Skip to content

Šaka Zulu – Náčelník, ktorý z hŕstky Zuluov spravil ríšu

Keď sa reč stočí na najdrvivejšie tvrďácke vojenské ríše subsaharskej Afriky, napadne vás v podstate len jedno slovo – Zulu. Zo všetkých nespočetných kmeňových náčelníkov, tyranských despotov a krutých totalitných vojvodcov, ktorí od praveku až po dnešok presadzovali svoju vôľu v tomto vojnami zmietanom kúte sveta, ani jeden po moci bažiaci šialenec neprekonal tvrďácky odkaz Zulskej ríše a jej hrôzostrašnú schopnosť vykrojiť si mocné impérium jednu napichnutú mŕtvolu za druhou. Úplne nebojácni bojovníci tejto veľmoci z 19. storočia si spravili meno tým, že sa zúrivo vrhali do boja kopijou napred všade, kde sa nejaký boj dal nájsť, masakrovali nepriateľov mačetami a oštepmi a dokonca to natreli aj najvyspelejším európskym mocnostiam, keď sa tam ukázali na zápas o titul v ťažkej váhe tvrďáctva. Zo všetkých zulských vládcov, ktorí v tom období ríši velili, je jeden muž v bezkonkurenčnom tvrďáctve o hlavu vyšší než všetci ostatní – neslávne známy Šaka Zulu. Vojenský génius, ktorý stál za Zulskou ríšou, a jeden z najtvrdších tyranov, akí kedy žili.

Na mocného zulského náčelníka, ktorý neskôr rozšíril svoj kmeň z nejakých 1 500 ľudí na 250-tisícovú ríšu rozprestierajúcu sa na viac ako piatich miliónoch štvorcových kilometrov, mal Šaka dosť neepický pôvod. Namiesto toho, aby sa rýchlosťou warp 5 napálil ksichtom do Zeme spolu s pár tisíckami úlomkov planéty Kryptón, sa Šaka narodil v roku 1787 ľudským rodičom ako nemanželský syn bezvýznamného zulského náčelníka a jeho snúbenice – ženy, s ktorou sa, mimochodom, náčelník ešte ani nevyspal. Neverná nevesta zvaľovala tehotenstvo na nejaké nepoškvrnené počatie v štýle Panny Márie alebo podobnú hovadinu, ale tú výhovorku jej nikto veľmi nezožral. Nechcené decko dostalo meno Šaka, ktoré, samozrejme, pochádza zo zulského slova iShaka. Hoci by ste si mysleli, že už len to, že vás pomenujú po niečom, čo znie ako vynález, s ktorým by Steve Jobs prišiel ako s odpoveďou na Shake Weight (vibrujúcu činku z teleshoppingu), je dostatočne ponižujúce, v skutočnosti je to zulský výraz pre istý druh črevného parazita, čo je ešte menej lichotivé. Je to, ako keby sa niekto volal Úplavica Novák alebo Škrkavka Horváth. Medzi ďalšie zábavné prezývky mladého Šaku patrili „bastard“ a „ten bez otca“. Jeho aj matku vyhnali z kmeňa a museli žiť ako vyvrheli, čo bolo na hovno pre všetkých zúčastnených.

ŠAKA: wtf, toto je na prd

To, že ho pomenovali po mikróbe, v Šakovi vyvolalo podobný komplex, aký mal chlapec s dievčenským menom z piesne Johnnyho Casha „A Boy Named Sue“, a tak väčšinu mladosti strávil tým, že vymlátil dušu z každého decka zo susedstva, ktoré si robilo srandu z jeho mena, z toho, že je bastard, alebo urážalo česť jeho matky. Vďaka schopnosti preskupiť kostnú stavbu nepriateľských ksichtov len zaťatou päsťou a kopou nahromadeného hnevu si mladý Šaka čoskoro vyslúžil čestné miesto zulského bojovníka v náčelníkových službách, kde mohol svoju ničivosť dobre využiť proti nepriateľom svojho ľudu. V armáde sa Šaka naučil taktiku, stratégiu a to, ako efektívne zabiť čo najviac ľudí za čo najkratší čas, čo sa celkom hodí, ak vás takéto veci bavia. Šaka mal na ničenie taký talent, že ho po smrti jeho otca zulský kráľ vymenoval za vojnového náčelníka jeho kmeňa.

Ako vojnový náčelník Šaka Zulu najprv poslal svojich bojovníkov, aby zabili, kurva, každého, kto kedy kecal sračky o ňom alebo o jeho mame, hlavne preto, že to boli hajzli a Šaka aj tak nechcel mať v armáde kopu kokotov. Potom úplne prekopal spôsob, akým Zuluovia bojovali. Viete, až do tohto bodu dejín bolo vojenstvo v subsaharskej Afrike asi jedna z najdebilnejších vecí vôbec. Dve skupiny bojovníkov sa v podstate len postavili do radu asi pätnásť metrov od seba, vykrikovali urážky o sexuálnych praktikách nepriateľských žien, hodili pár oštepov a potom utiekli a hulákali, akí sú úžasní. Šaka, ktorý mal slabosť pre extrémne násilie drviace lebky, usúdil, že vojna by bola oveľa efektívnejšia, keby v nej ľudia naozaj umierali. Preto zahodil „zbabelé“ vrhacie oštepy a nahradil ich veľkými, ťažkými, poriadne nasratými kopijami, ktorým sa hovorilo assegai. A aby jeho bojovníci boli v boji zblízka ešte účinnejší, prerobil zulský štít – spravil ho väčší, odolnejší a konečne aj užitočný.

Keď Šaka vyzbrojil armádu praktickejšími nástrojmi na vypichovanie očí, pustil sa do toho, aby zo svojich mužov spravil čo najväčších tvrďasov. Rozdelil ich do plukov a formácií, nechal ich behať naboso 80 kilometrov denne po savane a naučil ich, ako štítom zahákovať a strhnúť nepriateľov štít, aby chlapík odhalil bok a dal sa mu vraziť parádny bodák medzi rebrá. Počas jeho brutálneho a tvrdého výcviku v umení tvrďáctva každého muža pod jeho velením, ktorý dal najavo bolesť, sťažoval sa alebo pustil zbraň, na mieste popravili ako zbabelca.

S touto prerobenou armádou tvrďáckych bojovníkov sa Šaka Zulu pustil do besnenia a ničenia, pri ktorom praskali aorty, naprieč celou subsaharskou Afrikou. Jeho radikálne formácie sa vrhali do boja so zúrivosťou, akú savana dovtedy nevidela, a jeho bojovníci zmasakrovali každého chmuľa, ktorý bol dosť blbý na to, aby sa mu postavil do cesty. Nikto ho nedokázal zastaviť. Keď Šaka nejaký súperiaci kmeň náležite zdupal do zeme, dal porazeným hajzlom na výber z dvoch možností – pridať sa k Zuluom a zriecť sa svojho pôvodného kmeňa, alebo schytať katastrofálnu bodnú ranu do mozgu. Väčšina jeho obetí si vybrala výrazne lákavejšiu možnosť, a preto je Šaka Zulu jedným z mála vojvodcov v dejinách, ktorí skončili vojnu s väčšou armádou, než s akou ju začali. Keď po kráľovej smrti v roku 1817 prevzal vládu nad celým zulským národom, mal pod sebou 350 bojovníkov a 1 500 obyvateľov. Keď o desať rokov neskôr zomrel, viedol 40 000 bojovníkov, vládol 250 000 obyvateľom a pre svoj ľud si nárokoval päť miliónov štvorcových kilometrov územia – bola to pravdepodobne najmocnejšia africká ríša od čias starovekého Egypta.

Šaka bol v prvom rade vojenský nakopávač rití. Najradšej sa vrhal do boja hlavou napred na čele svojich mužov, vyobliekaný do pravdepodobne úžasne vyzerajúcej uniformy z kožušiny modrej opice (!), a vojna mu vždy išla lepšie než spravovanie nudných kráľovských hovadín. Takže ako vládca bol tak trochu psychopatický šialenec. Jasné, nadviazal diplomatické styky s Britmi a vybudoval nejaké obchodné cesty, ale tento chlap mal vo všeobecnosti radšej hromadné popravy a verejné upaľovanie čarodejníc (tvrdil, že ich dokáže „vyňuchať“) než čokoľvek, čo by sa čo i len vzdialene podobalo na pozemkovú reformu alebo spravodlivý súdny proces. Asi najlepšie to ukazuje, ako Šakovi úplne preskočilo, keď mu zomrela mama – zdrvený vládca nariadil všetkým Zuluom trojmesačný smútok, počas ktorého nikto nesmel nič jesť. Potom dal pozabíjať kravy, aby teliatka vedeli, aké je to prísť o matku, a chodil popravovať ľudí, ktorí „nevyzerali dosť smutne“. Takých bolo 7 000.

Ako si asi viete predstaviť, takýmto správaním si veľkú podporu ľudu nezískate, a tak Šaku v roku 1828 zavraždili až na smrť jeho vlastní bratia, ktorí jeho telo hodili do neoznačeného hrobu a zasypali ho kopou ťažkých šutrov. Napriek nedôstojnému koncu na hrote bratovrahovho noža už Šaka Zulu stihol vybudovať jedno z najdominantnejších kráľovstiev v dejinách subsaharskej Afriky. Jeho nástupcovia pokračovali vo vojenskej taktike, ktorú vymyslel, ďalej rozšírili hranice Zulskej ríše a o päťdesiat rokov neskôr dokonca porazili Britské impérium vo veľkej bitke pri Isandlwane.

Zdroje:

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *