Hoci je pravda, že „gladiátor“ je asi jedno z najtvrďáckejších povolaní hneď po „nindžovi“, „rolbárovi“ a „obsluhe kanóna na tričká“, v časoch starého Ríma to neboli len chlapi v sukničkách, čo sa pre zábavu naháňali po štadióne, a bicepsy Russella Crowa. Bola to sakramentsky tvrdá robota a už zo svojej podstaty prinášala len pramálo výhod a takú úmrtnosť, že lov kráľovských krabov v ľadových vodách pri Aljaške pri nej vyzerá ako obyčajný deň na kontrole kvality v továrni na perie do vankúšov. Tráviť každé popoludnie s prekliatym trojzubcom v ruke a pokúšať sa zvládnuť stádo hladných útočiacich nosorožcov, kým ste pripútaný k pol tuctu panenských trpaslíc mávajúcich mečmi, a to všetko len pre potešenie bandy nafúkaných bohatých snobov, ktorí by najradšej videli, ako vás napichne nosorožec na svoj roh, si väčšina ľudí nepredstavuje ako vysnívanú kariéru. A v Ríme to nebolo ako dnes, keď najlepší superšportovci berú milionárske platy a bývajú v obrovských vilách postavených zo zlata a rozdrvených kostí sirôt, kde celé dni počítajú nuly na účte a šukajú svoje vymaľované manželky s umelými prsiami takými omega gigantickými, že ich veľkosť podprsenky dokážu zmerať len najlepší astrofyzici z NASA – nie, gladiátori boli v podstate otroci, ktorí spali v klietkach, chodili v okovách a ktorých jediným zmyslom života bolo zabíjať iných gladiátorov (a niekedy divú zver), kým ich samých niekto pre zábavu ostatných násilne a krvavo nezabil. Vďaka tomu to síce bolo tvrďácke povolanie, ale rozhodne to nebola robota, ktorá by sa starala o hovadiny ako „spokojnosť zamestnancov“ či „pracovná morálka“. Jeden chlapík, ktorý to zistil na vlastnej koži, bol muž známy len ako Spartakus.
Spartakus bol vojak z Trácie, ktorý v mladosti slúžil v pomocných zboroch rímskej armády. Bol tvrdý ako kremeň a dobre bojoval, až kým jedného dňa Rím nedostával poriadne do gúľ a on sa rozhodol vypadnúť z bojiska skôr, než by mu nejaký veľký nasratý Germán vrazil meč do mozgu. Lenže v tých časoch rímska armáda pud sebazáchovy veľmi nechápala. Označili ho za dezertéra, chytili ho a predali jeho aj jeho manželku do otroctva. Pre jeho prirodzenú silu a prefíkanosť z neho vycvičili gladiátora a poslali ho sekať ľuďom ruky a mlátiť päsťou besné kozy po papuli. No a ako som už spomínal, život gladiátora nebol práve nedeľná prechádzka v parku, a tak si Spartakus povedal: „Na tieto sračky kašlem,“ a rozhodol sa dať výpoveď. A pre Spartaka „dať výpoveď“ znamenalo „oslobodiť manželku, dať dokopy asi sedemdesiat zarytých gladiátorov, ukradnúť z kuchyne kopu sekáčikov a nožov, rozsekať dva tucty rímskych vojakov a ujsť na taliansky vidiek“.
A tak sa Spartakus a jeho armáda nasratých gladiátorov stiahli do hôr, plienili mestá a vykrádali zbrojné sklady, kde sa dalo, kým rímska armáda postávala s palcom v kolektívnej riti. Čoskoro sa ostatní otroci, zbojníci a vyvrheli na vidieku dopočuli, že sa tam potuluje tvrďácka banda bojovníkov, ktorá robí poriadny bordel, a všetci sa chceli pridať. Mnohí ďalší otroci sa vzbúrili proti svojim pánom a utiekli hľadať slávu so Spartakom a onedlho sa rady tejto vzbúreneckej armády rozrástli na odhadom 120 000 mužov, žien a detí. Rimania pochopiteľne neboli z besniacej hordy šialencov, ktorá sa preháňala ich územím, veľmi nadšení, a tak poslali rímskeho prétora, aby Spartaka a jeho mužov rozprášil. Asi o mesiac neskôr sa prétor vrátil do mesta sám. Gladiátori mu nakopali riť, pobili všetkých jeho mužov a ukradli mu koňa priamo spod zadku.
Tak a dosť, kurva. Rimania vyslali oboch konzulov, každého s dvoma légiami, aby si s otrockou armádou poradili. Neboli však pripravení na to, aký drsný vojenský stratég Spartakus bol – on a jeho gladiátori svojich sedliakov poriadne vycvičili. Zaútočil na armádu prvého konzula, nakopal im riť a bleskovo sa otočil, aby uštedril ďalšiu epickú nakladačku druhej armáde. Keď vyfackal štyri plné rímske légie ako drzé pouličné štetky, vyrazil Spartakus do Galie a popri tom vymlátil gule ďalšej rímskej armáde. Lenže práve keď sa chystal prekročiť hranicu Galie a zdrhnúť na slobodu, povedal si: „Ále, kašlem na to,“ a otočil sa. Dobyl mesto Thurii a utáboril sa tam. Rimania sa ho raz-dvakrát pokúsili vyhnať, no neuspeli. Celé tri prekliate roky sa Spartakus túlal krajinou a rozdával kopance do gúľ ako AC Miláno, až sa nakoniec rímsky šľachtic Marcus Licinius Crassus rozhodol, že s tými sračkami spraví koniec. Dal dokopy osem plných légií a podarilo sa mu zahnať Spartakových mužov do kúta na špičke talianskej čižmy.
Spartakus sa pokúsil prebiť cez Crassove línie a jeho muži spočiatku vybojovali proti rímskej armáde niekoľko úspešných bitiek. Všetko to rozdávanie po riti však gladiátorom nakoniec trochu stúplo do hlavy a napriek Spartakovým rozkazom sa vrhli do frontálneho útoku na Crassove línie a utrpeli zdrvujúcu porážku. Na rozdiel od toho, čo vás možno naučili Kirk Douglas a Stanley Kubrick vo filme Spartakus, Spartakus v ten deň padol na bojisku, keď sa snažil prebojovať ku Crassovi, a Rimania ho už nezajali. Lenže 6 600 jeho mužov zložilo zbrane a vzdalo sa a Rimania ich bez okolkov ukrižovali pozdĺž Appiovej cesty pred Rímom. Crassus nikdy nevydal rozkaz ich telá zvesiť a kríže tam stáli niekoľko rokov.
Na chlapovi, ktorý, kurva, dá dokopy armádu gladiátorov a znova a znova natrhne rímskej armáde riť, je jednoducho niečo vrodene tvrďácke. Jeho armáda sedliakov a otrokov nemala proti dobre vycvičeným a lepšie vyzbrojeným Rimanom ani najmenšiu šancu, ale vďaka stratégii a prefíkanosti dokázal zo svojej bandy vyvrheľov spraviť bojovú silu, ktorá tri roky obstála proti jednej légii za druhou. Oslobodil sa, dojebal Rimanov a zomrel ako slobodný muž. Nikomu nedaroval milosť a ani o ňu nežiadal.
Zdroje:
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog