roztavené sklo, aby ľad a sneh vyzerali realisticky. Ako divná poznámka pod čiarou, Sergej Eisenstein bol tiež chlapík, ktorý vymyslel koncept filmovej montáže, takže vždy keď zbadáte tvrďácku nadupanú montáž trénujúcich típkov alebo chystajúcich sa na veľkú bitku alebo učiac sa tancovať, môžete za to ďakovať Sergejovi Eisensteinovi. Oh, aby som nezabudol, George Lucas spomínal Eisensteinove stvárnenie bitky na ľade, ako jednu z hlavných inspirácii pre Bitku o Hoth v The Empire Strikes Back. Podľa tejto analógie je Alexander Nevský Luke (Ljuk?) Skywalker.

Na obrovskom ľadovci, uprostred Ruskej zimy, Alexander Nevský osobne viedol epický útok jeho Družiny oproti plnej sile križiakov z Rádu nemeckých rytierov, vpálil do nich a započal epickú bitku, ktorá trvala hodiny. Obe strany bojovali zúrivo, ale ťažké podmienky na ľade a mráz sa čoskoro podpísali na Nemcoch a netrvalo dlho, kým sa do výhody nedostali ruskí obrancovia. Existuje zopár zmienok o tom, ako sa ľad prelomil pod váhou ťažko obrnených križiakov, topiac tucty bojovníkov v ľadovo chladných vodách, ale tieto príbehy sa začali vyskytovať až niekoľko stoviek rokov po bitke, takže nemusia byť pravdivé. Každopádne, vo filme to vyzeralo super.

Konečne, po brutálnej bitke, sa Nemecký útok rozpadol a Princ/Biskup prikázal svojim rytierom, aby sa stiahli. Bitka bola vyhraná a Rád nemeckých rytierov sa stiahol za rieku Narva. Rieka zostala hranicou medzi Ruskom a Európou dodnes, takmer 800 rokov po bitke.

Nevský sa vrátil do Novgorodu, ale veci v Rusku sa menili. Mongoli sa valili skrz krajinu, začali dominovať Rusko a Alexandra Nevského vymenovali za vládcu mesta, čím mu dali omnoho viac moci, akú mal, ako Princ. Nevský spolupracoval, vládol mestu približne dekádu a robil všetko čo mohol aby udržal mier medzi Rusmi a Mongolmi… čo v praxi znamenalo, že sa občas Nevský musel pridať na stranu Mongolov proti ruskej šľachte, ktorá sa snažila vzbúriť.

Je zaujímavé spomenúť, že dnes mu toto Rusi veľmi nevyčítajú – veria, že myslel dopredu a jeho skúsenosti z jednania (a bojovania) s Mongolmi ho naučili, že bolo rozumné nenasierať Veľkého Chána. Čo znie, ako legitímny postoj. A musíme mu uznať, že existuje mnoho príkladov jeho vyjednávania s Veľkým Chánom, aby pomohol jeho krajanom – podarilo sa mu zariadiť výnimku, aby nemusel posielať vojakov do mongolskej armády, zabezpečil mongolskú ochranu nad Ruskou ortodoxnou cirkvou, čo jej umožnilo postaviť veľa bazilík a iných štruktúr skrz krajinu a viac krát presvedčil Chána, aby sa zdržal pomsty a nezačal vraždiť Rusov preto, že ho neposlúchali. Za tieto činy bol tak uznávaný, že tesne predtým, ako Rusi bojovali a konečne porazili Mongolov v Bitke na Kulikovskom poli o sto rokov neskôr, vykopali kosti Alexandra Nevského a použili ich, aby ceremoniálne požehnali armádu pred bitkou.

Alexander Nevský zomrel v roku 1263 počas jednej z jeho diplomatickej misie s Chánom. Jeho vnuk Daniel neskôr založil Moskovskú dynastiu a jeho priami potomkovia sa stali prvými Ruskými cármi (Ivan Hrozný bol Nevského 7x-pra pravnuk). Za jeho služby Ruskej ortodoxnej cirkvi bol Nevský vyhlásený za svätého a v 1725 Katarína Veľká vytvorila Imperiálny rád Alexandra Nevského a spravila z neho jedno z najvyšších vyznamenaní v Ruskom impériu (keď vypukla Druhá svetová vojna, Stalin znovu zaviedol toto vyznamenanie, ako jedno z najvyšších, aké ste mohli získať v Červenej armáde). Film z 1938 o jeho živote (natočený v čase, kedy Rusi boli znepokojení z myšlienky, že by Nemci znova prekročili rieku Narva) je jeden z najslávnejších filmov ruskej kinematografie a v 2008 bol v televíznom hlasovaní zvolený za Najlepší ruský film všetkých čias. Dnes Nevského pozostatky ležia v Kláštore svätého Alexandra, ktorý postavili na mieste, na ktorom vyhral Bitku pri Neve, a toto mauzóleum je miestom posledného odpočinku národných hrdinov, ako Dostojevskij, Čajkovskij alebo Musorgskij.

Zdroje:

• https://russianlife.com/stories/online/alexander-nevsky/
• https://www.prlib.ru/en/news/685590
• https://www.britannica.com/biography/Saint-Alexander-Nevsky
• http://www.historyworld.net/wrldhis/PlainTextHistories.asp?historyid=205
• http://www.allempires.com/article/index.php?q=battle_neva
• Bressler, Richard. The Thirteenth Century: A World History. Jefferson, NC: McFarland & Company, 2018.
• Carleton, Gregory. Russia: The Story of War. Cambridge: Harvard University Press, 2017.
• The Chronicle of Novgorod 1016-1471. Trans. Robert Mitchell and Nevill Forbes. Hattiesburg, MS: Academic International, 1970.

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

“Potom mi povedali, aby som šiel do Lanzareth, kde som mal stretnúť časti parašutistického 3. pluku Fallschirmjager divízie. Tento pluk sa pokúsil zaútočiť skrz lesy západne od Lanazareth smerom na Honsfield a bol odrazený trikrát.” – Joachim Peiper, veliaci dôstojník, 1. SS Pancierová divízia

Uprostred decembra 1944 vedelo osemnásť mužov z čaty patriacej k 99. pechotnej výzvednej a spravodajskej divízii, že sa v Ardenských lesoch na belgicko-nemeckých hraniciach schyľuje k niečomu veľkému. K niečomu, čo by teoreticky mohlo zmeniť priebeh II. svetovej vojny. K niečom, čo by mohlo teoreticky spôsobiť, že sa Eisenhower s Montgomerym poserú.

Pod velením nadporučíka Lyla Boucka strávila elitná čata amerických prieskumníkov posledných niekoľko týždňov vytváraním odpočúvacích staníc popri Nemcami kontrolovanej Sigfriedovej línii, aby mali aspoň tušenie, čo sa deje v nacistickom svete. Keď toto úsilie zlyhalo, povedali si, nasrať, a vydali sa na mimoriadne nebezpečné misie, hlboko do nepriateľského teritória. Vlámali sa do nemeckých základní viac ako tri kilometre za nepriateľskou líniou, tam prepadli nič netušiace jednotky Wehrmachtu a pekne po starom z nich vytĺkli informácie.

To, čo sa dozvedeli, bolo, že pri hraniciach medzi Belgickom a Nemeckom Hitler zhromaždil 200 000 jeho najhúževnatejších veteránov – vrátane štyroch šialene tvrďáckych, elitných SS pancierových divízií, ktoré mali stovky tankov – ako prípravu na šialený, totálny útok naprieč spojeneckými líniami. Títo, bitkami preverení, bojovníci dostali rozkaz preraziť skrz príliš dlhé americké línie, obsadiť Antverpy a ukončiť spojenecký úspech v Normandii jedným gigantickým úderom do vajec pomocou niekoľko tisíc ton obrnených vozidiel pripravených na Blitzkrieg. A títo bojovníci boli pripravení aj vybavení na takúto operáciu.

Bitka o Ardeny sa mala čoskoro začať a Lyle Bouck a jeho výzvedná a spravodajská čata práve mala dostať lístky do prvej rady.

Vo svojich 20 rokoch bol nadporučík Bouck jedným z najmladších dôstojníkov v americkej Armáde. Narodil sa v Missouri a pripojil sa k Národnej garde keď mal 14, aby pomohol rodičom s účtami, avšak po Pearl Harbor bol poslaný do OCS (Officer Candidate School, Dôstojnícka škola, pozn. prek.) kde trénoval vedenie nebezpečných prieskumných hliadok za nepriateľskými líniami. Jeho 17 muži, všetci výborní strelci, trénovali pre tvrďácke komando ninja veci a boli jednými z prvých vojakov, ktorý dostali Combat Infantryman Badge (vyznamenanie, pozn. prek.) za to, že nakopali rite na bojiských II. svetovej vojny.

Boli v podstate elitným Mission: Impossible útočným tímom, schopným vplíženia sa, pozorovania nepriateľa, zlomenia pár väzov a odídenia bez toho, aby si to niekto všimol.

Takže, keď títo chlapíci dostali rozkaz od spojeneckého veliteľstva, aby zaujali obranné pozície, postavili opevnenia a držali pozície za každú cenu, až do posledného muža, na rieke naproti hlavnej ceste v blízkosti belgického mesta Lanzerath, boli trochu prekvapení. Asi tak, ako by ste boli prekvapený vy, ak by ste vyhrali tri multiplayer zápasy v Splinter Cell a Norman Schwarzkopf by vám vykopol dvere na byte a povedal vám, že máte zavraždiť iránskeho Ajatolláha a potom vás len tak nakopal bez varovania do rozkroku oceľovou kanadou.

Až na to, že namiesto sťažovania sa a držania sa za gule, Bouck a jeho muži sa dali okamžite do práce na svojich bunkroch.

Vedeli, že na ceste k Lanzerath bolo niekoľko stoviek brutálnych Panzer Mark V “Panther” bojových tankov, desiatky tisíc naspeedovaných SS úderných jednotiek, v imperiálnych jednotkách skurvene veľa nákladiakov a obrnených vozidiel a niekoľko stovák kanónov. Všetko toto pripravené na boj s očami podliatymi krvou, ktoré také môžete ako SSák mať len ak viete, že toto je posledná šanca nacistického Nemecka na otočenie II. svetovej vojny a zabránenie vstupu Američanov do Fatherlandu.

Lyle Bouck mal 18 mužov rozdelených v dvoch 9 členných jednotkách, podporovaných štyrmi vysunutými delostreleckými pozorovateľmi – chlapíkmi, ktorí majú za úlohu zosielať na nepriateľské hlavy delostreleckú paľbu, nie zapájať sa do boja muža proti mužovi s nacistickými údernými oddielmi. Nemal žiadne obrnené vozidlo, žiadne protitankové zbrane (protitanková rota ho mala kryť na krídle, avšak odišli bez toho, aby mu niečo povedali), žiadnu leteckú podporu, žiadne zálohy, žiadne posily a povedali mu, že delostrelectvo má momentálne “ciele s vyššou prioritou” a teda sa veľmi nemá spoliehať na to, že by zavolal kanóny.

15. decembra 1944 Bouck prikázal svojim mužom, aby vykopali zákopy nad cestou vedúcou do Lanzerath, opevnili ich borovicovými brvnami a vytvorili prekrývajúce sa palebné štvorce. S lesom za chrbtom ležalo medzi Bouckom a mestom otvorené pole s plotom z ostnatého drôtu. Rozmiestnil svoje .30 guľomety, dva BARy a od zásobovača vykšeftoval .50 guľomet z jeho džípu.

Potom čakal.

Nemecký plán útoku bol jednoduchý – potrebovali otvoriť cestu do Lanzerath, aby skrzeň mohli poslať svoje 1. a 12. SS pancierové divízie. Po gigantickom, 90 minút trvajúcom delostreleckom ostreľovaní, ktoré rozdrvilo stromy nad Bouckovou hlavou, mal započať hlavný útok pechoty Wehrmachtu naprieč všetkými americkými líniami, skrz celý ardenský front, a následne mali SS tanky využiť akékoľvek diery, aby prenikli na Antwerpy. Zabezpečenie priechodu cez Lanzerath pripadlo 3. Fallschirmjager divízii – v minulosti hrdej jednotke parašutistov ako lusk, ktorí boli zdecimovaní v Normandii a ktorých popri pár veteránoch dopĺňali mladí chlapci a starí muži predtým považovaní za neschopných služby v nemeckej armáde. Napriek ich nedávnym stratám bola ich morálka vysoká – Nemcom bolo povedané, že Američania sú “žuvačky žujúci, nedisciplinovaní miešanci, bez žalúdka na skutočnú vojnu.”

Nad Lanzerathom teda ležalo a čakalo 18 mužov z čaty Lylea Boucka, stískajúc svoje pušky a hrajúc sa s ružencom, zatiaľ čo celý batalión, zložený z viac ako 700 nemeckých parašutistov, pochodoval dole cestou k mestu. Bouck nariadil svojim mužom, aby čakali, kým prejde okolo predvoj, a v momente, keď uvidia zopár dôstojníkov, spustili paľbu.

Keď sa nepriateľ dostal na dostrel, Bouck a jeho prieskumnícka čata spustila paľbu, každý muž vediac, kto je jeho cieľ. Nemci sa skrčili a hľadali úkryt v priekope na druhej strane cesty, držiac svoje hlavy dolu počas toho, ako .30 a .50 kalibre trhali zem okolo nich na kúsky. Neuvedomujúc si, čomu čelia, parašutisti vyslali celú rotu – viac ako 150 mužov – aby zaútočila na lesy a skoncovala s Američanmi. Ako jeden, vlna Nemcov vstala a začala útočiť do kopca, pričom pálila masívne množstvo munície z ich plneautomatických MP40 a MP44 samopalov.

Američania držali svoje hlavy pri zemi, nestratili chladnú hlavu a kosili dole nepriateľov počas toho, ako utekali skrz otvorené pole, svojimi M1 karabínami a závojom horúceho olova z dvojice guľometov a dvoch útočných pušiek. Žiaden Nemec sa nedostal skrz ostnatý drôt.

Po krátkom prímerí, počas ktorého nemeckí medici odniesli svojich zranených, začali parašutisti druhý útok, tentokrát brodiac sa snehom po kolená za krytia ťažkých mínometov a guľometov. Napriek tomu sa Američania držali, vďaka tomu, že každému z 18 prieskumníckych chlapíkov totálne preplo a bojovali ako šialenci – jeden šialený Srb menom Milošević sám obsluhoval .30 guľomet (na čo bežne treba dvoch) napriek tomu, že počas celej bitky bol bosý, pretože Nemci sa ukázali v momente, kedy si sušil svoje ponožky. Jeho kamoš zo zákopu bol psychotický charakter z modernej FPSky, ktorý prepínal medzi jeho M1 puškou, M3 samopalom a Coltom .45, vzávislosti od situácie.

Znova bol teda nemecký útok odrazený smršťou guliek. Niekde dole na ceste, za 700 parašutistami, muži z 1. SS pancierovej divízie čakali so svojimi tankami zaseknutí v zápche a boli už 5 hodín za svojím operačným plánom, ktorý vyžadoval takmer dokonalé prevedenie, aby uspel.

3. divízia spustila dva ďalšie útoky, tentokrát nepodporovaná len 81mm mínometmi, ale tiež masívnou delostreleckou paľbou, ktorá vytvárala diery o veľkosti autobusu okolo amerických zákopov. Napriek tomu Bouck a jeho muži húževnato bojovali, aj počas toho, ako sa parašutistické jednotky približovali k americkým prieskuníkom natoľko, že “mohli vidieť výrazy na ich tvárach počas toho, ako sme ich zabíjali.” Dva útoky boli znova odrazené pomocou streľby z pištolí na minimálnu vzdialenosť a ručnému boju.

Bitka započala o šiestej ráno. Teraz, o desať hodín neskôr, takmer úplne bez munície, s jeho .50 guľometom vyradeným z prevádzky mínometom a niekoľkými ranenými, Bouck dúfal, že ak vydrží ešte jednu hodinu, bude môcť stiahnuť svojich mužov pod pokrývkou tmy. 18 amerických prieskumníkov úspešne držalo celú nemeckú obrnenú armádu takmer celý deň, čím spojencom kúpili oveľa viac času na zorganizovanie obrany a protiútoku na zastavenie nacistického postupu.

Parašutisti spustili svoj posledný útok za súmraku. Tentokrát však namiesto priameho útok zaútočili zboku, skrz les, kde zakopli o kopu drátov pripevnených ku granátom a vyleteli do vzduchu. Američania počuli vybuchnúť granáty a pokúsili sa upraviť svoje postavenie, avšak boli bez munície, a tak ich pozícia bola obsadená hemžiacimi sa Nemcami. Bouck a jeho muži sa vzdali a boli takmer hromadne popravení nasratými Nemčúrmi, avšak chladnejšie hlavy nakoniec vyhrali a namiesto rozstrieľania ich vzali do zajatia. Nestratili jediného muža.

Američania bojovali tak tvrdo, že Nemci neboli presvedčení, že týchto 18 mužov bolo všetko, čo sa ukrývalo v lesoch, a tak aj keď bol les prázdny, Nemci odmietli postupovať vpred, až pokiaľ im veliaci dôstojník 1. SS pancierovej divízie, Joachim Peiper, neukázal o jednej ráno osobne, s práporom výsadkarov, že les bol naozaj prázdny.

Nadporučík Lyle Bouck sa stal 21 ročným o polnoci 17. decembra. Konečne mohol v USA legálne piť alkohol, ale namiesto oslavovania v striptízovom bare pochodoval viac ako tri kilometre skrz sneh po kolená, s guľkou v lýtku a s nacistickými zbraňami namierenými na jeho hlavu.

Celá prieskumnícka čata bola poslaná na 11 dňovú jazdu vlakom do zajateckého tábora v Nemecku, kde strávli štyri mesiace v mrazivom vonkajšom tábore uprostred nemeckej zimy. Trpiac podchladením, hladom a dehydratáciou bol Bouck blízko smrti, keď muži z jeho starej jednotky – 99. divízie – konečne napochodovali do tábora a zachránili ho.

Lyle Bouck sa vrátil domov do Missouri a stal sa chiropraktikom. Je ženatý 58 rokov. Ododňa, kedy sa vrátil domov, začal písať listy vláde, v ktorých sa dožadoval vyznamenaní a uznania pre statočných mužov z jeho jednotky, ktorí bojovali tak tvrdo, že sami zdržali nemecký postup v Bitke o Ardeny o takmer 24 hodín. Jeho príbeh zostal nevypovedaný až do roku 1981, kedy mu prezident udelil Distinguished Service Cross a prikázal, aby Bronzové a Strieborné hviezdy boli udelené všetkým jeho 17 mužom. Dnes je to najviac vyznamenaná americká čata z II. svetovej vojny.

Bouck sa minulý týždeň dožil 90 rokov. (článok pôvodne vyšiel v 2014, pozn. prek.)

Bouck a jeho čata v 1981

Tento blog je prekladom originálneho blogu Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora, Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog