Prečo Slovensko vôbec existuje?

Slovensko má 5,4 milióna obyvateľov, vlastný jazyk, hymnu, menu euro a miesto v OSN. Vyzerá to ako samozrejmosť. Keď sa však pozrieme na mapu Európy z roku 1900, nenájdeme na nej nič, čo by sa volalo Slovensko. Nenájdeme ho ani na mape z roku 1500 či 1000. Nebolo kráľovstvom, kniežatstvom ani provinciou. Nemalo hranice, hlavné mesto ani šľachtu, ktorá by sa k nemu hlásila.

V prvých dvoch dieloch sme sa pýtali, prečo je Slovensko také dlhé a úzke a prečo je Bratislava na okraji. Teraz ostáva otázka, ktorá mala byť možno prvá:

• Prečo Slovensko nenájdeme ani na mape, ktorú nakreslila príroda?
• Odkiaľ sa tu vzali Slovania a prečo ich je tak veľa?
• Prečo sa ľudia pod Tatrami nestali Maďarmi, hoci v ich kráľovstve žili 900 rokov?
• Prečo sa nestali Čechmi, hoci po česky písali 400 rokov a po česky si rozumejú dodnes?
• Prečo sa nevolajú Moravania, Poliaci alebo Rusíni?
• Čo je vlastne národ a odkedy existuje ten slovenský?
• Prečo vznikol štát, o ktorého samostatnosti nikto nehlasoval?
• Prečo si Slovensko pletú so Slovinskom?
• Prečo sa na Slovensku stále hovorí o moste medzi Východom a Západom?

Začneme tým, čo tu bolo skôr ako ľudia: horami a riekami.

Krajina, ktorú príroda nenakreslila

Zmažme z mapy Európy všetky štátne hranice a nechajme len reliéf. Niektoré krajiny na nej ostanú viditeľné aj tak, lebo prírodný celok a dnešný štát sa takmer kryjú. Pyrenejský polostrov za Pyrenejami so Španielskom a Portugalskom. Apeninský polostrov za Alpami s Talianskom. Britské ostrovy so Spojeným kráľovstvom a Írskom. Škandinávsky polostrov s Nórskom a Švédskom, Jutský polostrov s Dánskom. Francúzsko medzi Pyrenejami, Alpami, Rýnom a dvoma morami. Grécko na hornatom juhu Balkánskeho polostrova. A dve veľké misy uprostred kontinentu.

Prvou je Česká kotlina. Zo všetkých strán ju lemujú hory, Šumava, Krušné hory, Krkonoše a Českomoravská vrchovina, a vodu z nej odvádza Labe do Severného mora. Český štát sa po stáročia držal približne v hraniciach tejto misy.

Druhou je Panónska panva, o ktorej sme písali v prvom diele. Obkolesujú ju Alpy, Karpaty a Dinárske hory a všetku jej vodu zbiera Dunaj. Aj ona mala tisíc rokov svoj štát, Uhorsko.

Skúsme teraz tým istým spôsobom nájsť Slovensko. Pozrime sa naň štyrmi pohľadmi.

Reliéf. Slovensko nie je misa. Je to severný okraj cudzej misy: hory na severe, na juhu otvorená rovina. Kto stojí na Podunajskej či Východoslovenskej nížine, nevidí smerom do Maďarska žiadnu prekážku.

Povodia. Asi 96 % územia odvodňuje Dunaj do Čierneho mora. Váh, Nitra, Hron, Ipeľ, Slaná, Hornád aj Bodrog tečú na juh, von z krajiny. Len Poprad a Dunajec odtekajú na sever do Baltu. Žiadna rieka nespája západ s východom. Slovensko nemá vlastné povodie, je to horná časť cudzieho.

Doliny. Medzi pohoriami leží rad kotlín, Turčianska, Liptovská, Zvolenská, Košická a ďalšie. Každá je malý svet s ústím na juh. Dohromady netvoria celok, tvoria hrebeň s priehradkami.

Prirodzené hranice. Na severe je jasná: karpatský hrebeň, po ktorom vedie aj hlavné európske rozvodie medzi Baltským a Čiernym morom. Na západe polojasná: rieka Morava a Biele Karpaty. Na juhu a východe nie je žiadna. Rovina pokračuje ďalej a hranica, ktorú tam dnes vidíme, vznikla až v rokoch 1918 až 1920, vojensky aj pri rokovacom stole.

Z toho plynú dve veci, ku ktorým sa budeme vracať. Po prvé, Slovensko nie je prírodný celok, ale časť väčšieho celku, a jeho dejiny sú preto dejinami panvy. Po druhé, České krajiny a Slovensko patria do dvoch rôznych prírodných celkov. Čechy tečú do Severného mora, Slovensko do Čierneho. Medzi nimi leží Morava, ktorej rieka síce tiež tečie do Dunaja, ale od Slovenska ju delí začiatok karpatského oblúka. Keď v roku 1918 vznikne Československo, bude to politický projekt napriek geografii, nie vďaka nej.

Ak teda Slovensko nenakreslila príroda, museli ho nakresliť ľudia. Ich príbeh sa začína ďaleko na východe, v lesostepiach medzi Dnestrom a Donom.

Odkiaľ prišli Slovania

Ešte v 5. storočí žili v nížinách dnešného Slovenska germánske kmene. Na prelome 5. a 6. storočia sem prišli Slovania a v nasledujúcich storočiach sa ich reč rozšírila po veľkej časti strednej a východnej Európy a Balkánu.

V 6. storočí o nich písali byzantský historik Prokopios a gótsky historik Jordanes. Poznali ich pod menami Sklavíni, Anti a Veneti. Odkiaľ prišli, sa historici a archeológovia dlho sporili. Jedna škola tvrdila, že sa presťahovali ľudia. Druhá, že sa šíril skôr jazyk a spôsob života a miestni ho len prijali.

V septembri 2025 vyšla v časopise Nature štúdia, ktorá spor z veľkej časti rozhodla. Medzinárodný tím analyzoval DNA 555 ľudí z 26 lokalít v strednej a východnej Európe. Výsledok: medzi 6. a 8. storočím prišli z východnej Európy muži aj ženy a vo východnom Nemecku, Poľsku a Chorvátsku nahradili viac ako 80 % pôvodného genofondu. Pôvod tejto populácie autori kladú do priestoru medzi Dnestrom a Donom, teda na dnešnú Ukrajinu a do južného Bieloruska.

Štúdia opisuje aj spôsob, akým sa to dialo. Nebola to jedna výprava, ale mozaika pohybov menších skupín. Raní Slovania žili v malých osadách so zahĺbenými obydliami, mŕtvych spaľovali, používali jednoduchú, v ruke robenú keramiku a mali málo kovu.

Rovnako dôležité je, čo sa stalo o kus južnejšie. Slovania sa usadili aj na území dnešného Maďarska, ešte pred príchodom Avarov. Dodnes to prezrádzajú miestne mená: Balaton je odvodený od slovanského slova pre blato, Visegrád znamená vyšný hrad, Nógrád nový hrad a meno Pešť sa vykladá zo slovanského slova pre pec či jaskyňu. Od roku 568 panve vládli Avari, kočovníci zo stepí. Keď ich moc okolo roku 800 padla, vznikli slovanské kniežatstvá po oboch stranách Dunaja, jedno z nich pri Balatone. Až príchod Maďarov o sto rokov neskôr urobil zo stredu panvy maďarskú krajinu a zo Slovanov v horách na jej severnom okraji samostatnú skupinu.

Na územie Slovenska prišli Slovania dvoma cestami: cez karpatské priesmyky zo severu a východu a proti prúdu riek z juhu a juhovýchodu. Táto dvojitá cesta je dôležitá. Jazykovedci ňou vysvetľujú, prečo má stredná slovenčina niektoré črty spoločné s južnoslovanskými jazykmi. Ešte sa k tomu vrátime.

Veľká rodina a jej menší členovia

Slovanskými jazykmi dnes hovorí okolo 300 miliónov ľudí. Slovanských štátov je trinásť: Rusko, Ukrajina, Bielorusko, Poľsko, Česko, Slovensko, Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Čierna Hora, Severné Macedónsko a Bulharsko.

Slováci medzi nimi patria k menším. Slovensko má asi 5,4 milióna obyvateľov. Rusko ich má 144 miliónov, Poľsko asi 37 miliónov a Česko vyše 10 miliónov. Menej majú napríklad Slovinsko s dvoma miliónmi alebo Severné Macedónsko s necelými dvoma. Zo západných Slovanov so štátom sú Slováci najmenší. Ešte menšie sú slovanské národy bez štátu: Lužickí Srbi v Nemecku, ktorých je asi 60-tisíc, Kašubi v Poľsku alebo Rusíni.

Podľa rozlohy je to podobné. Rusko má 17,1 milióna km², Ukrajina 604-tisíc, Poľsko 313-tisíc. Slovensko so 49-tisíc km² je tesne za Bosnou a Hercegovinou, ktorá má 51-tisíc. Severné Macedónsko má necelých 26-tisíc. Celé Slovensko by sa do Ruska zmestilo asi 350-krát. Rusko však čísla skresľuje. Tri štvrtiny jeho územia ležia za Uralom v Ázii a sú riedko obývané; v európskej časti po Ural žije asi 110 miliónov ľudí na necelých 4 miliónoch km². A nie všetci jeho obyvatelia sú Slovania: pri sčítaní v roku 2021 uviedlo ruskú národnosť 72 % ľudí a 11 % národnosť neuviedlo. Platí to aj pre ostatné štáty, no v Rusku najviac.

Všimnime si, kde títo menší ležia. Slovinci v Alpách, Čiernohorci a Macedónci v balkánskych horách, Slováci v Karpatoch, Lužickí Srbi v močiaroch Sprévy. Veľké slovanské národy vznikli na rovinách, kde sa dalo vybudovať veľké kráľovstvo. Malé prežili tam, kam veľké kráľovstvá dosiahli len sčasti. Hory nedovolili vyrásť, ale nedovolili ani zaniknúť.

Medzi Frankami a Konštantínopolom

Prvé dve storočia žili Slovania na strednom Dunaji v tieni Avarov. Proti nim vznikol v rokoch 623 až 658 Samov kmeňový zväz, prvý známy slovanský politický útvar. O bitke pri Wogastisburgu, kde v roku 631 porazil Frankov, sme písali v článku o Bratislave. Kde presne ležal, nevieme, historici ho kladú na Moravu, do Čiech, na juhozápadné Slovensko alebo do Dolného Rakúska. Skutočný zlom prišiel, keď Avarov koncom 8. storočia rozbil Karol Veľký. Na ich mieste ostalo mocenské vákuum a po oboch stranách Moravy doň vstúpili dve slovanské kniežatstvá.

V Nitre vládol Pribina. Okolo roku 828 mu salzburský arcibiskup vysvätil kostol, prvý známy kresťanský kostol u západných a východných Slovanov. Okolo roku 833 ho moravské knieža Mojmír vyhnalo a obe kniežatstvá spojilo. Štát, ktorý tak vznikol, nazval byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet o storočie neskôr Veľkou Moravou.

Jeho poloha bola výhodná aj nebezpečná. Na západe ležala Východofranská ríša, najsilnejší štát vtedajšej Európy, ktorá považovala Moravu za svoje pohraničie a jej kniežatá za vazalov. Kresťanstvo sem prinášali bavorskí kňazi z Pasova a Salzburgu a s nimi prichádzal aj franský vplyv. Kto ovládal cirkev, ovládal pisárov, diplomaciu a legitimitu.

Knieža Rastislav to pochopil. Okolo roku 861 požiadal pápeža o vlastného biskupa a keď neuspel, obrátil sa v roku 862 na druhý koniec kresťanského sveta, na byzantského cisára Michala III. Z Konštantínopolu prišli v roku 863 dvaja bratia zo Solúna, Konštantín a Metod. Vedeli po slovansky, lebo okolie Solúna bolo slovanské. Konštantín zostavil pre slovanskú reč písmo, hlaholiku, a preložil do nej evanjeliá a liturgiu.

Bol to odvážny krok. V západnej cirkvi sa bohoslužby slúžili po latinsky, na východe po grécky. Slovanská liturgia znamenala, že sa slovančina stala štvrtým liturgickým jazykom Európy, po hebrejčine, gréčtine a latinčine. Pápež Hadrián II. ju v roku 868 schválil a Metoda krátko nato vymenoval za arcibiskupa. Bavorskí biskupi ho na ceste späť zajali a tri roky väznili. Prepustili ho až na zásah pápeža Jána VIII.

Ten v roku 880 vydal listinu Industriae tuae. Potvrdil v nej slovanskú liturgiu, vzal Svätopluka a jeho ľud pod ochranu Svätej stolice a zriadil biskupstvo v Nitre. Veľká Morava tým prestala byť franským pohraničím a stala sa štátom, ktorý uznal Rím. Zároveň sa však v tej istej listine nitrianskym biskupom stal Wiching, švábsky mních a Metodov protivník.

Po Metodovej smrti v roku 885 pápež Štefan V. slovanskú liturgiu zakázal a Svätopluk dal Metodových žiakov vyhnať. Odišli do Bulharska a dielo, ktoré vzniklo pre Moravu, tam zapustilo korene. V Preslave a Ochride z neho vyrástla cyrilika a písomníctvo, ktoré neskôr prevzali Srbi a Rusi. Odkaz solúnskych bratov tak dnes žije najmä u pravoslávnych Slovanov. Na Slovensku po ňom ostalo latinské kresťanstvo, pár slov a tradícia, ku ktorej sa národ vrátil až o tisíc rokov.

Vyhnanie Metodových žiakov má dôsledok, ktorý vidno na mape dodnes. Územie Slovenska sa stalo súčasťou západného, latinského civilizačného okruhu. Maďari prijali o sto rokov neskôr kresťanstvo tiež z Ríma a kráľ Štefan dostal korunu od pápeža. Keď sa v roku 1054 západná a východná cirkev definitívne rozišli, viedla deliaca čiara po východných Karpatoch. Na jednu stranu pripadla latinka, gotické katedrály, mestské právo, univerzity a neskôr reformácia. Na druhú cyrilika, ikony a pravoslávie. Keby na Morave zvíťazil Metod nad Wichingom, je možné, že by sa dnes v Nitre písalo cyrilikou ako v Sofii či Belehrade.

Hranica dvoch svetov dodnes vedie východným Slovenskom. Gréckokatolíci, ktorí od Užhorodskej únie z roku 1646 spájajú východný obrad s poslušnosťou Rímu, sú jej živou pamiatkou.

Svätopluk rozšíril ríšu na najväčšiu rozlohu, zahŕňala Čechy, Panóniu, Vislansko aj časť Potisia. Po jeho smrti v roku 894 sa synovia pohádali. V rokoch 895 a 896 prekročili Karpaty Maďari, kočovný zväz z východných stepí, a obsadili nížinu. Okolo roku 906 Veľká Morava zanikla a v roku 907 Maďari pri Bratislave porazili bavorské vojsko.

Na mape to vyzerá, akoby Maďari šli po stopách Slovanov: aj oni prišli z východných stepí a aj oni cez karpatské priesmyky. Príčinná súvislosť medzi oboma pohybmi však nie je. Delí ich vyše tristo rokov a Maďarov z Etelközu, stepí severne od Čierneho mora, vytlačili okolo roku 895 Pečenehovia v spojenectve s Bulharmi. Spoločná je im geografia, nie príčina; to je náš výklad. Kto prichádzal zo stepí, mohol do panvy vojsť len cez niekoľko brán v Karpatoch alebo popri Dunaji, a Verecký priesmyk bol jednou z nich.

Čo z toho vyplýva pre našu otázku? Veľká Morava nebola slovenským štátom a jej obyvatelia sa nevolali Slováci. Jej jadro ležalo na dnešnej Morave. Ukázala však dve veci, ktoré sa budú opakovať. Prvá: územie na okraji panvy je miestom, kde sa stretáva západný a východný vplyv, a kto tu vládne, musí medzi nimi lavírovať. Druhá: príchod Maďarov rozdelil Slovanov, ktorí dovtedy tvorili jeden pás. Tí západne od rieky Moravy sa stali súčasťou českého štátu. Tí východne od nej súčasťou uhorského. Hranica na rieke Morave a hrebeni Bielych Karpát vydržala tisíc rokov a je najstaršou príčinou toho, že Slováci nie sú Moravania.

Slovan a otrok

Slovania sami seba volali Slověne. Jazykovedci to meno najčastejšie odvodzujú od slova „slovo“: Slovania boli tí, čo hovoria zrozumiteľne, na rozdiel od Nemcov, teda „nemých“, ktorým nebolo rozumieť. Pôvod mena je však sporný.

Gréci si meno upravili na Sklabenoi a z toho vzniklo latinské Sclavus. V 9. a 10. storočí sa toto slovo v západnej Európe začalo používať v inom význame. Franská ríša viedla na svojej východnej hranici neustále vojny s pohanskými Slovanmi a zajatcov predávala. Kresťana nebolo dovolené zotročiť, pohana áno. Obchod s otrokmi zo slovanských krajín opísal v rokoch 961 až 962 kupec Ibrahím ibn Jakúb, ktorý navštívil Prahu, a neskôr na ňom bohatli aj Benátky a Janov. Arabi volali týchto otrokov Sakáliba.

Bolo ich toľko, že meno národa nahradilo staré latinské slovo servus. Odtiaľ je anglické slave, nemecké Sklave, francúzske esclave, španielske esclavo aj talianske schiavo. A z benátskeho pozdravu s-ciavo, „som tvoj otrok“, vzniklo ciao, ktorým sa dnes zdraví pol sveta vrátane Slovákov.

Slovákov sa to týkalo aj priamo. V uhorských latinských listinách sa volali Sclavi. Keď si vzdelanci v novoveku uvedomili, ako to slovo znie cudzincom, začali sa podpisovať Slavi alebo si vymýšľali učené náhrady ako Pannoni. Národ, ktorý neskôr vyrástol na myšlienke, že jazyk je to najcennejšie, čo má, tak nesie meno, ktoré znamená zároveň „ľudia slova“ aj „otroci“.

Storočie medzi dvoma štátmi

Čo sa dialo na území Slovenska medzi rokom 907, keď Veľká Morava zanikla, a rokom 1000, keď vzniklo Uhorské kráľovstvo? Písomné pramene o tom takmer mlčia. Vieme toto.

Ľudia ostali. Archeológovia sledujú na Nitriansku osídlenie súvisle od 9. do 13. storočia. Maďarom sa podľa historikov podarilo ovládnuť západné Slovensko až v druhej polovici 10. storočia.

Nitra pritom nezanikla. V 11. storočí bola sídlom vojvodstva v rámci Uhorského kráľovstva. Posledným vojvodom bol Álmoš a jeho vláda sa skončila v roku 1108.

Na prelome tisícročí siahol na toto územie aj severný sused. Poľský panovník Boleslav Chrabrý sa podľa Galla Anonyma a Uhorsko-poľskej kroniky zmocnil uhorského územia až po Dunaj. Podľa historika Jána Steinhübela sa to mohlo stať až po roku 1002. Uhorsko ho získalo späť podľa jedných v roku 1018, podľa iných až v roku 1030.

Prečo sa tu Poliaci neudržali? Pramene to nehovoria; náš výklad je geografický. Zo severu sa na Slovensko vchádza cez hlavný hrebeň Karpát priesmykmi, ktoré boli pol roka pod snehom, a doliny za nimi vedú preč od Poľska. Z juhu sú tie isté doliny otvorené brány. Kto držal nížinu, držal ústia všetkých dolín naraz, a s nimi cesty, soľ a obilie. Okraj panvy patrí tomu, kto vládne panve.

Pozrime sa aj na západ a na východ. Na prelome tisícročí sa okolo panvy naraz formovali štáty, ktoré poznáme dodnes. Na západe dal Oto I. v roku 962 v Ríme korunovať seba za cisára a Svätá ríša rímska, ktorej súčasťou boli aj Čechy, sa stala najsilnejšou mocou strednej Európy. Na severe prijal Mieszko I. v roku 966 krst a s ním latinské kresťanstvo. Na východe sa kyjevský knieža Vladimír v roku 988 dal pokrstiť z Konštantínopolu. Na juhu byzantský cisár Bazil II. postupne podmanil Bulharsko. Uhorsko v strede sa rozhodlo pre západ: Štefan I. bol korunovaný 25. decembra 1000 alebo 1. januára 1001 korunou, ktorú poslal pápež Silvester II. Územie Slovenska sa tak ocitlo vo vnútri štátu, ktorý sa v tejto súťaži postavil na latinskú stranu.

Deväťsto rokov v Uhorsku

Maďari obsadili rovinu, lebo ako pastieri potrebovali trávu. Hory ich spočiatku nezaujímali. Slovania v dolinách na severe ostali, kde boli, a do Uhorského kráľovstva, ktoré v roku 1000 založil Štefan I., boli začleňovaní postupne, od juhu na sever, od 10. do 13. storočia. Samostatné stolice na severe, Orava, Liptov a Turiec, sa od Zvolena oddelili až v 14. storočí. Maďarčina od nich prevzala stovky slov pre veci, ktoré kočovníci nepoznali: poľnohospodárstvo, remeslá, štát a cirkev. Király je kráľ, megye, teda župa, pochádza zo slovanského slova medja, čiže medza či hranica, ispán je župan, kovács kováč, kasza kosa, asztal stôl, szerda, csütörtök a péntek sú streda, štvrtok a piatok.

Aj potom ostala na severe jedna zvláštnosť. Dňa 15. marca 1412 dal kráľ Žigmund šestnásť spišských miest do zálohu poľskému kráľovi za pôžičku 37-tisíc kôp pražských grošov. Záloh trval 360 rokov, do roku 1772. Mestá ostali súčasťou Uhorska, ale poplatky z nich vyberali poľskí králi. Na mape si všimnime aj juh: stolice tam siahali hlboko do nížiny a hranica z roku 1920 mnohé z nich preťala. Vrátime sa k tomu pri vojne o južnú hranicu.

Prečo slovanská reč v horách prežila, hoci nemala štát, školy ani písmo? Podrobne sme to rozoberali v prvom diele. Stručne:

• Doliny boli od seba oddelené a kráľovská moc do nich dosiahla len cez hrady a župy. Dedina žila po svojom.
• Uhorsko nebolo maďarským štátom v dnešnom zmysle. Úradným jazykom bola do roku 1844 latinčina. Kráľovi bolo jedno, ako hovorí poddaný, ak platil dane.
• Politickým národom, natio hungarica, bola šľachta bez ohľadu na reč. Zeman z Turca či Liptova hovoril doma po slovensky, v župe po latinsky a považoval sa za Uhra.
• Po mongolskom vpáde v roku 1241 pozývali králi kolonistov, Nemcov do miest a baní, neskôr Valachov na hole. Od 14. storočia sa v krajine objavujú aj Rómovia. Krajina bola taká pestrá, že žiadna reč nemohla ostatné pohltiť.

Latinské listiny volali týchto ľudí Sclavi, Maďari Tót, Nemci Winden či Slowaken. Krajina, kde žili, sa volala Horné Uhorsko alebo jednoducho „horné kraje“. Slovom Slovensko sa neskôr označoval len kraj, kde bývajú Slováci, nie územie s hranicami.

Najslovenskejšie pritom ostali tri malé stolice za hrebeňmi Fatry: Orava, Turiec a Liptov. Ležia v uzavretých kotlinách, do ktorých sa z nížiny ide len úzkymi dolinami Váhu, Turca a Oravy, a ako samostatné stolice vydržali od 14. storočia až do zrušenia starých žúp na konci roka 1922. Mali vlastnú drobnú šľachtu, zemanov, ktorí doma hovorili po slovensky. Práve odtiaľto vyšlo neskôr národné hnutie: v Martine v Turci prijali v roku 1861 Memorandum národa slovenského, v roku 1863 tam vznikla Matica slovenská a v roku 1918 Martinská deklarácia. Náš výklad je geografický: reč a s ňou zárodok národa prežili najlepšie tam, kam to bolo z roviny najďalej.

Dve kráľovstvá

Kým Slováci žili ako ľud bez mena v cudzom kráľovstve, ich najbližší príbuzní mali vlastné. Čechy boli kniežatstvom od 9. storočia a dedičným kráľovstvom od začiatku 13. storočia. Český kráľ bol jedným zo siedmich kurfirstov, ktorí volili rímskeho cisára, a Karol IV. sa v roku 1355 sám cisárom stal. Praha mala od roku 1348 univerzitu. Česi mali šľachtu, mestá, zákony a kroniky vo vlastnej reči.

Prečo vzniklo české kráľovstvo, a slovenské nie? Ponúka sa zemepisný výklad. Čechy sú kotlina uzavretá horami a ich kniežatá ju zjednotili skôr, než ju stihol pohltiť niekto iný. Vo Svätej ríši rímskej si udržali vlastného panovníka, v roku 1198 získali kráľovský titul a Zlatá bula sicílska ho v roku 1212 potvrdila ako dedičný. Územie Slovenska takú hradbu na juhu nemá. Jeho doliny sa otvárajú do nížiny, z ktorej prišli Maďari, a Nitrianske vojvodstvo, jediný zárodok vlastnej vlády, zaniklo v roku 1108. V čase, keď sa Čechy stávali kráľovstvom, bolo územie Slovenska už postupne začleňované do Uhorska.

Je to najdôležitejší rozdiel medzi oboma národmi a vysvetľuje veľa z toho, čo príde. Keď v 19. storočí začnú Česi žiadať svoje práva, budú hovoriť o obnove historického štátu. Slováci nebudú mať čo obnovovať.

Ani české kráľovstvo pritom nebolo nemenné. Koruna česká zahŕňala okrem Čiech a Moravy aj Sliezsko, Hornú a Dolnú Lužicu a Kladsko. Obe Lužice postúpil Ferdinand II. v Pražskom mieri v roku 1635 Sasku. Väčšinu Sliezska aj s Kladskom stratila Mária Terézia v roku 1742 v prospech Pruska. Dnešné Česko je to, čo z koruny ostalo: Čechy, Morava a malý kus Sliezska okolo Opavy a Těšína.

Husiti a Jiskra: prvá cudzia armáda, ktorej rozumeli

V rokoch 1419 až 1436 otriasli strednou Európou husitské vojny. Bola to prvá európska reformácia, sto rokov pred Lutherom, a čeština sa v nej stala jazykom Biblie a bohoslužby. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský si nárokoval aj českú korunu a viedol proti husitom križiacke výpravy. Husiti mu vojnu vrátili a prenesli ju aj na územie Slovenska.

Prichádzali z Moravy cez priesmyky Bielych Karpát a po Považí, teda rovnakými cestami ako neskôr všetky vojská zo západu. V roku 1428 došli až k Bratislave. V apríli 1430 porazili uhorské vojsko pri Trnave a v roku 1431 obsadili Nitru a 29. septembra hrad Likavu v Liptove, svoju prvú stálu posádku v Uhorsku. V novembri 1431 ich uhorské vojsko porazilo na Rudom poli pri Ilave. Od roku 1432 si husiti budovali sieť posádok v Skalici, na Lednici, v Topoľčanoch a v Trnave, ktorú 24. júna 1432 obsadili v noci prestrojení za kupcov a držali do roku 1435.

Po husitoch prišli žoldnieri. Ján Jiskra z Brandýsa ovládal od roku 1440 v mene malého kráľa Ladislava Pohrobka stredné a východné Slovensko, od Zvolena a Kremnice po Košice, Levoču a Kežmarok, a v roku 1451 pri Lučenci porazil Jána Huňadyho. Po ňom ostali bratríci, ktorí sa opevňovali v táboroch, napríklad v Posádke pri Gajaroch na Záhorí. Ich éra sa skončila v roku 1467 porážkou pri Veľkých Kostoľanoch.

Na tejto mape prvý raz dobre vidno, ako funguje geografia severu. Kto prišiel zo západu cez Moravu, dostal sa rýchlo do dolín Považia a Ponitria, no udržať sa vedel len tam, kde mal hrady a mestá. Pre Slovákov mali tieto desaťročia jeden trvalý následok: s husitmi a Jiskrovými žoldniermi prišla čeština, ktorej rozumeli, a stala sa ich prvým písaným jazykom. Vrátime sa k tomu pri reformácii.

Moháč: jeden panovník, dve kráľovstvá

V roku 1526 padol pri Moháči v boji s Turkami Ľudovít Jagelovský, kráľ český aj uhorský. Obe kráľovstvá si za nástupcu zvolili toho istého muža, Ferdinanda Habsburského. Od toho roku až do roku 1918, teda 392 rokov, mali Česi a Slováci spoločného panovníka vo Viedni. Stále však žili v dvoch rôznych kráľovstvách s inými zákonmi, snemami, daňami aj dejinami.

Tie dejiny sa rozišli najmä v 17. storočí. České stavy sa v roku 1618 vzbúrili a v roku 1620 prehrali na Bielej hore. V roku 1621 popravili 27 vodcov povstania a veľkej časti českej šľachty zhabali majetok. Časť českých vzdelancov odišla po Bielej hore na Slovensko. V tom období vznikol aj evanjelický spevník Cithara sanctorum.

Uhorské stavy dopadli inak. Od Bocskaiovho povstania v roku 1604 po kapituláciu Rákócziho povstalcov pri Satmári v roku 1711 sa proti Habsburgovcom opakovane búrili, väčšinou v spojenectve s Osmanskou ríšou. Na rozdiel od českých stavov ich nezlomila jedna prehratá bitka, a preto sa v Uhorsku udržali aj evanjelici.

Hory ako hradby

Hory neboli len prekážkou pre rieky a cesty. Boli aj hradbou. Vojny cez Slovensko prechádzali, ale hory ich spomaľovali, predražovali a vtláčali do dolín a priesmykov. Najlepšie to vidno na storočiach, keď sa Uhorsko ocitlo na hranici s Osmanskou ríšou.

Po Moháči obsadila Osmanská ríša stred kráľovstva. Z Uhorska ostal Habsburgovcom len úzky pás na západe a severe, teda horský okraj panvy. Bratislava sa stala hlavným mestom, Trnava sídlom arcibiskupa. Ako sme písali v článku o Bratislave, v rokoch 1563 až 1830 v nej korunovali desať kráľov a jednu kráľovnú. Mesto na okraji sa stalo stredom práve preto, že zvyšok krajiny bol stratený. Šľachta, úrady a cirkev sa presťahovali na územie, kde väčšina ľudí hovorila po slovensky.

Turci ovládli okraj nížiny a pevnosti na ňom: Fiľakovo v rokoch 1554 až 1593, keď bolo sídlom sandžaku, a Nové Zámky v rokoch 1663 až 1685, keď z nich spravili centrum vlastného ejáletu. Rovina pred horami bola vyše storočia pohraničím a bojiskom. Turecké oddiely nájazdmi plienili aj doliny severnejšie, Považie až po Piešťany a Ponitrie až po Bojnice, no natrvalo sa tam neusadili. Bohaté stredoslovenské banské mestá, Banskú Štiavnicu, Kremnicu a Banskú Bystricu, sa Turkom dobyť nepodarilo, hoci sa o ne pokúšali. Banská Štiavnica si kvôli nim postavila dva hrady.

Toto obdobie malo tri následky, ktoré sa neskôr ukázali ako dôležité. Maďarské obyvateľstvo na nížine vojny zdecimovali a po vyhnaní Turkov ju kolonizovali Nemci, Srbi, Rumuni a tiež Slováci. Okolo roku 1780 tvorili Maďari podľa odhadov necelých 40 % obyvateľov kráľovstva; niektoré odhady sú ešte nižšie. Druhý následok: sever sa stal najľudnatejšou a najvzdelanejšou časťou krajiny. A tretí: do Horného Uhorska prišla reformácia a s ňou spor, ktorý rozdelil Slovákov na dve storočia.

Slováci v týchto vojnách neboli len obeťami, bojovali v nich aj ako vojaci. Najznámejší je Ladislav Škultéty-Gabriš z Mojtína, ktorého nazývajú najstarším husárom. K husárom vstúpil v roku 1750 ako dvanásťročný, slúžil 81 rokov pod štyrmi panovníkmi a prešiel 22 ťaženiami a 256 bojiskami. V roku 1757 bol ranený pri obsadení Berlína, keď husári Andreja Hadika vynútili od mesta výpalné vyše 200-tisíc toliarov. Zomrel v roku 1831 v Arade. Keď jeho pozostatky v roku 2013 previezli do Mojtína, maďarská vláda protestovala: Maďari ho pokladajú za najstaršieho uhorského husára. Ten spor ukazuje, že dejiny Uhorska sú aj slovenskými dejinami.

Reformácia: prečo je Slovensko katolícke a Česko nie

Prvým písaným jazykom Slovákov bola čeština. Prišla v 15. storočí s husitskými vojskami a s Jiskrovými žoldniermi, ktorí od roku 1440 ovládali veľkú časť Horného Uhorska. Bola to zrozumiteľná a hotová spisovná reč. V Žilinskej mestskej knihe z rokov 1378 až 1561 sa popri nemčine a latinčine objavuje aj domáca reč.

Reformácia sa začala v roku 1517 vo Wittenbergu. Zo Saska sa šírila po obchodných cestách a medzi ľuďmi, ktorí rozumeli nemecky. Ulrich Zwingli ju v rokoch 1522 a 1523 presadil v Zürichu, Švédsko prijalo luteránstvo v roku 1527, Dánsko v roku 1536 a s ním od roku 1537 aj Nórsko. Ján Kalvín pôsobil v Ženeve od roku 1536 a natrvalo od roku 1541, odkiaľ sa jeho učenie šírilo ďalej. Luteránstvo teda išlo na sever po obchodných a jazykových väzbách, a rovnako ako na sever sa dostalo aj na východ, do miest s nemeckým meštianstvom.

V 16. storočí sa reformácia rozšírila aj v Hornom Uhorsku. Šla po trasách, ktoré určilo osídlenie. Priniesli ju nemeckí mešťania banských a spišských miest; uhorská šľachta ju spočiatku odmietala ako nemecký dovoz a snem proti luteránom prijal v rokoch 1523 a 1525 zákony. V roku 1549 predložilo päť východoslovenských miest, Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Sabinov, vlastné vyznanie viery, Confessio Pentapolitana, a po ňom nasledovalo vyznanie siedmich stredoslovenských banských miest. Kalvínska reformácia mala ťažisko na východe nížiny: reformovaná synoda zasadala v Csengeri a jej vyznanie vyšlo v roku 1570 v Debrecíne. Evanjelici prijali za bohoslužobný jazyk češtinu Kralickej biblie, takzvanú bibličtinu, a držali sa jej tristo rokov. Katolícka protireformácia mala centrum na jezuitskej univerzite v Trnave, založenej v roku 1635.

Na mape stojí za pozornosť aj výška. Luteránske boli mestá v horách a kotlinách, banské mestá stredného Slovenska a mestá Spiša a Šariša s nemeckým meštianstvom. Trnava, odkiaľ sa viedla protireformácia, leží na rovine. Kalvinizmus prijali najmä maďarskí zemania a sedliaci na nížinách juhu a východu a reformovaná kresťanská cirkev má na Slovensku ťažisko na juhu dodnes. V horách teda boli nemeckí luteráni a slovenskí evanjelici, na rovine maďarskí kalvíni a medzi nimi katolícka väčšina.

Protireformácia narazila v Uhorsku na odpor stavov. Snem v Šoproni v roku 1681 povolil 26. artikulom evanjelikom po jednom kostole v každom slobodnom kráľovskom meste a po dva v každej župe. Museli stáť za hradbami, na mieste určenom kráľovskou komisiou, a byť z dreva. Z týchto artikulárnych kostolov sa zachovalo päť a tri z nich, v Kežmarku, Hronseku a Leštinách, sú na zozname UNESCO. Evanjelická menšina tak prežila a tolerančný patent Jozefa II. z 13. októbra 1781 jej priznal slobodu vyznania.

Tento pomer mal pre slovenský národ zvláštny následok. Evanjelici tvorili len malú časť Slovákov, v roku 1930 asi 12 % obyvateľov Slovenska, no boli jedným z dvoch hlavných zdrojov národného hnutia. Evanjelickými farármi boli Kollár, Hurban aj Michal Miloslav Hodža a evanjelikom bol aj Štúr. Z evanjelickej fary v Košariskách vyšiel aj Štefánik, ktorý študoval na evanjelických lýceách v Bratislave, Šoproni a Sarvaši. Z katolíckej väčšiny vyšli kňazi Bernolák a Hollý a neskôr Hlinka a Tiso. Evanjelici sa cez Bibliu pozerali na Prahu, katolíci na Rím a Viedeň. Táto čiara sa v slovenskej politike objaví ešte veľakrát. A sedí aj na mapu: evanjelické boli mestá v horách a kotliny za hrebeňmi, najmä Turiec a Liptov, odkiaľ neskôr vyšla veľká časť národného hnutia, kým centrum katolíckej obnovy, Trnava, leží na rovine.

U Čechov to dopadlo naopak. Protestantizmus po Bielej hore zmizol a katolícka cirkev ostala spojená s Habsburgovcami a nemčinou. Český národný príbeh 19. storočia sa preto oprel o Husa a husitov, proti Rímu. Dňa 3. novembra 1918, pár dní po vzniku republiky, strhol dav v Prahe mariánsky stĺp na Staromestskom námestí, v ktorom videl symbol habsburskej monarchie. Pod heslom „Preč od Ríma“ potom z katolíckej cirkvi vystúpilo asi 1,4 milióna ľudí a v roku 1920 vznikla Cirkev československá, ktorá sa hlásila k husitskej tradícii. Na Slovensku bol katolícky kňaz naopak tým, kto s ľuďmi hovoril ich rečou a neraz tým, kto ju bránil.

Výsledok vidno dodnes. Pri sčítaní v roku 2021 sa na Slovensku k rímskokatolíckej cirkvi prihlásilo 55,8 % obyvateľov, k evanjelickej 5,3 %, ku gréckokatolíckej 4 % a bez vyznania bolo 23,8 %. V Česku sa k rímskokatolíckej cirkvi prihlásilo asi 7 % obyvateľov a 30 % na otázku neodpovedalo. Dve krajiny, ktoré boli 74 rokov jedným štátom, patria nábožensky na opačné konce Európy.

V 18. storočí tak slovenskí vzdelanci písali tromi spôsobmi: evanjelici po česky, katolíci poslovenčenou češtinou a všetci po latinsky. Polyhistor Matej Bel sa opísal slovami, ktoré vystihujú celú epochu: rečou Slovan, národom Uhor, vzdelaním Nemec. Nikto v tom nevidel rozpor. Rozpor priniesla až myšlienka, ktorá sa zrodila inde.

Jar národov

Nasledujúce kapitoly patria k jednému príbehu: ako sa v Európe zrodila myšlienka moderného národa, prečo sa v Uhorsku zmenila na spor o jazyk a ako z neho v roku 1848 vyrástla revolúcia, ktorej sa hovorí jar národov.

Čo je moderný národ

Bez tejto kapitoly nedáva otázka z nadpisu zmysel. Keby ste sa sedliaka z Oravy v roku 1700 spýtali, kto je, povedal by, že je katolík, poddaný oravského panstva, z tej a tej dediny. Možno by dodal, že je Slovák, ale myslel by tým reč, ktorou hovorí, nie spoločenstvo, za ktoré sa bojuje alebo ktorému patrí štát. Štát patril kráľovi a „národom“ bola šľachta.

Národ v dnešnom zmysle, teda spoločenstvo všetkých ľudí rovnakej reči a kultúry, ktoré má právo spravovať si svoje veci, je vynález z konca 18. storočia. Mal dva zdroje.

Prvým bola Francúzska revolúcia. V roku 1789 vyhlásila, že zvrchovanosť nepatrí kráľovi, ale národu, teda všetkým občanom. Tí občania pritom ešte neboli jednotní. Podľa prieskumu abbého Grégoira z roku 1794 hovorili dobre po francúzsky len asi 3 milióny z 28 miliónov obyvateľov. Z Bretóncov, Okcitáncov a Alsasanov spravili Francúzov až škola, armáda, železnice a cesty koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Druhým zdrojom bol nemecký filozof Johann Gottfried Herder. Tvrdil, že každý národ má vlastného ducha a ten sa prejavuje v jazyku a ľudovej piesni. Kto stratí jazyk, stratí seba. V roku 1791 venoval jednu kapitolu svojho hlavného diela Slovanom. Opísal ich ako mierumilovný ľud, ktorý čaká lepšia budúcnosť. Pre vzdelancov malých národov bez štátu to bolo zjavenie: nemáme kráľa ani šľachtu, ale máme jazyk, a to stačí.

Prečo sa táto myšlienka ujala práve vtedy? Britsko-český filozof a antropológ Ernest Gellner to vysvetľuje priemyslom. Roľník potrebuje vedieť len to, čo jeho otec, a je jedno, akým nárečím hovorí. Továreň, úrad a armáda potrebujú ľudí, ktorí vedia čítať, písať a rozumejú si navzájom. To zabezpečí len škola v jednom štandardnom jazyku a školu zabezpečí len štát. Kto má školy vo svojom jazyku, postupuje. Kto nie, ostáva dole alebo sa asimiluje. Jazyk sa tak prvý raz v dejinách stal politickou vecou.

Benedict Anderson nazval národ „predstavovaným spoločenstvom“. Nikdy nestretneme väčšinu jeho členov, a predsa cítime, že k nim patríme. Umožnili to noviny a knihy: tisíce ľudí čítali v ten istý deň ten istý text v tom istom jazyku a začali si predstavovať ostatných čitateľov ako „nás“.

A český historik Miroslav Hroch opísal, ako sa to dialo u malých národov bez štátu. Všade prebehli tri fázy. Vo fáze A hŕstka učencov zbiera piesne, píše gramatiky a dejiny. Vo fáze B nová generácia agituje, zakladá noviny a spolky a presviedča ostatných, že sú národ. Vo fáze C sa z toho stáva masové hnutie s politickými stranami.

Slováci prešli fázou A v rovnakom čase ako Česi, Slovinci či Fíni, medzi rokmi 1780 a 1830. Fáza B sa začala v 40. rokoch 19. storočia. Potom sa proces na polstoročie zasekol a fáza C prišla až po roku 1918. Prečo, to je jadro tohto príbehu.

Ten proces sa pritom nikde neskončil naraz. Bielorusi a Rusíni sú ešte v ňom a na Slovensku je najbližším príkladom rómska menšina. Rómovia žijú na území Slovenska najmenej od 14. storočia, prvá zmienka o nich je zo Spiša z roku 1322. Vlastnú vlajku a hymnu prijali na prvom Svetovom rómskom kongrese v Londýne v roku 1971, Slovensko ich uznalo za národnostnú menšinu v roku 1991 a spisovnú rómčinu kodifikovalo v roku 2008. Pri sčítaní v roku 2021 sa k rómskej národnosti prihlásilo 67 179 ľudí ako k prvej a ďalších 88 985 ako k druhej, no podľa Atlasu rómskych komunít z roku 2019 žije na Slovensku vyše 400-tisíc Rómov. Rozdiel medzi týmito číslami ukazuje to, čo opisuje Hroch: hlásiť sa k národu je rozhodnutie, ktoré veľká časť ľudí ešte nespravila.

Spúšťač: keď chceli národ aj Maďari

Myšlienka národa prišla do Uhorska zhora. V roku 1784 nariadil Jozef II., aby latinčinu v úradoch nahradila nemčina. Uhorská šľachta sa vzbúrila a na obranu si vybrala maďarčinu. Od roku 1790 prijímal snem jeden jazykový zákon za druhým a v roku 1844 sa maďarčina stala jediným úradným jazykom krajiny.

Lenže Maďari tvorili v kráľovstve menšinu. Ak mal byť z Uhorska moderný národný štát podľa francúzskeho vzoru, museli sa Maďarmi stať aj ostatní. Pre maďarských liberálov to nebol útlak, ale pokrok: ponúkali každému vstup do slobodného politického národa, stačilo prijať jeho reč.

Starý svet, v ktorom mohol byť človek rečou Slovan a národom Uhor, sa tým skončil. Slovenskí vzdelanci si museli vybrať. Mnohí si vybrali maďarský národ, medzi nimi básnik Sándor Petőfi, ktorého otec sa volal Petrovič a matka Hrúzová, aj vodca revolúcie Lajos Kossuth, ktorého strýko bol slovenský národovec. Iní si vybrali opak: Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža sa rozhodli, že sú Slovania a Slováci, a nie Maďari.

Prečo nie Česi, Poliaci ani Rusíni

Keď sa slovenskí vzdelanci rozhodli, že nie sú Maďari, ostala otázka, čím teda sú. Možností bolo viac a žiadna nebola vopred daná.

Slovania. Ján Kollár, evanjelický farár v Pešti, učil, že existuje jeden slovanský národ so štyrmi kmeňmi: ruským, poľským, ilýrskym a československým. Slováci podľa neho nemali tvoriť vlastnú literatúru, ale obohacovať češtinu. Podobne zmýšľal Pavol Jozef Šafárik. Bola to lákavá predstava: malý ľud pod Tatrami sa razom stal súčasťou osemdesiatmiliónového celku.

Česi. Pre evanjelikov bola čeština rečou Biblie a Česi najbližší príbuzní. Proti tomu však stálo niekoľko vecí. Od Čechov delila Slovákov tisícročná hranica dvoch kráľovstiev, iné právo, iné dejiny, iní nepriatelia. Česi mali vlastnú šľachtu, mestá a spomienku na kráľovstvo, Slováci nič z toho. Čeština bola rečou evanjelickej menšiny a katolícka väčšina ju mala spojenú s husitstvom a kacírstvom. A česká obrodenecká čeština sa medzitým vzdialila od toho, ako hovoril ľud na Orave či v Gemeri.

Poliaci. Poľsko ležalo za hlavným hrebeňom Karpát, v inom štáte a od roku 1795 neexistovalo. Goralské dediny na Orave, Kysuciach a Spiši hovoria nárečiami malopoľského pôvodu, no ich obyvatelia žili v uhorských župách, chodili na uhorské trhy a kázalo sa im po slovensky.

Rusíni. Na severovýchode žili vedľa Slovákov Rusíni, ktorých reč patrí k východoslovanským. Rozdiel medzi nimi nerobil ani tak jazyk ako kostol. Rusíni boli gréckokatolíci s východným obradom a cyrilikou, Slováci rímskokatolíci a evanjelici s latinkou. Kde sa dedina hlásila k východnému obradu, tam sa neskôr hlásila k Rusínom, aj keď hovorila prechodným nárečím.

Slováci sú teda to, čo ostane, keď zo Slovanov v Uhorsku odpočítame tých, ktorých odlišovalo niečo iné. Od Čechov a Moravanov ich delila hranica štátu. Od Poliakov hrebeň hôr a tiež hranica štátu. Od Rusínov obrad. Od Maďarov jazyk. Od Chorvátov a Srbov vzdialenosť. Na mape je to priestor medzi tromi čiarami: karpatským hrebeňom na severe, riekou Moravou na západe a okrajom nížiny na juhu.

Jazyk robí národ

Prvý pokus o vlastný spisovný jazyk spravil katolícky kňaz Anton Bernolák v roku 1787. Vyšiel z reči vzdelancov v okolí Trnavy, teda zo západoslovenských nárečí. Jeho slovenčinu prijala časť katolíckeho kléru a Ján Hollý v nej napísal eposy o Svätoplukovi a Cyrilovi a Metodovi. Evanjelici ostali pri češtine.

Národ s dvoma spisovnými jazykmi podľa vierovyznania nemal budúcnosť. Vyriešila to generácia, ktorá študovala v 30. rokoch na evanjelickom lýceu v Bratislave. Jej vodca Ľudovít Štúr prišiel s úvahou, ktorá bola na evanjelika odvážna. Slováci podľa neho nie sú vetvou československého kmeňa, ale samostatným kmeňom Slovanstva, a preto majú právo aj povinnosť mať vlastnú reč. A ak ich má zjednotiť, nemôže to byť čeština evanjelikov ani trnavská slovenčina katolíkov. Musí to byť niečo tretie.

V júli 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža na fare v Hlbokom dohodli, že základom bude stredoslovenské nárečie. Malo tri výhody. Hovorilo sa ním v strede krajiny, v Turci, Liptove a na Zvolensku, takže bolo najďalej od češtiny aj od poľštiny a najzrozumiteľnejšie pre západ i východ. Hovorili ním katolíci aj evanjelici. A znelo inak ako čeština, čo bol pre nový národ argument, nie nevýhoda.

Bernolákovci novú reč prijali v roku 1847 na zhromaždení spolku Tatrín v Čachticiach. Definitívnu podobu jej dala Hodžova a Hattalova reforma z roku 1851. Česi, a s nimi Kollár, to považovali za rozkol a zradu spoločnej veci. Z pohľadu dnešného čitateľa je zaujímavé, že rozhodnutie padlo v miestnosti s tromi mužmi, päť rokov pred revolúciou a v čase, keď po slovensky čítalo noviny pár tisíc ľudí.

Dňa 1. augusta 1845 vyšlo prvé číslo Štúrových Slovenských národných novín. Vychádzali do júna 1848. Andersonovo „predstavované spoločenstvo“ tým dostalo prvý nástroj.

Národné noviny pritom mali v Uhorsku dlhú predhistóriu a stojí za to pozrieť sa, kedy a kde vychádzali prvé tlače v jednotlivých jazykoch. Za najstaršiu knihu vytlačenú na Slovensku v domácej reči sa pokladá Bardejovský katechizmus z roku 1581, Lutherov Malý katechizmus v slovakizovanej češtine, ktorý vytlačil Dávid Gutgesell. Prvé pravidelne vychádzajúce noviny v Uhorsku boli latinské: týždenník Nova Posoniensia, ktorý začal vychádzať 12. marca 1721 v Bratislave z iniciatívy Mateja Bela. Nemecké Pressburger Zeitung vychádzali od 14. júla 1764 do roku 1929. Prvé noviny v maďarčine, Magyar Hírmondó, vyšli 1. januára 1780 tiež v Bratislave. A v roku 1783 tu začali vychádzať Prešpurské noviny, prvé slovenské noviny. Štyri jazyky, jedno mesto. Aj to patrí k príbehu, ktorý sme rozprávali v článku o Bratislave.

Bratislava bola centrom slovenskej tlače aj inak. V tom istom roku ako Prešpurské noviny, ktoré písali ešte silno počeštenou slovenčinou, tu vyšiel prvý diel Bajzovho románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, prvého slovenského románu. V roku 1787 vydal Bernolák v Bratislave Dissertatio, prvú kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Po revolúcii sa slovenská tlač sťahovala: do Viedne (Slovenské noviny, 1849), Pešti (Pešťbudínske vedomosti, 1861) a napokon do Martina (Národnie noviny, 1870). Prvé slovenské noviny za oceánom vyšli v Pittsburghu, ako uvidíme pri vysťahovalcoch.

Treba pritom rozlišovať, kto čím písal a kto čím hovoril. Spor o spisovný jazyk viedol úzky kruh vzdelancov, najmä kňazov, farárov, učiteľov a študentov. Úrady a školy Uhorska používali do roku 1844 latinčinu a potom maďarčinu. Bežní ľudia celý ten čas hovorili nárečím svojej doliny a so spisovnou rečou sa stretávali v kostole a neskôr v škole. Štúrovci teda nevymysleli reč ľudu, ale vybrali jedno z jeho nárečí a spravili z neho jazyk, ktorým mali ľudí osloviť.

K ľudu sa spisovná slovenčina dostala až o storočie neskôr, cez slovenskú školu. Ešte v roku 1880 bolo v Uhorsku 1 716 škôl so slovenčinou, v roku 1906 už len 241. Až v Československu vznikli slovenské stredné školy a univerzita. Vysokoškolsky vzdelaných ľudí bolo v roku 2001 7,9 % a v roku 2021 už 18,4 %; vtedy ich bolo prvý raz viac ako ľudí so základným vzdelaním.

1848: revolúcia

Revolučná vlna roku 1848 sa začala v januári na Sicílii, vo februári zasiahla Paríž a do pár týždňov horela polovica Európy. V marci padol vo Viedni kancelár Metternich, 15. marca vyšla do ulíc Pešť, nasledovali ďalšie mestá. Všade zneli tie isté dve požiadavky: ústava a národ. A všade sa ukázal ten istý problém. Národy žili premiešané a to, čo jeden žiadal pre seba, odopieral susedovi.

V Uhorsku to vyzeralo takto. Maďari si na cisárovi vymohli vlastnú vládu, zrušili poddanstvo a vyhlásili občianske slobody. Slováci, Chorváti, Srbi a Rumuni žiadali od Pešti to isté, čo Pešť od Viedne, a dostali odpoveď, že v Uhorsku je len jeden národ. Všetky nemaďarské národy sa preto nakoniec postavili na stranu cisára. V septembri vtrhol do Uhorska chorvátsky bán Jelačić.

Slováci predložili svoj program 10. a 11. mája v Liptovskom Mikuláši. Žiadosti slovenského národa požadovali uznanie národa, slovenčinu v školách a úradoch a vlastný snem. Pešť odpovedala zatykačmi na Štúra, Hurbana a Hodžu. Štúr sa v júni zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe.

Vo Viedni 15. a 16. septembra založili Slovenskú národnú radu a zostavili dobrovoľnícky zbor, v ktorom boli okrem Slovákov najmä študenti z Čiech a Moravy. Z Viedne vyrazilo 17. septembra asi 300 až 500 mužov, cestou sa k nim pridávali stovky ďalších a 19. septembra zhromaždenie na Myjave vyhlásilo nezávislosť Slovákov od Uhorska. Prvý raz v dejinách niekto siahol po zbrani v mene Slovákov.

Výprav bolo tri. Prvá, septembrová, prišla z Moravy na myjavské kopanice a bojovala sama za seba: Viedeň sa od nej dokonca verejne dištancovala. Dňa 28. septembra ustúpila po bojoch s uhorskou domobranou a cisárskym vojskom späť za rieku Moravu. Až ďalšie dve výpravy, od decembra 1848, išli ako súčasť rakúskej armády pod rakúskym velením. Mnohí Slováci zároveň bojovali na maďarskej strane.

Dňa 20. marca 1849 prijal slovenskú deputáciu cisár František Jozef. V septembri 1849 prichádzali do Viedne ďalšie deputácie so žiadosťou o politické a správne vyčlenenie Slovenska z Uhorska a cisár sľúbil, že slovenské požiadavky vybaví „na všeobecnú spokojnosť“. Revolúciu medzitým porazila ruská armáda, ktorú si Viedeň zavolala na pomoc: 17. júna 1849 prekročilo uhorskú hranicu na Slovensku a v Sedmohradsku 190-tisíc ruských vojakov.

Viedeň sľuby nesplnila. Po kapitulácii Maďarov pri Világoši rozpustila 21. novembra 1849 v Bratislave aj slovenský dobrovoľnícky zbor, ktorý mal vtedy asi 1 200 mužov.

Világoš ostal pre Maďarov symbolom porážky. Dňa 13. augusta 1849 tam zložili zbrane pred Rusmi a 6. októbra dali Rakúšania v Arade popraviť trinásť generálov. Podľa legendy si pri tom štrngli pivovými krígľami, a preto si Maďari pivom tradične neštrngajú. Historik Róbert Hermann pripúšťa, že zvyk mohli rozšíriť výrobcovia vína.

Polstoročie, keď sa národ takmer nezrodil

Program však ostal. V júni 1861 ho v Martine zopakovalo Memorandum národa slovenského. Žiadalo vymedziť na severe Uhorska „Okolie“, územie so slovenskou správou a slovenskými školami. Bol to prvý pokus nakresliť Slovensko na mapu.

Na tejto mape vidno ešte jednu vec. Okolie, prvý pokus nakresliť Slovensko, sa takmer celé vošlo do hôr. Jazyková hranica podľa sčítania z roku 1910 sa tiahne po úpätí, tam, kde sa hory stretávajú s nížinou. Slováci boli v 19. storočí naozaj národom z hôr. K tomuto obrazu sa vrátime na konci.

V 60. rokoch sa zdalo, že Slováci idú cestou Čechov. V roku 1863 vznikla Matica slovenská, na ktorú prispel aj cisár, a do roku 1869 tri slovenské gymnáziá v Revúcej, Martine a Kláštore pod Znievom.

Rozhodla vojna. V lete 1866 prehralo Rakúsko s Pruskom a Prusi došli 22. júla až pred Bratislavu. V bitke pri Lamači, poslednej bitke prusko-rakúskej vojny, zaútočili na rakúsku líniu v prielome Malých Karpát a obchádzali ju cez Kamzík. Mesto zachránilo prímerie, ktoré začalo platiť na poludnie. Rakúšania stratili asi 490 mužov, z toho 61 padlých, Prusi asi 200. Porazená Viedeň sa o rok neskôr dohodla s Uhorskom. Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 dalo Uhorsku vo vnútorných veciach voľnú ruku.

Vyrovnanie rozdelilo ríšu na dve polovice a Čechov so Slovákmi nechalo každého v inej. České krajiny pripadli rakúskej časti. Tá bola voči národom zhovievavejšia: pražská univerzita sa v roku 1882 rozdelila na českú a nemeckú a od roku 1907 platilo v rakúskej polovici všeobecné volebné právo mužov. Čechy a Morava boli zároveň priemyselným jadrom monarchie.

Slováci ostali v uhorskej časti. Národnostný zákon z roku 1868 vyhlásil, že všetci občania Uhorska tvoria jeden nedeliteľný uhorský politický národ. Voliť smelo asi šesť percent obyvateľov. Týchto päťdesiat rokov rozdielneho vývoja je druhým veľkým dôvodom, popri chýbajúcom historickom štáte, prečo boli v roku 1918 Česi a Slováci takí nerovní partneri.

V rokoch 1874 a 1875 vláda všetky tri gymnáziá zatvorila a Maticu zrušila. Maticu dal zatvoriť Kálmán Tisza a jej majetok prepadol štátu s odôvodnením, že slovenský národ neexistuje. Slováci ostali bez jedinej strednej školy vo vlastnom jazyku na vyše štyridsať rokov. Apponyiho zákony z roku 1907 potom nariadili, aby dieťa po štyroch rokoch ľudovej školy vedelo po maďarsky slovom aj písmom, a cirkevné školy, ktoré to nezabezpečili, strácali podporu. Slovenské ľudové školy takmer zanikli.

Čísla ukazujú, ako to fungovalo. Medzi rokmi 1900 a 1910 klesol počet ľudí so slovenskou materinskou rečou v Uhorsku z 2,01 na 1,97 milióna, hoci pôrodnosť bola vysoká. Maďarov za tých istých desať rokov pribudlo 1,37 milióna. Rozdiel tvorili dve skupiny: tí, čo sa pomaďarčili, najmä v mestách, a tí, čo odišli do Ameriky.

Asimilácia postupovala po spoločenskom rebríčku. Kto chcel byť úradníkom, učiteľom, železničiarom či dôstojníkom, musel prejsť maďarskou školou a väčšinou z nej vyšiel ako Maďar. Mestá na slovenskom území boli v roku 1910 maďarské a nemecké. Národ ostal na dedine. Národne uvedomelá slovenská inteligencia bola pred rokom 1918 len hŕstka. Zvyšok tvorili dva milióny roľníkov, ktorí hovorili po slovensky, ale o národe veľa nepremýšľali.

Ako videli Slovákov cudzinci, ukazuje román Brama Stokera Dracula z roku 1897. Jonathan Harker si hneď v prvej kapitole zapisuje, že v sedmohradskej Bystrici (v knihe Bistritz) videl Slovákov, ktorí sú podľa neho „barbarskejší ako ostatní“, s veľkými klobúkmi, širokými špinavobielymi nohavicami a obrovskými koženými opaskami. Neskôr v románe vozia Slováci grófove debny. Pre anglického čitateľa boli Slováci exotickí ľudia z okraja Európy, nie národ.

Symbolom doby sa stala Černová. V októbri 1907 tam žandári strieľali do ľudí, ktorí nechceli, aby im nový kostol vysvätil niekto iný ako ich rodák Andrej Hlinka. Zomrelo 15 ľudí. O masakre písal nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson a škótsky historik Robert Seton-Watson a Európa sa prvý raz dozvedela, že Slováci nie sú len postavy z dobrodružných románov, ale národ, ktorý má v Uhorsku problém.

Podľa Hrochovej schémy sa slovenské hnutie zaseklo vo fáze B. Malo program, noviny a vodcov, ale nemalo školy, mestá ani strednú vrstvu, cez ktoré by sa dostalo k masám. Hory, ktoré jazyk tisíc rokov chránili, teraz znamenali chudobu, málo miest a slabé spojenie. Keby prvá svetová vojna prišla o generáciu či dve neskôr, je možné, že by tento článok nemal o čom byť.

Za chlebom: Dolná zem, Amerika a Kirgizsko

Slováci odchádzali za chlebom stáročia. Prvým cieľom bol juh. Po Karlovackom mieri v roku 1699 odišli Turci z väčšiny Uhorska a za sebou nechali vyľudnenú nížinu, Dolnú zem. Zemepáni na ňu volali kolonistov a prišli aj Slováci zo severných žúp. Od roku 1718 sa usádzali v Békešskej Čabe a v roku 1745 prišlo 128 rodín do Báčskeho Petrovca. Slovenské obce sú dodnes v srbskej Vojvodine, napríklad Kovačica a Padina, v Maďarsku Békešská Čaba a obce v Pilíši, v Rumunsku Nadlak. V Srbsku sa pri sčítaní v roku 2022 prihlásilo k slovenskej národnosti 41 730 ľudí, z toho 39 807 vo Vojvodine. V roku 2002 ich bolo ešte 59 021.

Druhá, oveľa väčšia vlna smerovala za oceán. Medzi rokom 1880 a prvou svetovou vojnou odišlo do Spojených štátov okolo pol milióna Slovákov, podľa niektorých odhadov až 650-tisíc. Bola to štvrtina až tretina národa. Odchádzali z najchudobnejších žúp na východe a severe, zo Šariša, Zemplína, Spiša a Oravy, do baní a oceliarní v Pensylvánii, Ohiu a Illinois.

Prečo odchádzali? Historici uvádzajú ekonomické príčiny: biedu a hlad, nedostatok pôdy a práce, neúrodu, choleru a zadlženosť. Pôda patrila z veľkej časti veľkostatkom a roľníci obrábali malé kúsky chudobnej zeme. Zlomom bol rok 1873, keď krajinu zasiahla cholera a hlad. Vysťahovalectvo sa začalo na východe, v Zemplíne, Above, Šariši a na Spiši, kde ako prví odchádzali baníci bez práce, remeselníci a drobní roľníci, a od konca 80. rokov sa rozšírilo na celé Slovensko. Vrcholilo v prvých rokoch 20. storočia; len v roku 1905 odišlo 50-tisíc ľudí.

V Amerike sa im stalo niečo, čo doma nebolo možné. Prvý raz žili v meste. Prvý raz mali peniaze. A prvý raz im nikto nebránil zakladať spolky, noviny, kostoly a školy v ich reči. Do roku 1914 dosiahol náklad slovensko-americkej tlače vyše 150-tisíc výtlačkov, štvornásobok nákladu slovenskej tlače v Uhorsku. Roľník zo Šariša, ktorý doma hovoril, že je „tutejší“, sa v Amerike medzi Poliakmi, Maďarmi a Írmi dozvedel, že je Slovák.

Prvé slovenské noviny za oceánom vyšli v Pittsburghu: v roku 1885 cyklostylovaný Bulletin Jána Slovenského a o rok neskôr z neho tlačené Amerikánsko-slovenské noviny. Na mape prvých slovenských tlačí v časti o jazyku stoja vedľa Bratislavy, Viedne, Pešti a Martina.

Keď vypukla vojna, mali americkí Slováci to, čo domáci nie: slobodu hovoriť a peniaze. V októbri 1915 podpísali s americkými Čechmi Clevelandskú dohodu o spoločnom federatívnom štáte. V máji 1918 prišiel do Pittsburghu Tomáš Garrigue Masaryk a podpísal s nimi druhú dohodu. Sľubovala, že Slovensko bude mať v novom štáte vlastnú administratívu, snem a súdy. O túto vetu sa potom dvadsať rokov viedol spor.

Potomkov tých vysťahovalcov žije v Spojených štátoch dodnes veľa. V americkom prieskume ACS za rok 2024 uviedlo slovenský pôvod 574 325 ľudí; v roku 2000 ich bolo okolo 790-tisíc. Koľkí z nich ešte hovoria po slovensky, sa presne nevie. V roku 2019 hovorilo doma niektorým slovanským jazykom 997 098 Američanov, slovenčinu však štatistika samostatne neuvádza, a mnohí rodičia ju deťom neodovzdali, lebo chceli, aby z nich boli Američania.

Najzvláštnejšia vlna odišla na východ. V roku 1923 vzniklo v Žiline družstvo Interhelpo, ktoré chcelo pomáhať budovať socializmus v Sovietskom zväze. Prvý vlak vypravili 29. marca 1925 s asi 300 ľuďmi, spolu odišlo okolo 1 078 ľudí do Pišpeku, dnešného Biškeku v Kirgizsku. S rodinou išiel aj trojročný Alexander Dubček. Družstvo v roku 1932 rozbili a v roku 1943 zrušili; časť jeho členov skončila v gulagu. Ideál, sklamanie aj návrat opisuje kniha Lukáša Onderčanina Utópia v Leninovej záhrade.

Interhelpo nebolo jediné. Od januára do mája 1947 sa na základe československo-sovietskej dohody o opcii presídlilo do ZSSR asi 12 500 ľudí, väčšinou Rusínov zo severovýchodného Slovenska, a niektoré dediny takmer opusteli. Mnohí to neskôr ľutovali a usilovali sa vrátiť. Ešte predtým, v rokoch 1944 a 1945, sovietske orgány odvliekli zo Slovenska do táborov podľa Ústavu pamäti národa najmenej 7-tisíc ľudí, najmä z juhovýchodu a Spiša. Spolu to bolo okolo dvadsaťtisíc ľudí, rádovo menej ako statisíce, ktoré odišli na západ. K tomu, kam sa Slováci obracajú, sa ešte vrátime pri otázke, či má Slovensko ísť na západ, na východ, alebo byť mostom.

Dnes sa smer obrátil. Od roku 2015 sa vojvodinskí Slováci zo Srbska sťahujú na Slovensko vo veľkom: najprv mladí na štúdiá, potom celé rodiny, ktorých doma tlačila ekonomická a politická kríza. Historik Juraj Marušiak to opisuje tak, že Slovensko, doteraz krajina, z ktorej sa viac odchádzalo, ako prichádzalo, sa stáva cieľom pre vlastných krajanov aj pre ľudí zo Srbska a Ukrajiny. Má to aj druhú stranu: komunita vo Vojvodine sa vyprázdňuje, lebo odchádzajú najmä mladí a vzdelaní, a mladí odchádzajú aj zo samotného Slovenska.

Slováci majú dnes štatút národnostnej menšiny v ôsmich krajinách. Úradne žije v zahraničí okolo 1,11 milióna ľudí slovenského pôvodu a odborné odhady Slovenskej akadémie vied sú ešte vyššie. Sčítania v jednotlivých krajinách však ukazujú pokles. V Česku sa k slovenskej národnosti hlásilo v roku 1991 vyše 314-tisíc ľudí, v roku 2021 už len 96 041, hoci otázku vtedy nevyplnilo 31,6 % obyvateľov. Slovenských občanov pritom v Česku pribúda: v roku 2021 ich tam žilo 95 588, o 16 % viac ako pred desiatimi rokmi. Starí krajania sa asimilujú a noví prichádzajú za prácou a štúdiom.

Vojna v Karpatoch

Hradba z hôr, ktorá pred tristo rokmi zastavila Turkov na juhu, sa v prvej svetovej vojne ukázala aj zo severu. V zime 1914 a 1915 sa ruské armády snažili prejsť cez karpatské priesmyky do Uhorskej nížiny. Obsadili Medzilaborce a bojovalo sa okolo Humenného a Bardejova. Front sa v horách zasekol a zlomil ho až nemecký prielom pri Gorliciach v máji 1915. Na severovýchode po ňom ostali desiatky vojnových cintorínov. Ako Turci, ani Rusi hradbu neprekročili celú: uviazli v priesmykoch a v prvých dolinách za nimi.

Slováci bojovali v uhorských plukoch na ruskom, srbskom a talianskom fronte. V noci 2. júna 1918 sa v srbskom Kragujevci vzbúrili vojaci trenčianskeho 71. pešieho pluku. Vojenský súd odsúdil 44 z nich na smrť a 8. júna ich zastrelili. Bol to najväčší prejav odporu slovenských vojakov proti vojne.

Légie: armáda bez štátu

Štát, ktorý ešte neexistoval, mal vlastnú armádu skôr ako vládu. Jej vznik je jedným z najzvláštnejších príbehov vojny.

Začalo sa to v auguste 1914 na dvoch miestach. V Kyjeve vytvorili Česi a Slováci žijúci v Rusku Českú družinu, ktorá slúžila ruskej armáde ako prieskum a tlmočníci. Vo Francúzsku vstúpilo 300 krajanov do cudzineckej légie ako rota Nazdar. Skutočným zdrojom mužov sa však stali zajatecké tábory. Státisíce slovanských vojakov rakúsko-uhorskej armády padli do ruského, srbského a talianskeho zajatia a časť z nich bola ochotná bojovať proti vlastnému cisárovi.

Vo februári 1916 vznikla v Paríži Československá národná rada a nábor dostal poriadok. Najviac pre to spravil Štefánik. V roku 1916 vyjednával v Rusku, v roku 1917 získaval dobrovoľníkov medzi krajanmi v Spojených štátoch, v roku 1918 dohodol vznik légií v Taliansku. Dňa 2. júla 1917 prerazila československá brigáda pri Zborove na Ukrajine rakúske línie a légie tým získali v Rusku slávu aj politickú váhu.

Légiami prešlo vyše 100-tisíc mužov: 71-tisíc v Rusku, 19,5 tisíca v Taliansku a 10-tisíc vo Francúzsku. Slovákov bolo medzi nimi asi 7 200, teda sedem percent. Vo Francúzsku, kam prichádzali aj dobrovoľníci z radov amerických krajanov, ich bolo 1 591 z necelých desaťtisíc.

Najväčšiu slávu získali légie v Rusku, a to cestou domov. Po boľševickej revolúcii a mieri v Brest-Litovsku v marci 1918 nemali na východnom fronte s kým bojovať. Dohodlo sa, že sa presunú do Francúzska najdlhšou možnou cestou: Transsibírskou magistrálou do Vladivostoku a odtiaľ loďami okolo sveta. Sovietska vláda sa pokúsila légie odzbrojiť a tie siahli po zbraniach. Do polovice júla ovládli trať od Samary po Irkutsk a začiatkom septembra celú Transsibírsku magistrálu.

Prečo nie rovno na západ? Po mieri v Brest-Litovsku stáli medzi Ruskom a Francúzskom armády Nemecka a Rakúsko-Uhorska a cesta cez front bola uzavretá. Severné prístavy ostávali ako jediná iná možnosť, Nemci však na sovietsku vládu tlačili, aby ich légiám nepovolila, a cez Archangeľsk odišlo menej ako 3 000 mužov. Masaryk preto zvolil cestu na východ, okolo celého sveta.

Malá armáda bez štátu zrazu kontrolovala Sibír a noviny na celom svete o nej písali na prvých stranách. Masaryk to vo Washingtone a Beneš v Paríži premenili na politický kapitál. V lete 1918 uznali Národnú radu spojenci, Spojené štáty 3. septembra. Evakuácia légií z Ruska trvala do konca novembra 1920.

Pre Slovensko boli najdôležitejší tí z Talianska, lebo sa vrátili prví, už v decembri 1918. Vyhlásiť štát bolo jedno, obsadiť ho druhé. Na Slovensku stále úradovali maďarskí župani a žandári. Talianski legionári pod velením talianskych generálov a ďalšie československé jednotky obsadzovali krajinu postupne. Do Vianoc mali Považie a Spiš, 28. decembra Prešov, 29. decembra Košice a 1. januára 1919 vstúpili do Bratislavy. Petržalku na druhom brehu Dunaja obsadili až 14. augusta 1919, ako sme opísali v článku o Bratislave.

Legionári potom tvorili chrbticu armády nového štátu. Bez nich by Martinská deklarácia ostala kusom papiera.

1918: prečo s Čechmi

Rozhodujúci boj o Slovensko sa viedol v Paríži, Londýne a Washingtone. Viedli ho traja muži: Masaryk, ktorého otec bol Slovák z Kopčian, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik, syn evanjelického farára z Košarísk, astronóm a francúzsky generál. Presvedčili Dohodu, že Rakúsko-Uhorsko treba rozbiť a že na jeho mieste má vzniknúť štát Čechov a Slovákov. Rovnako sa o svoj kus monarchie hlásili Poliaci, Rumuni, Taliani aj južní Slovania. Z Rakúsko-Uhorska tak vzniklo sedem nástupníckych štátov: nové Československo, Poľsko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, zväčšené Rumunsko a Taliansko a zo zvyšku jadra malé Rakúsko a Maďarsko. Ich argumentom boli légie, desaťtisíce zajatcov a prebehlíkov, ktorí bojovali v Rusku, Francúzsku a Taliansku na strane Dohody.

Prečo práve spoločný štát? Obe strany sa navzájom potrebovali a dôvody boli veľmi praktické.

Slováci sami by neobstáli. Nemali armádu, úradníkov, univerzitu ani priemysel v slovenských rukách. Uvedomelých vzdelancov bola hŕstka. Samostatné Slovensko v roku 1918 by Maďarsko pri prvej príležitosti získalo späť a pri mierových rokovaniach by ho nikto nezastupoval.

Česi zasa potrebovali Slovákov kvôli počtom. V českých krajinách žili takmer tri milióny Nemcov. Sčítanie z roku 1921 napočítalo v celej republike 8,76 milióna „Čechoslovákov“ a 3,12 milióna Nemcov. Slovákov boli asi dva milióny. Maďarov bolo 745-tisíc a Rusínov 462-tisíc. Bez Slovákov by Česi tvorili v novom štáte len tesnú väčšinu a Nemcov bolo aj tak viac ako Slovákov. Preto vznikla konštrukcia jedného československého národa s dvoma vetvami a jedného československého jazyka v dvoch zneniach. Kollárova myšlienka sa vrátila, tentoraz ako štátna doktrína.

Geografia pritom hovorila proti. Ako sme videli na začiatku, České krajiny a Slovensko sú dva rôzne prírodné celky. Spájali ich dva priesmyky so železnicou, Vlársky a Jablunkovský, a údolie Moravy. Všetky slovenské rieky, cesty a trate viedli do Budapešti. Nový štát bol dlhý takmer tisíc kilometrov a v najužšom mieste na Slovensku mal menej ako sto. Ako sme opísali v prvom diele, nasledujúcich dvadsať rokov ho museli zošívať novými železnicami cez hory. Československo bolo politickým projektom napriek geografii a v tom bola jeho sila aj slabosť.

Dňa 28. októbra 1918 vyhlásili v Prahe československý štát. O dva dni neskôr sa v Martine zišli slovenskí politici a bez toho, aby o Prahe vedeli, prijali deklaráciu. Stálo v nej, že slovenský národ je rečovo aj kultúrno-historicky súčasťou jednotného československého národa. Tisícročný zväzok s Uhorskom sa skončil jednou vetou.

Vojna o južnú hranicu

Na severe a západe boli hranice Slovenska jasné, kopírovali starú uhorskú hranicu po hrebeňoch a po rieke Morave. Na juhu žiadna historická hranica nebola. Určili ju v Paríži podľa Dunaja, Ipľa a železničných tratí, ako sme opísali v prvom diele. Najprv ju však bolo treba ubrániť.

Dňa 21. marca 1919 prevzali v Budapešti moc komunisti na čele s Bélom Kunom a vyhlásili Maďarskú republiku rád. Mala dve tváre. Navonok šírila svetovú revolúciu, no jej ťaženie na sever podporovali mnohí Maďari ako boj o obnovu uhorských hraníc.

Koncom apríla československé vojsko postúpilo na novú demarkačnú čiaru a miestami ju prekročilo. Dňa 20. mája prešla maďarská Červená armáda do protiútoku. Vytlačila československé vojsko z Miškovca, obsadila Košice a Prešov, na juhu Nové Zámky a Rimavskú Sobotu a prenikla až k Zvolenu. Oddelila tým československú armádu od rumunskej. Mladá republika viedla najťažšiu vojnu svojej existencie a zo začiatku ju prehrávala.

V Prešove bola 16. júna vyhlásená Slovenská republika rád, ktorá si nárokovala východ krajiny. Existovala tri týždne a celá závisela od podpory z Budapešti; historik Jaroslav Šebek ju označil za zásterku pre obnovenie maďarského vplyvu na Slovensku. Československé vojsko s pomocou Francúzska Maďarov vytlačilo a 7. júla 1919 sa republika rád skončila.

Obrat priniesla bitka pri Zvolene: 10. júna sa tu začal československý protiútok, ktorý dobyl späť Zvolen a Banskú Štiavnicu. O odchode Maďarov potom rozhodli Clemenceauove nóty a prímerie z 24. júna. Vojna stála Československo 861 padlých, 2 830 ranených a 1 960 nezvestných; maďarská armáda uvádzala asi 450 padlých, iné zdroje 1 000 až 1 500. Hranica, ktorú potom potvrdil Trianon, nešla po starých stoliciach. Rozdelila Prešporskú, Komárňanskú, Ostrihomskú, Hontiansku, Novohradskú, Gemerskú, Abovskú, Zemplínsku aj Užskú stolicu, ako sme videli na mape ich vzniku. Na severe sa podobne delili Orava a Spiš, kde kúsky dostalo Poľsko.

Trianonská zmluva potvrdila hranicu 4. júna 1920. Slovensko sa prvý raz v dejinách stalo územím s čiarou okolo. Na jej slovenskej strane ostalo vyše 600-tisíc Maďarov a s nimi strach, že si po ňu Maďarsko raz príde. V roku 1938 sa to stalo. Tento strach prežil aj komunizmus a ešte sa k nemu vrátime.

Dvadsať rokov, ktoré spravili z ľudu národ

Čo nedokázalo sedemdesiat rokov buditeľov, dokázalo dvadsať rokov republiky. Zo Slovenska odišli maďarskí úradníci a učitelia a na ich miesto prišli tisíce Čechov. V roku 1919 vznikla v Bratislave univerzita, obnovila sa Matica, otvorili sa stovky slovenských škôl. Slovenské stredné školstvo sa budovalo takmer odznova: v školskom roku 1918/1919 začalo pôsobiť 17 slovenských stredných škôl a v novembri 1919 ich bolo 31. O dvadsať rokov neskôr tu vyrástla prvá generácia, ktorá prešla slovenskou školou od šlabikára po diplom.

Práve ona prestala veriť v jeden československý národ. Česi prišli pomôcť a mnohí ostali na miestach, o ktoré sa teraz uchádzali mladí Slováci. Praha rozhodovala o všetkom, od daní po železničné tarify. Slovenský priemysel, odrezaný od uhorských trhov, v 20. rokoch upadal. A väčšina Čechov úprimne nechápala, prečo by Slováci mali byť niečo iné ako východní Česi s milým prízvukom.

Za tým bola aj geografia. Slovenské doliny tečú na juh, k Dunaju a Tise, a staré cesty aj železnice viedli do Budapešti. Nový štát potreboval spojenie zo západu na východ, naprieč dolinami. Poslanci v roku 1920 pripomínali, že jedno spojenie vedie tesne pri severnej hranici a druhé na samej južnej. Republika preto stavala nové trate: Veselí nad Moravou – Nové Mesto nad Váhom (1929), Handlová – Horná Štubňa (1931) a Červená Skala – Margecany, otvorenú 26. júla 1936, ktoré spolu vytvorili druhú priečnu os cez stred krajiny.

Republika chcela krajinu zošiť aj diaľnicou. Ako sme opísali v prvom diele, plán z roku 1938 viedol z Chebu cez Prahu a Brno naprieč Slovenskom až k rumunskej hranici. Mníchov a Viedenská arbitráž ho zastavili skôr, ako sa začal stavať.

Pridala sa stará čiara medzi vierovyznaniami. Malá slovenská politická a intelektuálna elita bola prevažne evanjelická, hoci evanjelikov bolo okolo 12 % a katolíkov asi 80 % obyvateľov. Evanjelikmi boli minister s plnou mocou pre správu Slovenska Ivan Dérer aj neskorší premiér Milan Hodža. Jeho predchodca Vavro Šrobár bol síce katolík, ale liberál, ktorý v roku 1919 dal katolícke cirkevné majetky pod vnútenú správu. Proti pražskému centralizmu, ktorý podporovali hlasisti, stáli najmä katolíci. Pre mnohých Slovákov sa tak spor s Prahou stal aj sporom o vieru.

Hlavným hlasom nespokojnosti sa stal katolícky kňaz Andrej Hlinka a jeho ľudová strana. Mávala Pittsburskou dohodou a žiadala autonómiu. Vo voľbách získavala na Slovensku okolo tretiny hlasov. Bola katolícka, konzervatívna a v 30. rokoch čoraz autoritárskejšia. Proti nej stáli slovenskí „Čechoslováci“, najmä evanjelici a agrárnici, ktorí v spoločnom štáte videli záruku pred Maďarskom.

Praha ustupovala pomaly. V roku 1928 vznikla Krajina slovenská s krajinským prezidentom v Bratislave a Slovensko sa prvý raz stalo správnou jednotkou s vlastným menom, hoci s malými právomocami. Keď v auguste 1933 oslavovala Nitra 1100 rokov od vysvätenia Pribinovho kostola, prívrženci Hlinkovej strany 13. augusta pred predsedom vlády Malypetrom narušili oficiálny program. Historici to považujú za najostrejší verejný prejav slovenského autonomizmu za celej prvej republiky. O päť rokov neskôr Slovensko autonómiu dostalo, no za okolností, ktoré si nikto neželal.

Paradox prvej republiky je v tom, že československá škola vychovala slovenský národ. Hrochova fáza C, masové hnutie, prišla až teraz, a obrátila sa proti štátu, ktorý ju umožnil.

Národ sa zjednocuje dodnes

V roku 1918 nebolo isté ani to, kto všetko k Slovákom patrí. V prvom diele sme písali o krajine krajov a nárečí: asi dvadsaťpäť nárečí v troch skupinách, každá župa so svojím krojom, trhom a sebavedomím. Zjednotiť to bola práca na sto rokov a nie je celkom hotová.

Východ. Východoslovenské nárečia sa od spisovnej slovenčiny líšia najviac. Nemajú dlhé samohlásky, prízvuk je na predposlednej slabike ako v poľštine, deti sú „dzeci“ a čo je „co“. Na začiatku 20. storočia sa toho chytila uhorská vláda. Podporovala noviny Naša zastava, ktoré od roku 1907 vychádzali v šarišskom nárečí, a teóriu, že východniari nie sú Slováci, ale samostatný národ „Slovjakov“. Keď sa Uhorsko rozpadalo, redaktor novín Viktor Dvortsák vyhlásil 11. decembra 1918 v Košiciach Slovenskú ľudovú republiku, ktorá mala ostať pri Maďarsku. Trvala osemnásť dní, do príchodu československého vojska. Slovjacké hnutie potom živila Budapešť až do 40. rokov.

Záhorie. Na opačnom konci krajiny hovoria Záhoráci nárečím, ktoré plynule prechádza do moravského. Za riekou Moravou, už v Česku, leží kraj, ktorý sa volá Slovácko, a jeho obyvatelia sú „moravskí Slováci“. Krojom, piesňou aj rečou majú k Skalici bližšie ako k Prahe. Napriek tomu sú dnes na jednej strane rieky Slováci a na druhej Česi. Rozhodla o tom hranica, ktorá tadiaľ viedla tisíc rokov, nie jazyk.

Moravania. Susedia ukazujú, že zjednocovanie národa nie je nikde dokončené. Pri sčítaní v roku 1991 sa v Česku k moravskej národnosti prihlásilo 1,36 milióna ľudí. V roku 2021 ich bolo asi 360-tisíc a spolu s tými, čo ju uviedli v kombinácii s inou, najmä českou, vyše 550-tisíc. Morava mala vlastný snem, vlastné hlavné mesto a v 9. storočí vlastnú ríšu. Slovensko nič z toho nemalo, a predsa sa stalo národom, kým Morava ostala regiónom. Rozdiel je v tom, že Moravanov od Čechov nikdy nedelila hranica kráľovstva. A nechránila ich pred nimi ani príroda. Českomoravská vrchovina bola zalesnená a riedko osídlená, no priechodná, a Morava nemá okolo seba hradbu horských masívov ako Čechy. Knieža Oldřich ju v roku 1019 alebo 1029 odňal Poľsku, zveril ju synovi Břetislavovi a odvtedy je súčasťou českého štátu.

Gorali a Rusíni. Na severe sa o goralské dediny v rokoch 1918 až 1920 a znova v roku 1938 sporilo Slovensko s Poľskom a Gorali sami dodnes hovoria, že sú najmä Gorali. Rusíni sú od roku 1991 uznanou menšinou a v roku 1995 kodifikovali vlastný spisovný jazyk. Pri sčítaní v roku 2021 uviedlo rusínsku národnosť 23,7 tisíca ľudí ako prvú a ďalších 39,8 tisíca ako druhú, spolu 63,6 tisíca, takmer dvakrát viac ako o desať rokov skôr.

Rómovia. O najväčšej menšine sa v slovenskom národnom príbehu hovorí najmenej. Mária Terézia a Jozef II. ich chceli premeniť na usadlých „nových sedliakov“, za vojnového štátu ich posielali do pracovných táborov a komunistický režim v roku 1958 zákonom zakázal kočovanie. Veľká časť Rómov dnes žije v osadách na východe a na juhu stredného Slovenska, oddelene od väčšiny. Podľa nás je to najväčšia nedokončená úloha zjednocovania, o ktorom je táto kapitola.

Nárečia medzitým slabnú. Spravili to škola, rozhlas od roku 1926, televízia od roku 1956, sťahovanie do miest a vojenská služba. Dnešní dvadsiatnici z Prešova a Senice si rozumejú bez problémov a ich starí rodičia by sa museli snažiť. Regionálna identita však nezmizla, len zmenila podobu. Východniar je dnes skôr postoj k Bratislave ako nárečie. A Bratislavčan je pre zvyšok krajiny kategória sama osebe, ako ukážu volebné mapy na konci.

Najbližší príbuzní slovenčiny

Slovenčina leží uprostred slovanského sveta, a to doslova. Zo západu susedí s češtinou, zo severu s poľštinou, z východu s rusínčinou a ukrajinčinou. Od južných Slovanov ju delí maďarčina a nemčina.

Najbližšia je čeština. Oba jazyky sú si navzájom zrozumiteľné bez učenia a tvoria nárečové kontinuum: od Chebu po Užhorod sa reč mení z dediny na dedinu po malých krokoch a ostrá hranica v nej nie je. Rozdiely sú najmä v hláskach. Čeština má ř, ě a ů, slovenčina ä, ô, ľ, dvojhlásky ia, ie, iu a rytmický zákon, ktorý nedovolí dve dlhé slabiky za sebou. Líši sa asi 15 % slovnej zásoby. Po rozdelení štátu zrozumiteľnosť slabne: slovenčiny je v českom rozhlase a televízii menej a mladí Česi jej rozumejú horšie ako ich rodičia.

Poľština je druhá najbližšia, východoslovenské a goralské nárečia k nej tvoria most. Rusínčina je východoslovanský jazyk, no po storočiach súžitia je východniarovi zrozumiteľnejšia ako spisovná čeština Pražanovi z Vinohradov.

Najzaujímavejšie je príbuzenstvo, ktoré by sme nečakali. Stredoslovenské nárečia, a teda aj spisovná slovenčina, majú črty, ktoré inak nájdeme len u južných Slovanov. Slovák povie šilo, Čech šídlo. Slovenské lakeť sa začína inak ako české loket. V niektorých stredoslovenských nárečiach sa povie nosímo namiesto nosíme. Jazykovedec Rudolf Krajčovič to vysvetlil tým, že stred Slovenska osídlili Slovania, ktorí prišli z juhu, od Dunaja, kým západ a východ osídlil prúd zo severu. Slovenčina je teda západoslovanský jazyk so stopou juhu, pamiatkou na časy, keď Slovákov od Slovincov ešte nedelila maďarská Panónia.

Občas sa preto hovorí, že slovenčina je slovanské esperanto, jazyk, ktorému rozumejú všetci Slovania. Je to prehnané, ale zrnko pravdy v tom je. Kto stojí v strede, má ku všetkým blízko.

Tu sa natíska otázka. Ak sa reč mení plynule a susedné doliny si vždy rozumeli, prečo vznikli samostatné národy práve tam, kde vznikli? Lebo hranice jazykov nekreslia nárečia, ale štáty. Jazykovedec Max Weinreich spopularizoval vetu, ktorú počul od poslucháča svojej prednášky: jazyk je nárečie s armádou a loďstvom.

Predstavme si dve dediny, jednu na slovenskej a druhú na moravskej strane Bielych Karpát, ktoré v roku 1800 hovorili takmer rovnako (je to ilustrácia, nie doložený príklad). Jedna však patrila pod uhorskú župu, druhá pod moravské miestodržiteľstvo. Jedna mala evanjelického farára, ktorý čítal Kralickú bibliu a neskôr Štúra, druhá katolícku faru a školu s češtinou a nemčinou. Jedna vozila obilie do Trnavy a Pešti, druhá do Brna a Viedne. Keď v 19. storočí prišla povinná škola a noviny, každú z nich to potiahlo k inému spisovnému jazyku. Kontinuum ostalo, ale preťala ho čiara a tá čiara bola o tisíc rokov staršia ako oba spisovné jazyky.

Rovnako to bolo na severe s Poliakmi a na východe s Rusínmi. Slovenčina sa neosamostatnila preto, že by bola veľmi odlišná. Osamostatnila sa preto, že jej nositeľov tisíc rokov držali pohromade tie isté hory, tie isté rieky tečúce na juh, to isté kráľovstvo a nakoniec ten istý nepriateľ.

1938 až 1945: štát z cudzej vôle

Prvý slovenský štát nevznikol preto, že si ho Slováci vybojovali, ale preto, že sa rozpadlo Československo. Po Mníchove vyhlásila ľudová strana 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu. O mesiac neskôr prišla Viedenská arbitráž a Slovensko stratilo južný pás s Košicami. Poľsko si vzalo 226 km² na Kysuciach, Orave a Spiši a Nemecko Petržalku s Devínom. Dňa 13. marca 1939 si Hitler zavolal Jozefa Tisa do Berlína a dal mu vybrať: buď samostatnosť pod nemeckou ochranou, alebo rozdelenie medzi Maďarsko a Poľsko. Na druhý deň snem vyhlásil Slovenský štát.

O deväť dní neskôr, 23. marca 1939, zaútočilo Maďarsko na východe. V Malej vojne obsadilo pás územia pri hranici s Podkarpatskou Rusou a 4. apríla mu Slovensko odstúpilo 78 obcí, 1 697 km² s asi 70-tisíc obyvateľmi. Za päť mesiacov tak krajina prišla o rovinu na juhu aj o kus otvoreného východu. Hory na severe stratili len kúsok.

Mal prezidenta, vládu, armádu, menu a uznalo ho 27 štátov. Mnohí Slováci v ňom prvý raz zažili, že úrady, školy aj armáda sú slovenské, a časť pamäti to tak dodnes uchováva. Bol to však štát jednej strany, ktorý poslal vojakov proti Poľsku a Sovietskemu zväzu a ktorý sa zbavil vlastných občanov. V roku 1942 deportoval takmer 58-tisíc Židov do vyhladzovacích táborov a Nemecku za každého zaplatil 500 ríšskych mariek. Spolu zahynulo okolo 70-tisíc slovenských Židov. Dnešná Slovenská republika sa za nástupcu tohto štátu nepovažuje.

Slováci stáli aj na druhej strane. Jozef Gabčík, rodák z Poluvsia pri Rajeckých Tepliciach, 27. mája 1942 spolu s Janom Kubišom v Prahe zaútočil na Reinharda Heydricha. Heydrich 4. júna zomrel. Gabčík zahynul 18. júna 1942 v krypte chrámu svätých Cyrila a Metoda v Prahe.

Gabčíka a Kubiša vyslala z Londýna československá exilová vláda Edvarda Beneša. Británia ju dočasne uznala v júli 1940 a naplno 18. júla 1941, v ten istý deň aj Sovietsky zväz. Pre ňu a pre väčšinu spojencov bolo Slovensko naďalej súčasťou Československa, ktorého rozbitie neuznávali. Slovenský štát tak uznávali Nemecko, jeho spojenci a niektoré neutrálne krajiny, no víťazi vojny ho za štát nepovažovali.

Prvú odpoveď na otázku, čím chcú Slováci byť, dal vojnový štát, ktorý vznikol z Hitlerovej vôle. Druhú dalo povstanie. Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a jeho centrom sa stala Banská Bystrica uprostred hôr, nie Bratislava na rovine. Nebola to náhoda. Vojenské ústredie pod vedením Jána Goliana pracovalo na veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a ťažisko povstania plánovalo do trojuholníka Banská Bystrica, Zvolen a Brezno. Bratislava ležala od roku 1938 priamo na hranici s Nemeckou ríšou, ktorá zabrala aj Petržalku na druhom brehu Dunaja, a sídlila v nej Tisova vláda. Prečo sa hlavné mesto na okraji nedá brániť, sme rozobrali v predchádzajúcom diele Prečo je Bratislava na okraji?; vo vojnovom štáte, zovretom z dvoch strán, to platilo dvojnásobne.

Bratislavskú posádku odzbrojili hneď v prvý deň a Slobodný slovenský vysielač sa 30. augusta ozval z Banskej Bystrice. Plán počítal s tým, že Východoslovenská armáda, dve divízie severne od Prešova, otvorí Červenej armáde karpatské priesmyky. Nemci ju však 31. augusta a 1. septembra takmer bez boja odzbrojili. Posádky na západe vrátane Bratislavy a Považia sa k povstaniu nepridali. Povstalecké územie sa tak zmenšilo na stredné Slovensko, hornú Nitru a časť Spiša, teda na horskú pevnosť s letiskom Tri Duby v strede.

Vedeli to aj tí, čo povstanie pripravovali po hospodárskej stránke. Guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš dal od marca 1944 pod zámienkou evakuácie sústrediť väčšinu zásob platidiel, asi 3,85 miliardy korún, vo filiálkach v Banskej Bystrici a Ružomberku. Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie zároveň presúval na stredné Slovensko pohonné látky, potraviny a obuv a dal ľuďom rozdeliť prídely na tri mesiace vopred. Povstalecká národná banka potom z týchto peňazí financovala armádu aj civilnú správu. Karvaša zatklo gestapo a odsúdilo na smrť; prežil.

Pomoc cez hory prichádzala pomaly. Karpatsko-duklianska operácia sa začala 8. septembra a mala trvať päť dní. Dukliansky priesmyk obsadili až 6. októbra, boje pokračovali do 28. októbra a južne od priesmyku sa postup zastavil. Banská Bystrica padla 27. októbra. Hory, ktoré povstalcov chránili, im zároveň bránili spojiť sa so spojencami. Front potom postupoval cez Slovensko od doliny k doline až do jari 1945.

V istom zmysle to bolo druhé povstanie Slovákov proti vlastnému štátu. Prvé bolo v roku 1848, keď dobrovoľníci na Myjave vyhlásili odtrhnutie od Uhorska, ktoré bolo vtedy ich štátom. V roku 1944 sa postavili proti štátu, ktorý mal síce slovenské meno, ale vznikol z Hitlerovej vôle. Oba razy sa vzbúrili v mene Slovákov a oba razy prehrali vojensky. V roku 1848 politicky nezískali nič, no povstanie dalo národnému hnutiu prvé vojsko, hrdinov a program. V roku 1944 si Slovensko povstaním vybojovalo miesto medzi víťazmi. Je to náš výklad.

Vojensky povstanie prehralo. Politicky rozhodlo o dvoch veciach. Slovensko skončilo vojnu na strane víťazov, hoci ju začalo na strane porazených. A Slovenská národná rada sa už vo Vianočnej dohode z decembra 1943 prihlásila k obnove Československa na princípe „rovný s rovným“. Predstava jedného československého národa sa už nevrátila. Možno je to najväčší politický odkaz povstania: Slováci vstúpili do obnoveného štátu ako samostatný národ, nie ako vetva československého.

1945 až 1989: federácia na papieri

Košický vládny program z apríla 1945 uznal Slovákov za svojbytný národ a Slovenskú národnú radu za jeho orgán. Vzniklo asymetrické usporiadanie: Slovensko malo vlastný snem a vládu, české krajiny nie, a nad oboma stála Praha. Tri pražské dohody slovenské právomoci do roka okresali.

Voľby v máji 1946 ukázali, ako odlišne obe časti štátu zmýšľajú. V českých krajinách vyhrali komunisti so 40 %. Na Slovensku získala Demokratická strana 62 % a komunisti 30 %. O dva roky neskôr komunisti prevzali moc v celom štáte a slovenská otázka sa stala podozrivou. V 50. rokoch súdili slovenských komunistov vrátane Gustáva Husáka za „buržoázny nacionalizmus“ a ústava z roku 1960 zrušila aj zvyšky slovenskej vlády.

Číslo 62 % treba čítať pozorne. Demokratická strana vznikla v povstaní a viedli ju prevažne evanjelici. Ľudová strana bola po vojne zakázaná a jej voliči, teda väčšina katolíkov, nemali koho voliť. Pred voľbami preto prevažne evanjelické vedenie demokratov uzavrelo s predstaviteľmi katolíkov Aprílovú dohodu a sľúbilo, že bude žiadať milosť pre Jozefa Tisa. Šesťdesiatdva percent teda nebol hlas jednej strany s jedným programom, ale spoločný hlas tých, čo nechceli komunistov, vrátane voličov zakázanej ľudovej strany. Komunisti videli v procese s Tisom spôsob, ako zaútočiť na katolícke krídlo demokratov. Súd vyniesol 15. apríla 1947 rozsudok smrti, prezident Beneš milosť neudelil a 18. apríla Tisa popravili. Popularita Demokratickej strany potom klesla.

1968: tanky a federácia

V januári 1968 sa prvým mužom komunistickej strany stal Slovák Alexander Dubček. V noci z 20. na 21. augusta 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy. Spolu išlo asi o pol milióna vojakov a 6 300 tankov, v prvej vlne o 165-tisíc vojakov a 4 600 tankov. Na územie Slovenska vstúpilo v prvej fáze 48-tisíc sovietskych, 10 300 maďarských a tisíc bulharských vojakov. Prišli bránami, ktoré už poznáme: sovietske zo Zakarpatska cez východnú hranicu aj z Maďarska a maďarské cez otvorený juh. Maďarské jednotky sa tak tridsať rokov po Viedenskej arbitráži ocitli na Slovensku znova. Do konca roka 1968 zahynulo 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku. Najsilnejšie protesty boli v Košiciach; v Bratislave zahynula študentka Danka Košanová.

Ostatné armády odišli medzi 18. októbrom a 4. novembrom 1968. Sovietska ostala. Zmluvu o pobyte sovietskych vojsk podpísali 16. októbra 1968 a posádky boli aj na Slovensku, napríklad v Rožňave, Ružomberku, Štúrove, Vrútkach a vo Zvolene. Posledných 73 500 sovietskych vojakov odchádzalo od februára 1990 do júna 1991. Za celé obdobie okupácie zahynulo vyše 400 ľudí.

Z celej Pražskej jari prežila sovietsku okupáciu jediná reforma. Ústavný zákon z 27. októbra 1968 zmenil od 1. januára 1969 unitárny štát na federáciu Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky. Slovenská republika teda existuje od roku 1969, nie od roku 1993. Skutočnú moc mala naďalej jedna strana s jedným centrom a novely z roku 1971 federáciu vyprázdnili. Ostala však schránka: hranice, parlament, vláda, ministerstvá, hlavné mesto. Keď v roku 1989 padol režim, stačilo ju naplniť.

Aj normalizácia po roku 1968 bola na Slovensku miernejšia ako v českých krajinách: politické prenasledovanie bolo menej prísne a selektívnejšie a o stranícku legitimáciu prišlo 17,5 % členov, kým v celom štáte 21,7 %. Zapadá to do toho, ako sa na Slovensku spoliehalo viac na rodinu a známych ako na štát, k čomu sa vrátime na konci.

November 1989: Verejnosť proti násiliu

Na jeseň 1989 padali komunistické režimy v strednej Európe jeden za druhým. V Poľsku vládla od augusta vláda Tadeusza Mazowieckeho, Maďarsko otvorilo hranicu s Rakúskom a 9. novembra padol Berlínsky múr. V Prahe 17. novembra polícia na Národnej triede brutálne rozohnala študentský pochod. To spustilo nežnú revolúciu, ktorá za šesť týždňov ukončila vládu komunistov: 29. decembra 1989 zvolil parlament za prezidenta Václava Havla.

Na Slovensku sa november 1989 začal o deň skôr ako v Prahe: 16. novembra prešli Bratislavou študenti. Dňa 19. novembra vzniklo v bratislavskej Umeleckej besede hnutie Verejnosť proti násiliu; pri jeho zrode stáli Ján Budaj, Milan Kňažko a Fedor Gál. Slovenská revolúcia tak mala od začiatku vlastné hnutie a vlastné centrum v Bratislave. Dňa 24. novembra odvysielala televízia prvé Štúdio Dialóg, 27. novembra sa od dvanástej do druhej konal generálny štrajk s asi 75-percentnou účasťou a 29. novembra parlament zrušil vedúcu úlohu komunistickej strany. Prvé slobodné voľby sa konali 8. a 9. júna 1990. Na jar 1991 sa VPN rozštiepila a z jej časti vzniklo Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara.

Revolúcia nebola len bratislavská. Na Námestí SNP v Bratislave sa 23. novembra zišlo okolo 100-tisíc ľudí a zhromaždenia boli aj v Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove, Trnave, Žiline a Poprade.

1989 až 1993: rozvod bez hlasovania

Po novembri 1989 sa ukázalo, že Česi a Slováci si pod spoločným štátom predstavujú rôzne veci. Prvý spor bol o pomlčku. Od decembra 1989 do apríla 1990 sa parlament hádal, či sa štát bude volať Československá alebo Česko-slovenská federatívna republika. Slovákom o tú pomlčku naozaj išlo: názov bez nej podľa nich znižoval rovnoprávne postavenie Slovenska. Výsledkom bol názov Česká a Slovenská Federatívna Republika.

Za pomlčkou boli vážnejšie veci. Ekonomická reforma dopadla na Slovensko tvrdšie. Zbrojovky a ťažký priemysel, postavené pre trhy Varšavskej zmluvy, stratili odbyt a nezamestnanosť bola na Slovensku niekoľkonásobne vyššia ako v Česku. Česká strana chcela funkčnú federáciu so silným centrom alebo nič. Slovenská chcela zväzok dvoch zvrchovaných republík. Dva roky rokovaní na hradoch a zámkoch nikam neviedli.

Slovenskí národovci Prahe vyčítali najmä päť vecí. Stojí za to pozrieť sa na každú aj z druhej strany.

• Zbrojovky. Zbrojná výroba na Slovensku klesla medzi rokmi 1988 a 1992 o 94,4 % a výroba tankov, bojových vozidiel pechoty a delostreleckej techniky sa prakticky zastavila. Pre mnohých to bol dôkaz, že nová Praha obetovala slovenské fabriky. Podľa vojenských historikov sa však pokles začal už v roku 1988, teda pred revolúciou, a hlavnou príčinou bol rozpad Varšavskej zmluvy a jej trhov, nie rozhodnutie Prahy. Slovensko však zasiahol tvrdšie, lebo socialistická industrializácia sem zbrojovky sústredila.
• Kto na koho dopláca. Slováci verili, že ich peniaze končia v Prahe. Česi, že doplácajú na Slovensko. Transfery z českého rozpočtu na Slovensko boli pritom pravidlom až do januára 1991, keď sa zastavili. Česi tak mali pre svoj pocit oporu v číslach. Slováci namietali, že čísla nezachytávajú ceny: slovenské suroviny a polotovary odchádzali do českých závodov lacno a zisk vznikal až tam.
• Reforma šitá na Česko. Rýchla liberalizácia a privatizácia sa ľahšie znášala v krajine s pestrým priemyslom a blízko nemeckých hraníc. V čase volieb 1992 bola nezamestnanosť na Slovensku trikrát vyššia ako v českých krajinách. Z pražského pohľadu však pomalšia reforma znamenala len dlhšiu agóniu a vysoká nezamestnanosť bola dedičstvom štruktúry, ktorú Slovensku nadiktovalo plánované hospodárstvo, nie Klausova reforma.
• Neviditeľnosť. Všetky federálne úrady, veľvyslanectvá aj podniky zahraničného obchodu sídlili v Prahe. Svet poznal Čechov a „Czechoslovakia“ skracoval na „Czech“. Česi zas pripomínali, že Slovensko malo od roku 1969 vlastnú vládu a parlament, kým česká republiková vláda stála v tieni federálnej a samostatnú českú identitu vlastne nikto nepestoval.
• Povýšenosť. Pocit, že Česi berú Slovákov ako mladšieho brata, ktorého treba vychovávať, sa nedá zmerať, ale v prieskumoch aj spomienkach je všade. Z českej strany sa to často javilo opačne: ako nevďačnosť za medzivojnové školy a úradníkov a ako nacionalizmus, ktorý po roku 1989 ohrozoval spoločný štát.

K tomu pristúpila nálada doby. Havlova amnestia z januára 1990 sa týkala veľkej časti väzňov. Z Leopoldova išlo na slobodu asi 600 z 2 500 odsúdených a tí, čo ostali, sa v marci 1990 vzbúrili. Bola to najväčšia väzenská vzbura v dejinách Československa a potláčala ju aj armáda. Rozšíril sa dojem, že amnestia spôsobila prudký rast zločinu. Štatistiky ho nepotvrdzujú, amnestovaní sa v roku 1990 podieľali na kriminalite len deviatimi percentami, no pocit, že s komunizmom odišiel aj poriadok, ostal.

Vrátil sa aj výklad dejín, ktorý štyridsať rokov prežíval v exile a ktorý vojnový štát oslavoval. Kľúčovú úlohu v tom zohrali exiloví historici František Vnuk, v 90. rokoch profesor cirkevných dejín na bohosloveckej fakulte v Bratislave, a Milan S. Ďurica. Ďurica, profesor v talianskej Padove, vydal v roku 1996 v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve Dejiny Slovenska a Slovákov, určené najmä učiteľom dejepisu. Už 8. júla 1990 odhalili v Bánovciach nad Bebravou pamätnú tabuľu Jozefovi Tisovi a federálna vláda k tomu vydala osobitné vyhlásenie. Slovenská národná strana získala v roku 1992 vo voľbách do Slovenskej národnej rady 7,93 %. Hlási sa k tradícii pôvodnej SNS z roku 1871, nie je však jej nástupkyňou. Tú v novembri 1938 pohltila Hlinkova ľudová strana: ostatné slovenské strany prinútila zlúčiť sa s ňou do Strany slovenskej národnej jednoty a ostatné zakázala. O desať rokov neskôr urobili to isté komunisti, keď zvyšné strany zaradili do Národného frontu.

Voľby v júni 1992 vyhrala v Česku ODS Václava Klausa s 33 % a na Slovensku HZDS Vladimíra Mečiara s 37 %. Ani jedna strana nemala rozdelenie štátu v programe. Mečiar chcel konfederáciu, Klaus ju odmietol. Dňa 17. júla prijala Slovenská národná rada Deklaráciu o zvrchovanosti, Václav Havel odstúpil z funkcie prezidenta a 1. septembra bola schválená slovenská ústava. V auguste sa Klaus a Mečiar vo vile Tugendhat v Brne dohodli na rozdelení. Federálne zhromaždenie ho tesnou väčšinou schválilo 25. novembra a o polnoci 31. decembra 1992 Československo zaniklo.

Referendum sa nekonalo. Petíciu za jeho vypísanie podpísalo ešte v roku 1991 dva a pol milióna ľudí. V prieskume zo septembra 1992 bolo za rozdelenie 37 % Slovákov a 36 % Čechov. Štát, o ktorý sa usilovali Štúr, Hlinka aj povstalci, tak nakoniec vznikol rozhodnutím dvoch predsedov vlád, ktorí sa nevedeli dohodnúť na inom.

Dá sa to čítať dvoma spôsobmi. Podľa prvého bolo rozdelenie nelegitímne, lebo ho väčšina nechcela. Podľa druhého ukázalo, že národ bol hotový. Nik nestrieľal, nik neutekal, hranica sa nakreslila tam, kde bola tisíc rokov, a majetok sa rozdelil v pomere dva k jednej. V Juhoslávii sa v tom istom čase viedla vojna. Slováci a Česi mali šťastie na geografiu: medzi nimi neboli zmiešané územia ani sporné mestá.

Kadiaľ viedla hranica. Nebolo o čom rokovať. Administratívna hranica medzi českou a slovenskou republikou bola tá istá čiara, ktorá od stredoveku delila Uhorsko od Moravy: rieka Morava, Biele Karpaty, Javorníky, Beskydy. Zmluva o hranici z roku 1996, platná od júla 1997, na nej spravila osemnásť drobných úprav a obe strany si vymenili presne rovnakú plochu, 452 hektárov. Osada U Sabotů pripadla Slovensku, časť osady Sidónia Česku. Najstaršia hranica Slovenska sa tak stala jeho najmladšou štátnou hranicou.

Rozdelením sa Slovensko po prvý raz ocitlo samo so svojou geografiou: s dlhým a úzkym tvarom, s hlavným mestom na západnom okraji a s horami uprostred. Úloha, ktorú Československo riešilo naprieč dolinami, prepojiť západ s východom, ostala na novom štáte, a ako ukázal prvý diel série, ťahá sa dodnes.

Ako sa delil majetok. Nehnuteľnosti ostali tomu, na koho území stáli. Hnuteľný majetok a majetok v zahraničí sa delili v pomere dva k jednej. A Česko si ponechalo československú vlajku, hoci zákon o rozdelení federácie nástupníckym štátom používanie jej symbolov zakazoval. Spoločná mena vydržala len do 8. februára 1993.

Komu patria víťazstvá. Rozdeliť sa musela aj minulosť. V hokeji uznala medzinárodná federácia za nástupcu Československa len Česko a Slovensko zaradila do najnižšej skupiny C. Vyhralo ju v roku 1994, skupinu B v roku 1995 a od roku 1996 hrá medzi elitou. V rokoch 2000 až 2003 získalo tri medaily z majstrovstiev sveta. Pre krajinu, ktorá má vo svojom panteóne tak málo víťazstiev, to bol zážitok, ktorý si pamätá každý, kto ho videl. Vo futbale prevzalo československé úspechy po roku 1992 tiež Česko. Titul majstrov Európy z roku 1976 však UEFA napokon priznala obom krajinám a Slovensko dostalo vlastný pohár.

Strach z juhu. Dnes sa to ťažko predstavuje, ale v jazyku vládnucej elity okolo Vladimíra Mečiara sa po vzniku samostatného štátu znova a znova objavovala „maďarská hrozba“. Slovensko dávalo v rokoch 1993 až 1998 na armádu najväčší podiel HDP z krajín Vyšehradskej štvorky. Tá predstava sa opierala o pamäť rokov 1919 a 1938 a o čerstvé dôvody. Maďarský premiér József Antall vyhlásil hneď po svojom zvolení v roku 1990, že chce byť „citovo aj duchovne“ premiérom pätnástich miliónov Maďarov, teda aj tých za hranicami. Maďarsko v máji 1992 vypovedalo zmluvu o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros a 24. októbra 1992, dva mesiace pred rozdelením, sa napriek jeho protestom začalo prehradzovanie Dunaja. Spor skončil pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu. Až 19. marca 1995 podpísali premiéri Vladimír Mečiar a Gyula Horn v Paríži základnú zmluvu, v ktorej obe krajiny potvrdili neporušiteľnosť hraníc a vyhlásili, že voči sebe nemajú územné požiadavky. Hranica, o ktorú sa v roku 1919 strieľalo, dnes nemá ani závoru.

Strach z juhu sa dá hľadať aj na mape diaľnic, o ktorej bol prvý diel série, Prečo je Slovensko také dlhé a úzke?. Južná trasa z Bratislavy do Košíc mala podľa odhadov zo začiatku tohto storočia stáť 40 až 50 miliárd korún, severná približne 100 miliárd. Vyhrala severná D1 cez Žilinu, Liptov a Prešov. Asi polovica južnej trasy R2 pritom vedie územím, o ktoré Slovensko v roku 1938 prišlo, cez Lučenec, Rimavskú Sobotu a Rožňavu do Košíc. Dokument, ktorý by výber severnej trasy zdôvodňoval obranou, sme nenašli; ministerstvo ho hájilo medzinárodným koridorom. Faktom ostáva, že severná diaľnica je drahšia a stavia sa pomalšie, no vedie po území, ktoré Slovensko nikdy nestratilo.

Storočie, v ktorom sa menili štáty

Za tridsať rokov, od roku 1918 do roku 1948, sa na Slovensku vystriedalo päť režimov: uhorský, československý, ľudácky, obnovený československý a komunistický. Každý žiadal vernosť a každý trestal vernosť tomu predchádzajúcemu. Dá sa to ukázať na jednej dedine. Suchá Hora na hornej Orave patrila do roku 1918 Uhorsku, v roku 1920 pripadla Poľsku, v roku 1924 Československu, v novembri 1938 znova Poľsku, v roku 1939 Slovenskému štátu, v roku 1945 Československu a od roku 1993 je v Slovenskej republike. Komu sa tam pred prvou svetovou vojnou narodila stará mama a dožila sa roku 1993, tej sa šesťkrát zmenil štát, a nemusela pritom opustiť dedinu.

Na juhu je podobný príbeh. Obec Slemence pri Užhorode patrila do roku 1920 Uhorsku, potom Československu, od roku 1938 do roku 1944 znova Maďarsku. V noci na 30. augusta 1946 ju Červená armáda rozdelila: väčšia časť, Veľké Slemence, ostala v Československu a od roku 1993 je na Slovensku, menšia, Malé Slemence, pripadla Sovietskemu zväzu a dnes je na Ukrajine. Najstarší obyvatelia tak bez sťahovania žili v štyroch rôznych štátoch, a rodiny z dvoch koncov jednej ulice sa mohli navštíviť až v roku 2005, keď tam otvorili priechod pre peších.

Popri štátoch sa menila aj krajina samotná. Slovensko, v roku 1945 prevažne roľnícka krajina, sa za štyridsať rokov spriemyselnilo. Zbrojovky na Považí, hlinikáreň v Žiari, železiarne v Košiciach a chemičky na východe vznikali s jasným cieľom vyrovnať úroveň oboch častí štátu a do roku 1989 sa to z veľkej časti podarilo. Ľudia sa presťahovali z dedín do miest a mestá sa prvý raz v dejinách stali slovenskými. Národ, ktorý bol v roku 1918 dedinský, mal o dve generácie neskôr vlastných inžinierov, lekárov, generálov a filmárov.

Juraj Buzalka má pre túto generáciu a jej deti slovo postsedliaci. V knihe esejí Postsedliaci. Slovenský ľudový protest z roku 2023 opisuje človeka, ktorý cestuje po svete s iPhonom, a predsa verí v mytologizovaný agrárny domov; väčšina občanov Slovenska sú podľa neho postsocialistickí Európania s väzbou na vidiek. Autor tohto textu to pozná z vlastného života: ako malý chlapec pomáhal doma rodičom na poli a dnes je manažérom v medzinárodnej IT firme.

Keď to zhrnieme, 20. storočie zmenilo územie Slovenska rýchlejšie ako predchádzajúcich tisíc rokov. Krajina prešla siedmimi štátnymi útvarmi: Uhorskom, prvou Československou republikou, autonómnym Slovenskom v Česko-Slovenskej republike, vojnovým Slovenským štátom, obnoveným Československom, federáciou a napokon samostatnou Slovenskou republikou. Počet obyvateľov stúpol z asi troch miliónov pri sčítaní v roku 1921 na takmer 5,4 milióna v roku 2001. Z národa roľníkov sa stal národ robotníkov, úradníkov a vysokoškolákov. Hranice sa pritom, s výnimkou rokov 1938 až 1945, takmer nezmenili. Menili sa štáty okolo ľudí, nie ľudia.

Znak, vlajka a hymna: požičané a prefarbené

Štátne symboly Slovenska rozprávajú ten istý príbeh ako celý tento článok. Nič v nich nie je pôvodne slovenské a všetko v nich je o horách.

Dvojkríž. Kríž s dvoma ramenami je byzantský. Do Uhorska ho priniesol koncom 12. storočia kráľ Belo III., ktorý vyrastal na cisárskom dvore v Konštantínopole, a objavuje sa na jeho minciach. Stal sa znakom kráľovskej moci a neskôr jednou polovicou uhorského erbu. Výklad, že ho priniesli už Cyril a Metod, je mladší. Pekne však sedí: kríž z Východu na štíte kráľovstva, ktoré patrilo Západu.

Tri vrchy. Trojvršie pod krížom sa objavuje na pečati z roku 1305 a ustálilo sa v 14. storočí. Od 16. storočia sa vykladalo ako tri pohoria Uhorska: Tatra, Matra a Fatra. Dve z nich sú na Slovensku. Matra leží v dnešnom Maďarsku. Slovenský znak tak zobrazuje pohorie, ktoré Slovensku nepatrí, a nikomu to neprekáža, lebo znak nevznikol ako mapa Slovenska, ale ako obraz horného Uhorska.

Farby. V uhorskom erbe sú vrchy zelené. V revolučnom roku 1848 ich Slováci prefarbili na modro, aby znak mal slovanské farby: bielu, modrú a červenú. Slovenský znak je teda pravá polovica uhorského znaku v iných farbách. Maďarsko má tú istú polovicu vo svojom erbe dodnes: strieborný dvojkríž na troch zelených vrchoch, doplnený o korunku. Dva susedné štáty, ktoré sa sto rokov sporili o dejiny, majú v znaku ten istý kríž na tých istých kopcoch.

Najmenej známy je znak z rokov 1960 až 1990. Komunistická ČSSR v ňom dvojkríž, ktorý pripomínal Uhorsko aj cirkev, nahradila siluetou Kriváňa a partizánskou vatrou, odkazom na povstanie. Paradoxne to bol najslovenskejší znak, aký Slovensko malo: jediný, ktorý nezobrazoval polovicu uhorského erbu, ale slovenskú horu.

Vlajka. Trikolóru si Slováci v roku 1848 požičali od Ruska, tak ako Srbi, Chorváti a Slovinci. Keď v roku 1992 potrebovali vlajku samostatného štátu, zistili, že rovnakú bielo-modro-červenú už má Rusko a takmer rovnakú Slovinsko. Preto je na nej od 3. septembra 1992 aj znak.

Hymna. Nad Tatrou sa blýska napísal v roku 1844 študent Janko Matúška na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, keď žiaci bratislavského lýcea na protest proti odvolaniu Štúra odchádzali do Levoče. V rokoch 1918 až 1992 bola druhou polovicou československej hymny, hneď po českej Kde domov můj. Začína sa búrkou nad Tatrami.

Kriváň. Prvú národnú vychádzku naň viedli 16. augusta 1841 Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Keď si Slováci v roku 2005 v ankete vyberali motívy na euromince, zvíťazili dvojkríž, Kriváň a Bratislavský hrad. Dva symboly z troch sú hory, rieka ani nížina medzi nimi nie je.

Hrdinovia a mýty

Každý národ potrebuje príbeh o sebe. Národy s kráľmi majú bitky a korunovácie. Národ, ktorý nemal štát, šľachtu ani armádu, si musel hrdinov vyberať inak, a ten výber o ňom veľa hovorí. Slovenskí historici a etnológovia ho rozobrali v knihe Mýty naše slovenské z roku 2005 a v roku 2019 ho v ankete Najväčší Slovák potvrdili diváci RTVS.

Cyril a Metod. V ankete z roku 2019 sa do prvej desiatky dostali aj Cyril a Metod, ako jedna dvojica. Je to paradox: neboli Slováci a nepochádzali ani z tohto územia. Boli to byzantskí bratia zo Solúna a na Veľkú Moravu prišli na pozvanie Rastislava, ako sme videli. Kritici to po ankete pripomínali. Pre Slovákov sú však symbolom toho, čo z Veľkej Moravy ostalo: písma a jazyka, ktorý smel do kostola. Paradox je o to väčší, že ich dielo tu nakoniec prehralo. Ako sme videli, Metodových žiakov vyhnali, Slovensko sa stalo súčasťou západnej, latinskej cirkvi a na cyrilo-metodskú tradíciu dnes priamo nadväzujú najmä pravoslávni Slovania. U nás z nej ostal hlavne symbol.

Veľká Morava a „starí Slováci“. Buditelia 18. a 19. storočia potrebovali dokázať, že Slováci majú dejiny, a Veľká Morava bola jediný štát, ku ktorému sa dalo prihlásiť. Dnes je v preambule ústavy, ktorá sa odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy, a 5. júl je štátny sviatok. Problém nastáva, keď sa z dedičstva stane vlastníctvo. V roku 2008 začal premiér Robert Fico hovoriť o „starých Slovákoch“ a v júni 2010, týždeň pred voľbami, odhalili na nádvorí Bratislavského hradu jazdeckú sochu s nápisom „Svätopluk, kráľ starých Slovákov“. Komisia historikov, ktorú zvolal nový predseda parlamentu, označila nápis za zavádzajúci a v novembri 2010 ho odstránili. Upravili aj štít, na ktorom bol rovnoramenný dvojkríž pripomínajúci znak Hlinkovej gardy.

Čo je na tom pravda? Svätopluk bol skutočný a mocný panovník. Kráľom ho pramene nazývajú, ale nie všetky. Pápež Ján VIII. ho v roku 880 oslovil ako comes, teda knieža či vladár. Pápež Štefan V. mu v roku 885 napísal ako „kráľovi Slovanov“, rex Sclavorum, a kráľom ho volá aj kronikár Regino z Prümu. Franské letopisy píšu dux. Korunovaným kráľom v zmysle, v akom ním bol o sto rokov neskôr Štefan I., nebol. Jeho poddaní sa volali Sloveni či Moravania a sú predkami Slovákov, Moravanov aj časti Maďarov. A na Bratislavskom hrade podľa historikov pravdepodobne nikdy nebol.

Tri prúty a biely kôň. O Svätoplukovi sa rozprávajú dve legendy a každá patrí inému národu. Podľa prvej, ktorú zapísal byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet, dal umierajúci panovník synom zväzok troch prútov, aby pochopili, že spolu ich nik nezlomí. Slováci z nej spravili obraz svornosti. Druhá pochádza z uhorských kroník: Svätopluk vraj predal krajinu Maďarom za bieleho koňa, sedlo a uzdu. Z tejto legendy sa neskôr vyvodzovalo, že Slováci sú potomkami tých, čo krajinu predali, a preto nemajú v Uhorsku rovnaké práva. Presne tak to v roku 1722 napísal profesor uhorského práva na Trnavskej univerzite Michal Bencsik. Odpoveď vyšla v roku 1728 v Púchove v spise, ktorému sa hovorí Apologia a pripisuje sa dubnickému farárovi Jánovi Baltazárovi Maginovi: Slováci podľa neho žijú v krajine odpradávna a sú jej plnoprávnymi obyvateľmi. Považuje sa za prvú tlačenú obranu Slovákov.

Matúš Čák. Romantici hľadali aj slovenského panovníka a našli ho v Matúšovi Čákovi Trenčianskom. Bol to najmocnejší z uhorských oligarchov začiatku 14. storočia: jeho majetky ležali v štrnástich župách a patrilo k nim šesťdesiat hradných panstiev, z toho päťdesiat na dnešnom Slovensku. Slovákom ani slovanským vladárom však nebol: jeho rod pochádzal zo Zadunajska a historici ho opisujú ako uhorského oligarchu. Doklad o tom, že by sa hlásil k Slovanom, sme nenašli. Slovenskí národovci z neho od 18. storočia robili nekorunovaného slovenského kráľa a štúrovci v ňom videli národného hrdinu. Kniha Mýty naše slovenské venuje tomuto obrazu samostatnú kapitolu.

Jánošík. Jediný hrdina, ktorého pozná každé dieťa, je zbojník. Juraj Jánošík sa narodil v roku 1688 v Terchovej, bol vojakom aj väzenským strážcom, zbíjal asi rok a pol a v marci 1713 ho v Liptovskom Mikuláši popravili. Z miestneho zločinca spravili národného hrdinu štúrovskí básnici: bohatým bral a chudobným dával, pánom sa nepoklonil. O Jánošíkovi je prvý slovenský hraný film z roku 1921, ktorý financovali americkí Slováci. Že si národ za symbol vybral zbojníka z hôr, a nie kráľa či vojvodcu, sedí k národu, ktorý sa sám opisuje ako plebejský. Jánošíka si pritom nárokujú aj Poliaci. Na poľskom Podhalí sa stal ľudovým hrdinom vďaka spisovateľovi Kazimierzovi Tetmajerovi a seriálu Jerzyho Passendorfera z roku 1974, hoci podľa malopolskej turistickej centrály takmer určite nikdy nebol na poľskom území. Anglický čitateľ v ňom spozná Robina Hooda, no je tu rozdiel. Existencia Robina Hooda sa nikdy nedokázala: prvá zmienka je v básni Piers Plowman z doby okolo roku 1377, najstaršie balady sú z 15. storočia a meno Robehod sa v súdnych záznamoch 13. storočia objavuje ako prezývka zbojníkov. Jánošík je doložený človek, pokrstený 25. januára 1688 a popravený 17. marca 1713. Spoločné majú to, že skutočný zbojník je menej dôležitý ako legenda, ktorú z neho o stáročia neskôr spravili básnici.

Holubičí národ. Od Herdera a Kollára pochádza obraz Slovanov ako mierumilovných, pracovitých a spevavých ľudí, ktorí nikdy nikoho nenapadli. Dejiny ten obraz nepotvrdzujú. Slovenská armáda sa v septembri 1939 zúčastnila na útoku na Poľsko a od 24. júna 1941 bojovala proti Sovietskemu zväzu. Vojnový štát deportoval vlastných Židov a Rómov posielal od roku 1941 do pracovných útvarov, napríklad v Hanušovciach nad Topľou, Dubnici nad Váhom a Ilave; v Dubnici vznikol v novembri 1944 zaisťovací tábor pre Rómov. A predtým Slováci stáročia bojovali vo vojnách Uhorska a habsburskej monarchie, ako husár Škultéty, s ktorým sme sa už stretli.

Tisícročná poroba. Predstava, že Slováci tisíc rokov trpeli pod maďarským jarmom, vznikla v 19. storočí ako zrkadlový obraz maďarizácie. Historici ju radia medzi mýty. Úradným jazykom Uhorska bola do roku 1844 latinčina, k uhorskému politickému národu patrila šľachta bez ohľadu na jazyk a maďarizačné zákony prišli až v druhej polovici 19. storočia.

Štúr a Štefánik. V ankete z roku 2019 vyhral Milan Rastislav Štefánik pred Ľudovítom Štúrom a kňazom Antonom Srholcom. V prvej desiatke boli aj Cyril a Metod, Jánošík, Hlinka, Dubček, Husák, parašutista Jozef Gabčík a cyklista Peter Sagan. Štefánik má všetko, čo hrdina potrebuje: chudobný pôvod, svetovú kariéru, uniformu a tragickú smrť. Jeho lietadlo sa 4. mája 1919 zrútilo pri Bratislave pri návrate domov. Že za zakladateľa štátu považujú Slováci muža, ktorý zakladal Československo, a nie samostatné Slovensko, je príznačné.

Povstanie. Slovenské národné povstanie je jediný prípad v moderných dejinách, keď Slováci vo veľkom bojovali za vec, ktorú si vybrali sami. Preto je 29. august štátnym sviatkom a preto sa o výklad povstania sporil každý režim. Komunisti si ho privlastnili, obhajcovia vojnového štátu ho dodnes volajú pučom.

Povstanie viedli generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Obaja padli 3. novembra 1944 do zajatia v Pohronskom Bukovci, v Berlíne ich odsúdili a zrejme zahynuli v roku 1945 vo Flossenbürgu. Komunistický výklad ich odsunul do úzadia a do popredia dal partizánov a Sovietsku armádu. Historika Jozefa Jablonického, ktorého výskum úlohu armády v povstaní ukazoval, za normalizácie prenasledovala ŠtB. Mená povstaleckých generálov sa do verejnej pamäti vracajú až v posledných desaťročiach.

Zoznam je krátky a je v ňom málo víťazstiev. Kňazi, básnici, jeden zbojník, jeden generál cudzej armády a jedno prehraté povstanie. Pre národ z hôr, ktorý tisíc rokov nemal vlastný štát, je to presný obraz.

Na mape je zaujímavé aj to, čo na nej chýba. Slovenskí hrdinovia a mýty sa držia severozápadu a stredných hôr, teda krajov, kde sa rodilo národné hnutie. Na východe a na juhu sme takmer nič nenašli. Nie preto, že by tam nikto nežil, ale preto, že tamojší hrdinovia patria do iného príbehu. V Dóme svätej Alžbety v Košiciach odpočívajú od roku 1906 František II. Rákoci a jeho druhovia, vodcovia protihabsburského povstania, a v Kežmarku je v tom istom roku pochovaný Imrich Tököli. Pre Maďarov sú to národní hrdinovia a po roku 1918 sa ich pamätné miesta ocitli v inom štáte. Juh s veľkou časťou maďarského obyvateľstva si pamätá najmä maďarské postavy. Mapa slovenských hrdinov je preto aj mapou toho, kde sa slovenský národný príbeh rozprával.

Slovensko a Slovinsko: dvaja, čo si nechali pôvodné meno

Vráťme sa k menu. Videli sme, že Slovania sami seba volali Slověne. Väčšina kmeňov si časom našla užšie meno: Česi, Poliaci, Srbi, Chorváti, Rusi. Niekoľko skupín na okrajoch slovanského sveta si ponechalo to pôvodné. Slovieni pri Novgorode, Slovinci v Alpách a Slováci v Karpatoch.

Preto sú si mená takých dvoch krajín také podobné. Slovenka je po slovensky žena zo Slovenska a po slovinsky žena zo Slovinska. „Slovenský jazyk“ a „slovenski jezik“ sú dva rôzne jazyky. Slovensko je po slovinsky Slovaška, Slovinsko je po slovinsky Slovenija. Mužský tvar Slovák je novší. V slovenských textoch sa bežne používa od 15. storočia a nahradil starší tvar Sloven či Slovenin. Ženský tvar a prídavné meno ostali pôvodné.

Podobnosť sa nekončí pri mene. Obe krajiny majú, ako sme videli, bielo-modro-červenú trikolóru z roku 1848 a obe na ňu museli pridať znak, aby sa dali rozoznať. Obe ležia na horskom okraji Panónskej panvy, jedna na alpskom, druhá na karpatskom. Obe boli stáročia súčasťou habsburskej monarchie, Slovinci v rakúskej polovici, Slováci v uhorskej. Oba národy vznikli z jazyka, nie zo štátu: Slovinci mali svojho Štúra v básnikovi Prešernovi a svoj rok 1848 v programe Zjednoteného Slovinska. Oba sa v roku 1918 pridali k väčšiemu slovanskému bratovi, Slovinci k Srbom v Juhoslávii, Slováci k Čechom. Oba sa stali republikou vo federácii a oba z nej začiatkom 90. rokov odišli, Slovinci po desaťdňovej vojne, Slováci bez výstrelu. A oba vstúpili v roku 2004 do Európskej únie a NATO.

Výsledkom je, že si ich svet pletie. Začiatkom tisícročia skončilo podľa premiérov oboch krajín za jediný rok asi 5-tisíc zásielok pre Slovinsko na Slovensku. George W. Bush v roku 1999 počas prezidentskej kampane rozprával slovenskému novinárovi o stretnutí so slovenským ministrom zahraničia, hoci v skutočnosti stretol slovinského premiéra. Známa historka, že si zamestnanci oboch veľvyslanectiev raz mesačne vymieňajú poštu, je zväčša legenda. Vychádza z jednej anonymnej vety slovinského veľvyslanca v New York Times z roku 2004 a veľvyslanectvá vo Washingtone ju v roku 2017 popreli.

Nie je to náhoda, ale rovnaká geografia. Kým v 10. storočí nevznikol maďarský klin v Panónii, tvorili Slovania od Álp po Karpaty súvislé pásmo, a stopu toho spojenia nesie stredná slovenčina dodnes. Potom ostali dve skupiny na dvoch horských okrajoch tej istej panvy, každá pod inou polovicou tej istej ríše. Hory obom uchovali reč a meno a obom nedovolili vyrásť. Slovinsko je najbližšia odpoveď na otázku, ako by vyzeralo Slovensko, keby ležalo pri mori.

Na západ, na východ, alebo most?

V slovenskej politike sa od 19. storočia vracia jedna metafora: Slovensko ako most medzi Východom a Západom. Dnešná vláda hovorí o zahraničnej politike „na všetky štyri svetové strany“. Aby sme pochopili, odkiaľ sa to berie, treba sa znova pozrieť na mapu.

Územie Slovenska bolo dvetisíc rokov na hranici blokov. Dunaj bol hranicou Rímskej ríše. V 9. storočí sa tu stretal franský a byzantský vplyv. V 16. a 17. storočí tadiaľto viedla hranica medzi Habsburgovcami a Osmanmi. V rokoch 1948 až 1989 bola Bratislava na dohľad od železnej opony. Dnes je východná hranica Slovenska hranicou Európskej únie a NATO. Krajina, ktorá leží na okraji, má vždy dvoch susedov, s ktorými treba vychádzať.

Východný smer má korene v 19. storočí. Národ bez štátu a bez spojencov hľadal oporu a našiel ju v jedinom slobodnom slovanskom štáte, v Rusku. Kollár sníval o slovanskej vzájomnosti. Štúr, sklamaný rokom 1849, napísal po nemecky spis Slovanstvo a svet budúcnosti. Tvrdil v ňom, že Západ sa rozkladá a Slovania majú budúcnosť jedine po boku Ruska. Vyšiel až po jeho smrti, v roku 1867 v Moskve v ruskom preklade. K tomu sa pridala skúsenosť: ruské vojská v roku 1849 porazili Maďarov a v roku 1945 oslobodili Slovensko od nacistov.

Západný smer je starší a hlbší, len menej nápadný. Latinské kresťanstvo, latinka, gotika, nemecké mestské právo, univerzity vo Viedni a Prahe, reformácia. Všetko, čo spravilo zo Slovákov to, čím sú, prišlo zo západu. Republiku v roku 1918 presadili Francúzi, Briti a Američania. A tanky, ktoré v auguste 1968 ukončili Pražskú jar, prišli z východu. Aj ľudia hlasovali nohami najmä na západ: do Ameriky odišli pred prvou svetovou vojnou statisíce Slovákov, na východ v 20. storočí okolo dvadsaťtisíc, a mnohí z nich nedobrovoľne.

Most mal v pláne už Edvard Beneš. Spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom malo Československo už od roku 1935. Po skúsenosti s Mníchovom podpísal Beneš 12. decembra 1943 v Moskve novú a zároveň dúfal, že Československo bude mostom medzi Východom a Západom. Skončilo sa to februárom 1948. Odvtedy sa metafora vrátila viackrát. V 90. rokoch hovoril o Slovensku ako o moste medzi Východom a Západom Vladimír Mečiar. V roku 1997 ostalo Slovensko ako jediná krajina Vyšehradskej štvorky mimo prvej vlny rozširovania. Americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová potom hovorila o diere na mape Európy a ujalo sa z toho označenie „čierna diera Európy“. Voľby v roku 1998 smer otočili. V roku 2004 vstúpilo Slovensko do NATO a EÚ, v roku 2007 do Schengenu a v roku 2009 prijalo euro ako prvá krajina Vyšehradskej štvorky. Po jedenástich storočiach sa tak znova potvrdilo to, o čom rozhodol spor Metoda s Wichingom: Slovensko patrí k latinskému Západu. Paradoxom ostáva, ako sme videli pri hrdinoch, že v preambule ústavy stoja práve solúnski bratia.

Verejná mienka je odvtedy stabilne rozdvojená. V prieskume GLOBSEC Trends z roku 2017 povedalo 42 % Slovákov, že krajina by mala stáť niekde medzi Východom a Západom. V roku 2025 podporovalo členstvo v EÚ 75 % a v NATO 72 % opýtaných, a zároveň 32 % označilo Rusko za strategického partnera. Len 49 % by bolo ochotných krajinu brániť so zbraňou v ruke, najmenej z deviatich skúmaných krajín. V Poľsku to bolo 84 %.

Rozdiely sú aj medzi krajmi. V prieskume agentúry AKO pre JOJ 24 z júna 2025 bolo proti neutralite 65 % ľudí v Bratislavskom kraji, ale len 40 % v Prešovskom, kde ju rovnako veľa ľudí podporovalo.

Mapa ukazuje aj geografiu. Za neutralitu bolo najviac ľudí v hornatom Prešovskom (40 %) a Žilinskom kraji (36 %), najmenej v Bratislavskom (24 %) a na rovine v Trnavskom kraji (25 %). Sever a východ, ďaleko od Viedne a od západných hraníc, sú k neutralite naklonenejšie ako západ a juh. Pravidlo to však nie je: hornatý Banskobystrický kraj má prívržencov neutrality rovnako málo ako Trnavský (25 %). Práve tu sa v auguste 1944 začalo Slovenské národné povstanie a hory okolo Banskej Bystrice neslúžili ako úkryt pred svetom, ale ako pevnosť, z ktorej sa časť armády a odboja postavila na stranu spojencov proti Nemecku. Kraj, ktorý sa dodnes hlási k pamäti ozbrojeného odboja, tak možno chápe bezpečnosť skôr ako spojenectvo než ako stranenie sa.

Je lákavé čítať v tom dedičstvo dejín, ktoré sme práve prešli. Národ, ktorý vznikol z jazyka, a nie zo štátu, ktorý svoje štáty zväčša dostal, keď sa veľmoci dohodli, a ktorého hrdinami sú básnici a zbojník, má k štátu a jeho obrane opatrnejší vzťah ako národ, ktorý si ho vybojoval. Je to však výklad, nie dokázaný fakt, a prieskumy sa menia rýchlejšie ako geografia.

Vyšehradská štvorka

Jednu odpoveď na otázku, kam patrí, dalo Slovensko spolu so susedmi, a aj ona má korene v geografii. V novembri 1335 sa na Vyšehrade stretli český kráľ Ján Luxemburský, uhorský Karol Róbert a poľský Kazimír III. Dohodli sa na obchodných cestách, ktoré mali obísť Viedeň a jej právo skladu: tovar z Uhorska mal ísť cez Brno do Čiech a ďalej do Nemecka. Viedeň totiž sedela na Dunaji, na hlavnej ceste z panvy na západ, a obchádzka viedla po suchu cez Trnavu a Brno. Ján sa vzdal nárokov na poľskú korunu a Kazimír uznal, že Sliezsko patrí Českej korune. Tri kráľovstvá, ktoré ležali východne od Álp a medzi Nemeckom a stepou, hľadali cestu na západ, ktorá by nevedla cez cudzie mýto.

Na to miesto odkazovali aj Václav Havel, Lech Wałęsa a József Antall, keď 15. februára 1991 podpísali vo Vyšehrade deklaráciu o spolupráci. Po rozdelení Československa v januári 1993 sa z trojky stala štvorka. Všetky štyri krajiny vstúpili 1. mája 2004 do Európskej únie a Medzinárodný vyšehradský fond, založený v roku 2000, sídli v Bratislave. Cieľ je podobný ako v roku 1335: mať na západ vlastnú cestu a spoločný hlas.

Hlavným spoločným cieľom štvorky bol od začiatku vstup do Európskej únie. Pre Slovensko pritom nebol samozrejmý a vyšiel tesne. Keďže Slovensko ostalo v roku 1997 mimo prvej skupiny kandidátov, rokovania o vstupe sa začali až po voľbách v roku 1998, vo februári 2000, a Slovensko muselo za dva roky dobehnúť susedov, ktorí rokovali dlhšie. Referendum v máji 2003 bolo platné len o vlások: zúčastnilo sa ho 52,15 % voličov, pričom hranica platnosti bola 50 %, a za vstup hlasovalo 92,46 % z nich. Bolo to prvé platné referendum v dejinách krajiny.

Tu prvý raz v tomto príbehu rozhodla politika viac ako geografia. Slovensko a Slovinsko majú horských slovanských príbuzných aj na Balkáne: Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu či Severné Macedónsko. Všetko sú to malé slovanské krajiny, ktoré sa začiatkom 90. rokov oddelili z federácií. Podľa Svetovej banky malo Slovensko v roku 2000 HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily 11,4-tisíc dolárov a Srbsko 6,4-tisíc. V roku 2024 to bolo 47,8-tisíc a 32,8-tisíc. Poloha hrá svoju úlohu: Slovensko leží na dohľad od Viedne a blízko nemeckých fabrík, Srbsko na Balkáne bez hranice s jadrom Únie. Srbsko však rástlo rýchlo, a predsa sa rozdiel na človeka strojnásobil. Hory sú podobné, rozdiel urobila najmä Únia, do ktorej sa jedni dostali a druhí stále čakajú pred bránou.

Hory a rovina vo volebných mapách

Geografia sa dá čítať aj z volebných výsledkov. Keď sa na ne pozrieme po obciach, nevyzerajú ako náhodná mozaika. Ich hranice kopírujú staré kraje, jazykovú hranicu aj hranicu z roku 1938.

V parlamentných voľbách 2023 vyhral Smer-SD vo väčšine obcí a vo všetkých krajoch okrem Bratislavského, kde zvíťazilo Progresívne Slovensko. Strana Aliancia vyhrala v 383 obciach a podľa našej mapy leží 377 z nich na území, ktoré Slovensko v roku 1938 stratilo Viedenskou arbitrážou. Jazyková hranica, ktorá vznikla na okraji panvy, je tak dodnes viditeľná aj vo voľbách.

Iné hranice sú ešte staršie. Na Orave, ktorá bola stáročia samostatnou župou za hrebeňmi, vyhralo v mnohých obciach KDH, a podobne aj v častiach Šariša a Spiša. Sú to kraje, kde je katolícka cirkev najsilnejšia, ako ukazovala mapa vierovyznania. Volebná mapa východu je oveľa pestrejšia ako mapa západu, rovnako ako jeho nárečia.

V druhom kole prezidentských volieb 2024 vyhral Peter Pellegrini. Ivan Korčok získal v celom Slovensku 46,9 % hlasov, v Bratislavskom kraji 66 % a v Košiciach takmer 60 %. Vo veľkých mestách s viac ako 15-tisíc voličmi mal v priemere 58 %, v malých obciach len okolo 39 %. Rozdiel medzi metropolou na rovine a zvyškom krajiny a medzi mestom a vidiekom je teda viditeľný v oboch voľbách.

Južná hranica, ktorú vidno vo voľbách, je stále aj politickou témou. Na výročie Trianonu 4. júna 2026 povedal maďarský premiér Péter Magyar, že Maďarsko je jediná krajina, ktorá hraničí sama so sebou. Slovenské ministerstvo zahraničia odpovedalo, že hranice určil Trianon a potvrdili ich mierové zmluvy po druhej svetovej vojne. Obe vety hovoria o tej istej čiare na okraji nížiny, len každá z inej strany.

Rodina a známi namiesto štátu

Zo všetkého, čo sme prešli, vyplýva aj niečo o tom, ako sa Slováci správajú dnes. Národ, ktorému sa štáty menili nad hlavou, si musel nájsť inú oporu.

Traduje sa, že v každej slovenskej rodine bol aspoň jeden partizán a aspoň jeden gardista. Na tom obraze stojí hra Petra Karvaša Polnočná omša, ktorú v roku 1962 sfilmoval Jiří Krejčík: na Štedrý deň 1944 sa u rodičov Kubišovcov zídu štyri deti, kolaborant, gardista, partizán a dcéra, ktorá je milenkou nemeckého veliteľa.

V malej krajine, kde sa každý s každým pozná cez dedinu, faru alebo švagra, sa naučili ľudia spoliehať viac na rodinu a známych ako na štát, ktorý sa aj tak o pár rokov zmení. Najznámejší príklad je priateľstvo komunistického básnika Laca Novomeského s Alexandrom Machom, ministrom vnútra vojnového štátu. Zoznámili sa okolo rokov 1925 až 1926 a priateľstvo vydržalo aj počas slovenského štátu. V roku 1941 viedli Novomeského intervenácie k prepusteniu niekoľkých zadržaných komunistov, v roku 1947 Novomeský na súde vypovedal v Machov prospech a po Machovom prepustení v roku 1968 spolu v Bratislave hovorili šesť hodín. Gustáv Husák sa s Machom pred vojnou ani počas nej osobne nepoznal, v roku 1956 však sedeli v jednej cele.

Ponúka sa výklad. Rodinkárstvo a klientelizmus, ktoré krajinu trápia dodnes, sú odvrátenou stranou tej istej mince: lojalita k svojim je silnejšia ako lojalita k pravidlám. Je to výklad, nie dokázaný fakt, ale s príbehom národa, ktorý vznikol bez štátu a proti štátu, dobre sedí.

Hory, ktoré chránili, a rovina, ktorá prišla

Keď sa pozrieme na tisíc rokov naraz, vidno, čo hory urobili. Poľský Boleslav Chrabrý sa na prelome tisícročí zmocnil územia až po Dunaj, no neudržal ho, lebo doliny sa otvárajú na juh. Šestnásť spišských miest bolo od roku 1412 do roku 1772 v poľskom zálohu, a predsa ostali súčasťou Uhorska. Osmani horský sever nikdy priamo neovládli. Ruská armáda prešla v roku 1849 cez priesmyky ako spojenec Viedne a zasa odišla. V zime 1914 na 1915 sa ruská ofenzíva zastavila v Karpatoch. Uhorsko strácalo a získavalo územia na juhu a východe, no jeho horský sever mu ostal bez prerušenia až do roku 1918. Pre Slovákov to malo dvojaký následok: nikto ich nerozdelil medzi viac štátov a nikto ich z Uhorska nevytrhol.

Hory však Slovákov len uchovali. Spomeňme si na mapu malých slovanských národov zo začiatku. Lužických Srbov chránili podobne močiare Sprévy, a predsa vlastný štát nikdy nemali. Úkryt národ uchová, štát z neho sám nespraví. Slovensko vstúpilo do 20. storočia ako ľud z hôr, ktorý nemal ani meno na mape.

Z 20. storočia však Slovensko vyšlo inak. Hranica z roku 1920 nešla po jazykovej hranici na úpätí hôr, ale po Dunaji a Ipli. Slovensku tak pripadla Podunajská nížina so Žitným ostrovom a Východoslovenská nížina, dve najúrodnejšie roviny krajiny. Na pravom brehu Dunaja dostalo Petržalku a Parížska mierová zmluva z roku 1947 k nej pridala Jarovce, Rusovce a Čunovo, spolu 62 km², aby mohla Bratislava rozšíriť prístav a upraviť tok Dunaja. Bratislava tak leží na oboch brehoch rieky a jej prístav je od roku 1992, keď otvorili prieplav Rýn – Mohan – Dunaj, spojený vodnou cestou so Severným aj Čiernym morom.

Toto je náš výklad, nie záver historikov: Slovensko 20. storočie vyhralo. Zo všetkého, čo mali Slováci v roku 1900, ostali hory a reč. V roku 2000 mali vlastný štát, dve nížiny, hlavné mesto na veľkej rieke a prístav na vodnej ceste naprieč Európou. Do roku 2009 k tomu pribudlo členstvo v NATO a Európskej únii, Schengen a euro, a s nimi demokracia, ktorú si Slováci obhájili vo voľbách v roku 1998. Hory im dali reč a čas. Rovina, rieka a poloha im môžu dať bohatstvo, ak ich využijú.

Hory tisíc rokov uchovali reč ľudí bez štátu, ale štát z nej vznikol len preto, že sa v pravej chvíli zrútila monarchia.

Hory, ktoré spravili Slovensko dlhým a úzkym a Bratislavu vytlačili na okraj, sú aj dôvodom, prečo vôbec existuje. Uchovali reč, keď nebolo nič iné. Zároveň krajinu rozdelili na doliny, ktoré sa zjednocujú dodnes. Slovensko je príkladom, že národ nemusí mať kráľov, víťazné bitky ani staré hranice. Stačí mu jazyk, pár tvrdohlavých farárov, učiteľov a vzdelancov a dosť času.

Odpovede

• Prečo ho nenakreslila príroda? Lebo nie je kotlinou ani povodím. Je severným okrajom Panónskej panvy, s horami na severe a otvorenou rovinou na juhu.
• Odkiaľ sa tu vzali Slovania? Prišli od 6. storočia z priestoru medzi Dnestrom a Donom, po rodinách, do krajiny vyľudnenej sťahovaním národov. Genetika to v roku 2025 potvrdila. A je ich veľa preto, lebo v 6. až 8. storočí nahradili väčšinu pôvodného obyvateľstva od Labe po Balkán. Dnes hovorí slovanskými jazykmi okolo 300 miliónov ľudí.
• Prečo sa nestali Maďarmi? Lebo Maďari obsadili rovinu a hory nechali tak, lebo Uhorsko sa do roku 1844 spravovalo po latinsky a reč poddaných nikoho nezaujímala, a lebo polstoročie tvrdej maďarizácie po roku 1867 bolo príliš málo na dva milióny ľudí rozptýlených v odľahlých horských dolinách, kam škola aj úrad dosiahli najneskôr.
• Prečo sa nestali Čechmi? Lebo ich od Čechov delila tisícročná hranica dvoch kráľovstiev a iný prírodný celok, lebo Česi mali vlastný štát a Slováci nie, lebo čeština bola písanou rečou evanjelickej menšiny, kým ľud hovoril po svojom, a obrodenecká čeština sa od jeho reči ešte vzdialila, a lebo Štúr v roku 1843 vybral reč, ktorú prijali katolíci aj evanjelici. Dvadsať rokov spoločného štátu potom vychovalo generáciu, ktorá chcela byť sama sebou.
• Prečo nie Moravania, Poliaci alebo Rusíni? Od Moravanov ich delila rieka Morava ako hranica štátu, od Poliakov hrebeň Karpát, od Rusínov gréckokatolícky východný obrad s cyrilikou.
• Čo je národ a odkedy existuje slovenský? Národ je podľa Andersona predstavované spoločenstvo ľudí, ktorí sa nikdy všetci nestretnú, a predsa cítia, že k sebe patria. Slovenský existuje ako ľud s vlastnou rečou od raného stredoveku. Ako myšlienka od rokov 1787 až 1843. Ako politický program od roku 1848. Ako masové spoločenstvo, ktoré o sebe vie, až od 20. a 30. rokov 20. storočia.
• Prečo vznikol štát bez hlasovania? Lebo schránka republiky existovala od roku 1969, víťazi volieb z roku 1992 sa nevedeli dohodnúť na spoločnom štáte a medzi Čechmi a Slovákmi nebolo územie, o ktoré by sa dalo bojovať.
• Prečo si ho pletú so Slovinskom? Lebo oba národy si na horskom okraji Panónskej panvy ponechali pôvodné meno všetkých Slovanov.
• Prečo most? Lebo územie na okraji panvy bolo dvetisíc rokov hranicou blokov a národ bez štátu hľadal oporu raz na jednej, raz na druhej strane.

Zdroje

• Pôvod Slovanov: Gretzinger et al., Ancient DNA connects large-scale migration with the spread of Slavs, Nature 2025 (nature.com); zhrnutie ELTE (btk.elte.hu); Sci.News (sci.news); J. Botík, Etnický obraz Slovenska (is.muni.cz)
• Maďarské slovo megye: Wikipedia, Vármegye
• Bencsik a Apologia: D. Pavličević, recenzia knihy o Apologii (hrcak.srce.hr); Wikipedia, Ján Baltazár Magin
• Národnosti v ČSR 1921 po krajinách: J. Němec, Statistiky obyvatelstva meziválečného Československa (is.muni.cz); hranice 1938: historical-basemaps (GitHub)
• Jeseň 1989 v strednej Európe: Wikipedia, Velvet Revolution, Revolutions of 1989
• Obyvateľstvo Slovenska 2001: ŠÚ SR, SODB 2001 (statistics.sk)
• Slovensko 1997 až 1998 a Albrightová: The Slovak Spectator, Slovakia’s dance with Russia (spectator.sme.sk); In a black hole – again (spectator.sme.sk); U.S. says Slovakia on right track for NATO, 1999 (spectator.sme.sk)
• Bush a zámena Slovenska so Slovinskom: The Slovak Spectator 2018 (spectator.sme.sk); Voice of America, 5. 11. 1999 (globalsecurity.org)
• GLOBSEC Trends 2025: TASR (tasr.sk); SITA (sita.sk)
• Hadikov nájazd na Berlín 1757: Wikipedia, 1757 raid on Berlin
• Malá vojna 1939: F. Vrábel, Studia Politica Slovaca 2015 (sav.sk)
• Sčítanie v Česku 2021: ČSÚ, prvé výsledky (csu.gov.cz); národnosť (csu.gov.cz)
• Bratislavské predmostie 1947: Wikipedia, Bratislava bridgehead, Rusovce
• Prezidentské voľby 2024 po krajoch a mestách: SITA (sita.sk), Startitup (startitup.sk)
• Etnonymum: Uličný, Latinské etnonymá Slovákov, Historický časopis 2016 (ceeol.com); Marsina, Ethnogenesis of Slovaks, Human Affairs 1997 (ceeol.com); Wikipedia, Slav (ethnonym), List of early Slavic peoples
• Slovensko a Slovinsko: BBC 2018, Slovenia, Slovakia, and the constant confusion (bbc.com); WTOP 2017 (wtop.com); The Week, Identity crisis (theweek.com); Slovinsko: The Slovenia Times, Slovenia’s Road to Independence (sloveniatimes.com); Britannica, History of Slovenia
• Veľká Morava, Industriae tuae, tituly Svätopluka: Čaky, Politický význam pápežskej buly Industriae tuae (sav.sk); Havlíková, Constantine’s Letters 2015 (ukf.sk); Wikipedia, Great Moravia, Principality of Nitra; Britannica, Great Moravia
• Socha Svätopluka: Wikipedia, Statue of Svätopluk; ČT24 (ct24.cz); Noviny.sk 2010 (noviny.sk); The Slovak Spectator 2010 (spectator.sme.sk); Seznam Zprávy (seznamzpravy.cz)
• Uhorsko, podiel Maďarov, jazykové zákony: Britannica, Hungary: The nationalities (britannica.com); Wikipedia, Magyarization; Hungarian Conservative, zákon z roku 1844 (hungarianconservative.com); Britannica, Nationalities Law; Wikipedia, Sándor Petőfi, Lajos Kossuth
• Teória národa: Hroch, Why did they win? (journalbelgianhistory.be); V. Gluchman, The 19th-century Slovak National Movement, Nationalities Papers (cambridge.org); E. Gellner, Nations and Nationalism; B. Anderson, Imagined Communities; Wikipedia, Eugen Weber, Miroslav Hroch, Declaration of the Rights of Man and of the Citizen, Henri Grégoire; Encyclopedia of Romantic Nationalism in Europe, Herder a Kollár (ernie.uva.nl)
• Sčítania 1900 a 1910: Human Affairs 1993 (degruyterbrill.com); Žudel, Geografický časopis 1994 (sav.sk); Apponyiho zákony: Historiana / hi-storylessons (hi-storylessons.eu); Britannica, Albert Apponyi
• Sčítanie 1921: Wikipedia, Ethnic minorities in Czechoslovakia; ČSÚ, Národnosti v ČR od roku 1921 (csu.gov.cz)
• Slovjaci a Slovenská ľudová republika: Wikipedia, Slovjak movement; Slovak People’s Republic
• Moravská národnosť: ČSÚ, První výsledky Sčítání 2021 (csu.gov.cz); ČSÚ, Československé sčítání lidu 1991 (csu.gov.cz)
• Rusíni 2021: ŠÚ SR, SODB 2021 (scitanie.sk); Rusyn Society (rusynsociety.com)
• Pôvod slovenčiny: Wikipedia, History of the Slovak language (vrátane teórie R. Krajčoviča), Eastern Slovak dialects, Moravian Slovakia, Czech–Slovak languages, A language is a dialect with an army and navy, Polish–Czechoslovak border conflicts; Pukanec, teória o pôvode slovenčiny, recenzia v Opera Slavica 2014 (muni.cz); nárečia: TASR (teraz.sk)
• Voľby 1946: ÚPN (upn.gov.sk)
• Rozdelenie 1992: The Slovak Spectator 2018 (spectator.sme.sk); Wikipedia, Dissolution of Czechoslovakia, Hyphen War, 1992 Slovak parliamentary election; Britannica, History of Slovakia; deklarácia o zvrchovanosti: TASR (teraz.sk)
• Mýty a hrdinovia: E. Krekovič, E. Mannová, E. Krekovičová (eds.), Mýty naše slovenské, AEP 2005 (uesa.sav.sk; recenzia litcentrum.sk); Wikipedia, Juraj Jánošík; Svätoplukove prúty v literatúre (cejsh.icm.edu.pl); Najväčší Slovák: The Slovak Spectator 2019 (spectator.sme.sk)
• Štúr, Slovanstvo a svet budúcnosti: M. Golema, Roczniki Humanistyczne 1999 (ojs.tnkul.pl); R. Bojničanová, Interlitteraria 2014 (doi.org)
• Zahraničná politika a prieskumy: GLOBSEC Trends 2025 (globsec.org) a staršie ročníky (globsec.org); PISM 2024, „To the Four Corners of the World“ (pism.pl); IES Lublin 2025 (ies.lublin.pl); The Slovak Spectator, Slovakia’s dance with Russia (spectator.sme.sk); Wikipedia, Third Czechoslovak Republic, Schengen Area; euro: TASR (teraz.sk)
• Hory ako hradby a voľby po obciach: Fiľakovo (slovensko.sk); Wikipedia, Uyvar Eyalet; TASR, Nové Zámky (teraz.sk); turecké nájazdy: Filadelfi, Klaudyán 2011 (cuni.cz); prvá svetová vojna v Karpatoch: VHÚ (vhu.sk), Medzilaborce (e-obce.sk); SNP a Dukla: SITA (sita.sk), Noviny.sk (noviny.sk), TASR (teraz.sk), Novinky.cz (novinky.cz); voľby 2023 a 2024: ŠÚ SR (nrsr2023, prez2024); hranice žúp: OpenHistoricalMap
• Légie: TASR (teraz.sk); VHÚ, Československé légie – Slováci – Slovensko, 2022 (vhu.sk); Wikipedia, Czechoslovak Legion, Czechoslovak Legion in Italy, Battle of Zborov (1917)
• Republika rád a vojna 1919: Wikipedia, Hungarian–Czechoslovak War, Hungarian Soviet Republic, Slovak Soviet Republic
• 10. a 11. storočie, Avari, Boleslav Chrabrý, spišský záloh: Steinhübel, Štefan I. a Boleslav Chrabrý, Historický časopis (ceeol.com); Britannica, Stephen I; Wikipedia, Avar Wars, Treaty of Lubowla, Union of Uzhhorod
• Vierovyznanie 2021: ŠÚ SR, SODB 2021 (scitanie.sk); Česko: Wikipedia, Irreligion in the Czech Republic
• Hranica s Českom a delenie majetku: Zmluva o spoločnej štátnej hranici, oznámenie č. 274/1997 Z. z. (zakonypreludi.sk); MV SR, Rozhraničovací proces medzi SR a ČR (minv.sk); Sidonie: Deník.cz (denik.cz)
• Znak, vlajka, hymna a euromince: Wikipedia, Coat of arms of Slovakia, Coat of arms of Hungary, Nad Tatrou sa blýska; Britannica, Flag of Slovakia; hymna: TASR (teraz.sk); NBS, Slovenské strany euromincí (nbs.sk)
• Slovan a otrok: Language Log, Slavs and slaves (languagelog.ldc.upenn.edu); Atlas of Enslavement, Etymology (rosalux-geneva.org)
• Geografia: ICPDR, Slovakia (icpdr.org); Britannica, Bohemian Plateau, Czech Republic – Land a Slovakia; Wikipedia, Pannonian Basin
• Miestne mená v Maďarsku: Daily News Hungary, Balaton (dailynewshungary.com); Hungarian Conservative, Pešť (hungarianconservative.com)
• Slovanské štáty a jazyky: Wikipedia, Slavs; Britannica, Slavic languages
• České kráľovstvo, husiti a Jiskra: Wikipedia, Kingdom of Bohemia, Charles IV, Holy Roman Emperor, Hussite Wars, Battle of Trnava (1430), Battle of Ilava, John Jiskra of Brandýs; M. Lysý, Husitské vpády do Uhorska 1428 – 1431 a 1432 – 1435, Historický časopis 55 (2007), č. 3 a 4
• Reformácia a vierovyznania: ECAV, Šírenie reformácie v Uhorsku (ecav.sk); Wikipedia, Pentapolitana (Confessio Pentapolitana), Leonard Stöckel, Articular church, The Law Book of Žilina, Biblical Czech language, Matthias Bel, Patent of Toleration, Natio Hungarica, University of Trnava, Andrej Hlinka; korunovácie: TASR (teraz.sk); Hurban a Hollý: TASR, teraz.sk (1, 2); sčítanie 1930 podľa knihy na Project MUSE (muse.jhu.edu); Religious Minority as a Source of National and State Identity: The Case of Slovakia (journals.sagepub.com); A. Innes, Czechoslovakia: The Short Goodbye (is.muni.cz)
• 1526, Biela hora, stavovské povstania: Wikipedia, Battle of Mohács, Battle of White Mountain; recenzia J. Bartla, Historický časopis (sav.sk); Slovak Scholars in Bohemia and Moravia (uni-lj.si)
• Prvé tlače: Wikipedia, Bardejov Catechism, Missale Romanum Glagolitice, Biernat of Lublin, Martynas Mažvydas, Primož Trubar, Magyar Hírmondó, Slovak literature; Bardejovský katechizmus z roku 1581, Nova Posoniensia (sk.wikipedia); Bardejovský katechizmus: TASR (teraz.sk); Pressburger Zeitung: TASR (teraz.sk)
• Moderný národ a štúrovci: Wikipedia, Ľudovít Štúr, Demands of the Slovak Nation; TASR, teraz.sk (1, 2, 3, 4)
• Roky 1848 až 1849: TASR, teraz.sk (1, 2, 3); dobrovoľníci 1848 (zssambra.sk); L. Szarka, ČSKH 2/2023 (cskh.sk); Wikipedia, Slovak Uprising of 1848–49, Surrender at Világos, The 13 Martyrs of Arad
• Amerika a 1918: Wikipedia, Cleveland Agreement, Pittsburgh Agreement, Slovak People’s Party; TASR, teraz.sk (1, 2); VHÚ (vhu.sk); Štefánik: TASR, teraz.sk (1, 2, 3); Kragujevac: TASR (teraz.sk); Lamač 1866: TASR (teraz.sk), Wikipedia, Battle of Blumenau
• Medzivojnové obdobie: Wikipedia, Lands of the Bohemian Crown (1867–1918); Pribinove slávnosti 1933: Historica Olomucensia 2013 (upol.cz), Pribinovy slavnosti (cs.wikipedia); školstvo 1918 a 1919: Pedagogická orientace, Pokusy o reformu strednej školy (journals.muni.cz); Dějiny a dějepis, Češi na Slovensku v letech 1919–1939 (journals.muni.cz)
• Roky 1938 až 1945: Wikipedia, First Vienna Award, Slovak Republic (1939–1945), The Holocaust in Slovakia, Slovak National Uprising, Jozef Gabčík, Jozef Tiso; vznik Slovenského štátu a SNP: TASR, teraz.sk (1, 2); vojna s Poľskom 1939: ÚPN, Proti Poľsku (upn.gov.sk); zbrojná výroba: Štaigl a Turza, Vojenská história 2/2013 (vhu.sk); Škultéty-Gabriš: TASR (teraz.sk); Suchá Hora: Wikipedia, Suchá Hora, Hladovka; Beliana, Košický vládny program (beliana.sav.sk); Beneš: Wikipedia, Edvard Beneš
• Partizán a gardista, Polnočná omša: TASR (teraz.sk); rimava.sk, Keď partizáni kráčajú cez filmové zábery (rimava.sk); recenzia románu J. Thala Nôž (litcentrum.sk)
• Mach, Novomeský a Husák: A. Hruboň, Alexander Mach a slovenskí komunisti (academia.edu); Wikipedia, Alexander Mach, Laco Novomeský, Gustáv Husák
• August 1968 a normalizácia: TASR, teraz.sk (1, 2); Wikipedia, Warsaw Pact invasion of Czechoslovakia; kapitola o Slovensku v 70. a 80. rokoch (link.springer.com); Múzeum obetí komunizmu, Normalization (mok.sk)
• November 1989, VPN a amnestia: TASR, teraz.sk (1, 2, 3); Wikipedia, Velvet Revolution, Public Against Violence; Tisova tabuľa: stenozáznam 5. schôdze Federálneho zhromaždenia, júl 1990 (psp.cz)
• Maďarsko a menšina: TASR (teraz.sk); Wikipedia, Gabčíkovo–Nagymaros Dams; Slovak–Hungarian Relations and the Issue of Nationalist Populism (paneurouni.com); M. Kocúr, For God and Nation, in: National Populism and Slovak–Hungarian Relations in Slovakia 2006–2009 (hungaricana.hu); Hungarian Conservative, Slovakia Turns Thirty (hungarianconservative.com); zmluva s Maďarskom, oznámenie č. 115/1997 Z. z. (zakonypreludi.sk)
• Matúš Čák: J. Lukačka, Matúš Čák Trenčiansky (sav.sk); Wikipedia, Matthew III Csák; Robin Hood: Wikipedia, Robin Hood
• Morava: Britannica, Moravia; Wikipedia, Moravia
• V4 a šport: TASR, teraz.sk (1, 2, 3); Visegrad Fund (visegradfund.org); Wikipedia, Visegrád Group, Slovakia men’s national ice hockey team
• Postsedliaci: J. Buzalka, Postsedliaci. Slovenský ľudový protest, Mamaš 2023. Diaľnice a železnice: prvý diel série a jeho zdroje
• Výrok P. Magyara a odpoveď slovenského ministerstva zahraničia: TASR, 4. 6. 2026 (tasr.sk)
• Straty 1938 a 1939: hranice OpenHistoricalMap (relácie Slovenský štát 14. 3. – 4. 4. 1939 a Slovenská republika 4. 4. – 21. 11. 1939, CC0); rozlohy: Prvá viedenská arbitráž, Malá vojna (sk.wikipedia)
• Obchod s otrokmi: Wikipedia, Saqaliba, Raffelstetten Customs Regulations, Ibrahim ibn Yaqub; M. McCormick, Origins of the European Economy, 2001 (cambridge.org)
• Rómovia: ŠÚ SR, Sčítanie 2021 (scitanie.sk); Atlas rómskych komunít 2019 (ÚSVRK); Wikipedia, Romani people in Slovakia, World Romani Congress
• Dracula: B. Stoker, Dracula (1897), kapitola 1 (voľné dielo)
• Exilová vláda: Wikipedia, Czechoslovak government-in-exile; Operation Anthropoid
• Vstup do EÚ: Wikipedia, 2004 enlargement of the European Union, 2003 Slovak European Union membership referendum; Svetová banka, WDI (data.worldbank.org)
• Rusko v grafe slovanských štátov: Wikipedia, European Russia; Jamestown Foundation, Eurasia Daily Monitor 20/6 (2023)
• Hranica a stolice 1919: HistoGIS, komitáty 1815–1849 (histogis.acdh.oeaw.ac.at)
• Nástupnícke štáty: historical-basemaps (github.com/aourednik)
• Sčítanie 1921 podľa krajín: J. Němec, Statistiky obyvatelstva meziválečného Československa (is.muni.cz); Wikipedia, Ethnic minorities in Czechoslovakia
• Prvé slovenské knihy a noviny: Wikipedia, René (novel) a Slovak literature; TASR (teraz.sk); Slovenské noviny a Pešťbudínske vedomosti: TASR (teraz.sk); Slovak Americans and Their Communities of Cleveland (csuohio.edu); M. M. Stolarik, The Slovak Press, Two Homelands 1992 (zrc-sazu.si)
• Vysťahovalectvo podľa žúp: K. Čulen cez Slovak Americans and Their Communities of Cleveland (csuohio.edu)
• Odchody na východ: M. Šmigeľ, Presídlenie československých občanov do ZSSR v roku 1947 (recenzia, uz.zgora.pl); ÚPN, Deportácie obyvateľov Slovenska do ZSSR (upn.gov.sk)
• Vavro Šrobár: Wikipedia, Vavro Šrobár; interpelácia o katolíckych majetkoch, 1937 (psp.cz)
• Voľby 2023 po obciach: ŠÚ SR, NRSR 2023, tabuľka 08d (volby.statistics.sk)
• Národnosť v obciach 2021: ŠÚ SR, SODB 2021, Z01_11 (scitanie.sk)
• HDP slovanských štátov: Svetová banka, WDI (data.worldbank.org)
• Mapy 10 až 36 (nové): uhorské župy (sk.wikipedia, Komitát a články o jednotlivých stoliciach); voľby 1946 po volebných krajoch (ČSÚ a denník Čas 29. 5. 1946 cez cs.wikipedia); neutralita po krajoch: AKO pre JOJ 24 (noviny.sk); Šance a Sidonie (Wikipedia, Deník.cz)

Všetky mapy a grafy sú vlastné (rybar.me), z verejných dát: výškové dáta Mapzen / AWS Terrain Tiles, Natural Earth (public domain), hranice ÚGKK SR, historické hranice historical-basemaps (A. Ourednik, GPL-3.0) a HistoGIS (ÖAW, CC BY 4.0). Ďalšie zdroje sú uvedené pod obrázkami.