Skip to content

Prečo je Slovensko také dlhé a úzke?

Tento článok je aj v angličtine: Why Is Slovakia So Long and Thin?

V októbri 2021 sa konečne stalo to, na čo Slovensko čakalo päťdesiat rokov: Bratislavu a Košice spojila súvislá diaľnica. Len nevedie cez Slovensko. Vedie cez Maďarsko.

Prečo prvá diaľnica medzi našimi dvoma najväčšími mestami vedie cez susedný štát? Prečo má Slovensko 428 km na šírku, ale len 195 km na výšku? Prečo takmer všetky naše rieky tečú na juh? Prečo v Tatrách prší dva- až trikrát viac ako na Žitnom ostrove? Prečo nás v roku 1918 spájali s Čechmi len dve poriadne železnice? Prečo Záhorák a Šarišan hovoria tak odlišne? Prečo je Bratislavský kraj viac než trikrát bohatší ako Prešovský, keď kedysi boli najbohatšie hory? A kam sa podel kus republiky na východe?

Všetky tieto otázky majú jednu odpoveď. Je na tejto mape.

Panónska panva je rovina obkolesená horami (výška 10× prevýšená). Mapa: rybar.me, výškové dáta Mapzen / AWS Terrain Tiles.
Slovensko je severná obruč Panónskej panvy. Mapa: rybar.me, reliéf Tom Patterson / Natural Earth.

Obruč okolo panvy

Uprostred strednej Európy leží obrovská rovina obkolesená horami: Panónska panva. Tomas Pueyo v článku Why Is Hungary So Small? ukazuje, že práve táto panva vysvetľuje takmer všetko o Maďarsku: rovina v strede je úrodná a hory okolo nej tvoria prirodzenú hradbu.

Slovensko je druhá strana tej istej mince. Nie sme panva. Sme jej severná obruč.

Pozrite sa na mape na hranicu starého Uhorska. Takmer tisíc rokov vypĺňalo celú panvu až po hrebene hôr a dnešné Slovensko je ten horský pás pozdĺž jej severného okraja. Z toho vyplýva náš tvar. Obruč je dlhá a úzka. Od Záhorskej Vsi po Novú Sedlicu je to 428 km, od Štúrova po Slatité len 195 km.

Nížiny tvoria asi 28 % územia Slovenska. Zvyšok sú hory a kotliny medzi nimi. A najdlhšiu hranicu nemáme s Čechmi, s ktorými sme s vojnovou prestávkou žili v jednom štáte od roku 1918 do roku 1992, ale s Maďarskom: 654,8 km podľa slovenských úradov.

Všetka voda tečie na juh

Hory nerozhodujú len o tom, kde sa dá žiť. Rozhodujú aj o tom, kam tečie voda. A kam tečie voda, tadiaľ chodia ľudia a obchod.

Do Dunaja odteká voda z 96 % územia Slovenska. Mapa: rybar.me, dáta Natural Earth.

Váh pramení pod Tatrami a vlieva sa do Dunaja v Komárne. Hron ústi oproti Ostrihomu, Ipeľ pri maďarskom Szobe. Hornád, Ondava a Laborec smerujú do Tisy. Takmer každá slovenská rieka sa skôr či neskôr stretne s Dunajom a vďaka nemu takmer každá končí v Čiernom mori. Do Dunaja odteká voda z 96 % územia Slovenska.

Do Baltu odtekajú len Poprad a Dunajec, cez Vislu. Hlavné európske rozvodie ide po hrebeňoch na severe a najkrajšie ho vidieť v Podtatranskej kotline. Jej západná časť patrí Váhu a Čiernemu moru, východná Popradu a Baltu.

Na mape je to dobre vidieť: takmer celé Slovensko je modré, farbou Dunaja. Červený je len kúsok na severe pod Tatrami.

Tu je podstata: naše doliny nesmerujú zo západu na východ, ale zo severu na juh, smerom k Maďarsku. Kto chcel ísť z Liptova do Nitry, v dejinách spravidla nešiel krížom cez hory. Šiel dolinou dolu na rovinu. Košice vyrástli na Hornáde, na obchodnej ceste z Uhorska do Poľska.

Dážď, hory a ovce

Od hôr nezávisí len smer riek, ale aj to, kde prší. Väčšinu dažďa prináša do strednej Európy západné prúdenie od Atlantiku, menej vlhký vzduch zo Stredomoria. Panónsku panvu obkolesujú zo západu Alpy, z juhu Dináre a zo severu a východu Karpaty. Vzduch na nich stúpa, ochladzuje sa a vyprší sa, takže do stredu panvy prichádza už vysušený. Rovina v strede Maďarska a náš juh preto patria k najsuchším miestam strednej Európy.

Vlhký vzduch vyprší na horách okolo panvy, do jej stredu prichádza vysušený. Mapa: rybar.me, dáta WorldClim 2.1 (CC BY 4.0), šípky schematicky.

Na Slovensku to vidno v malom. Vzduch od severozápadu naráža na Beskydy, Fatru a Tatry, ktoré dostanú za rok 1 200 až vyše 1 500 mm zrážok. Na Žitný ostrov a okolie Komárna, ktoré ležia už v panve, padne len 500 až 600 mm.

Ročné zrážky. Dážď padá na hory, nížiny na juhu dostanú dva- až trikrát menej. Mapa: rybar.me, dáta WorldClim 2.1 (CC BY 4.0).

Voda z hôr potom tečie riekami na juh, na suchšiu rovinu. Dunaj a jeho prítoky pod Žitným ostrovom vytvorili najväčšiu prirodzenú zásobáreň podzemnej vody v strednej Európe.

Rovnako sa líši teplo. Na Podunajskej a Východoslovenskej nížine je priemerná ročná teplota okolo 10 °C, v kotlinách Oravy, Liptova a Spiša okolo 6 °C a na hrebeňoch Tatier pod nulou. S každými sto metrami výšky ubudne zhruba 0,6 °C a s tým aj dni, keď sa dá niečo pestovať. Ešte väčší rozdiel je v extrémoch. V júli mali nížiny na juhu v rokoch 1970 až 2000 priemerné denné maximum okolo 26 až 27 °C, kotliny pod Tatrami okolo 22 °C. V januári zase klesalo nočné minimum v kotlinách na severe v priemere na −8 °C, na juhu len na −3 až −4 °C.

Teploty 1970 – 2000: priemer za rok, letné maximá a zimné minimá. Mapa: rybar.me, dáta WorldClim 2.1 (CC BY 4.0).

Z tepla a vody vyplýva, čo sa kde dá robiť. Teplý a suchší juh je obilnica s pšenicou, kukuricou, cukrovou repou a vinicami. Chladný a vlhký sever s plytkou pôdou na svahoch je krajina lesa a pastvín. Rozdiel medzi roľníkmi z rovín a pastiermi z hôr má Slovensko priamo v sebe. Od 14. do 17. storočia prichádzali do hôr pastieri pri takzvanej valašskej kolonizácii. Postupovali od východu na západ pozdĺž Karpát a priniesli salašníctvo, chov oviec a s ním aj bryndzu. Bryndza sa podľa etnológov vyrábala na celom Slovensku okrem nížinného juhozápadu a častí východu, kam karpatské salašníctvo nedošlo. Po valachoch prišli kopaničiari, ktorí v 17. až 19. storočí klčovali les na svahoch Myjavy, Kysúc či Podpoľania a pole si vydobyli po kúskoch.

Kde je teplo, voda a rovina, tam žije najviac ľudí. Pod 300 metrov nad morom leží asi 41 % územia Slovenska, okrem nížin aj nízke doliny a kotliny, ale žijú tam asi dve tretiny obyvateľov. Nad 500 metrov leží viac ako tretina krajiny a žije tam len asi 12 % ľudí. Mapa hustoty obyvateľstva preto vyzerá ako mapa riek: ľudia sa sústreďujú v nížinách a v dolinách Váhu, Nitry, Hrona, Hornádu a Torysy a medzi nimi sú takmer prázdne pohoria.

Kde Slovensko býva: hustota obyvateľstva 2021, rieky, nadmorská výška a hranica 500 m. Mapa: rybar.me, dáta ŠÚ SR, Mapzen, Natural Earth.

Na tomto rozložení stojí celá krajina: obilnica na teplej rovine, väčšina ľudí v nížinách a dolinách, lesy a pastviny v chladných horách. Mapy vyššie však ukazujú normál z minulého storočia a ten už neplatí. V Hurbanove, kde sa meria od roku 1872, stúpla priemerná ročná teplota z 9,4 °C na prelome 19. a 20. storočia na 11,2 °C za posledných 30 rokov. Leto 2026 bolo podľa SHMÚ tretie najteplejšie od roku 1931. Šiesteho augusta namerali v Dolných Plachtinciach pri Veľkom Krtíši 42,2 °C, najviac v histórii meraní na Slovensku, deň predtým 41,4 °C v Kamenici nad Hronom. Rekordy teda nepadli na najnižšej rovine, ale v teplých kotlinách a dolinách na juhu, kde sa horúci vzduch drží. Tropický deň s 30,2 °C zažilo aj Štrbské Pleso vo výške okolo 1 350 metrov a v Holíči bolo 16 tropických nocí.

Leto 2026 na pozadí normálu z minulého storočia. Mapa: rybar.me, dáta WorldClim 2.1 (CC BY 4.0) a SHMÚ.

Horúčava nie je len nepohodlie. Človek sa chladí potením a keď je horúco aj v noci, telo si neoddýchne. Klimatológovia SHMÚ považujú priemernú dennú teplotu 27 °C za hranicu, od ktorej sa negatívne dôsledky horúčavy prejavujú aj u zdravého človeka. Teplý juh bol stáročia výhodou pre úrodu, no pre ľudí v lete znamená čoraz väčšiu záťaž.

Pre krajinu, ktorá stojí na rozdiele medzi teplou rovinou a chladnými horami, to môže znamenať obrat. Obilnica na juhu potrebuje vodu, no Podunajská nížina má najmenej zrážok a suchom je najviac ohrozený práve Žitný ostrov, naša najväčšia zásobáreň podzemnej vody. Juh, kde žije väčšina ľudí, bude v lete pre ľudí aj úrodu čoraz náročnejší. Vyššie kotliny na severe sa síce tiež otepľujú, no v lete zostávajú o niekoľko stupňov chladnejšie a majú viac vody. Vegetačné obdobie sa na Slovensku podľa klimatológov už predĺžilo o 20 až 30 dní. Kotliny pod horami sa tak môžu stať útočiskom pred horúčavou aj novým priestorom pre poľnohospodárstvo. Geografia, ktorá stáročia zvýhodňovala rovinu, sa môže pomaly obracať.

Prečo sme boli tisíc rokov v Uhorsku

Zo smeru riek a dolín vyplýva aj niečo, čo sa v slovenských dejinách často prehliada. To, že sme takmer tisíc rokov patrili k Uhorsku, nebola náhoda ani krivda osudu. Obruč a panva tvoria jeden geografický celok: kto ovládol rovinu v strede, ovládol aj doliny, ktoré do nej ústia. Samostatný slovenský štát je preto moderná vec. Mohol vzniknúť až v 20. storočí, keď sa tento celok rozpadol.

Hory však nerozdeľovali len krajinu, ale aj ľudí. Maďari prišli na prelome 9. a 10. storočia ako kočovníci a usadili sa na rovine, ktorá im vyhovovala. Slovanské obyvateľstvo sa udržalo najmä v horských stoliciach na severe. Pôvodná jazyková hranica ležala južnejšie a posunula sa počas tureckých vojen, no dodnes sa zhruba kryje s miestom, kde sa hory menia na rovinu. Pozdĺž južnej hranice žije maďarská komunita v súvislom pásme. Pri sčítaní v roku 2021 uviedlo maďarskú národnosť 422-tisíc ľudí, 7,75 % obyvateľov Slovenska, a v Trnavskom a Nitrianskom kraji má maďarčinu ako materinský jazyk viac ako pätina ľudí.

Maďarčina ako materinský jazyk v obciach, 1910 (uhorské sčítanie). Mapa: rybar.me, dáta Sebők – Gyurgyík.

Pred rokom 1945 bol juh ešte oveľa maďarskejší. Po vojne Československo na základe Benešových dekrétov odňalo Maďarom občianstvo. V rámci výmeny obyvateľstva vysídlilo do Maďarska 89 660 ľudí, kým z Maďarska prišlo 73 273 Slovákov. Desaťtisíce ľudí poslali na nútené práce do Čiech a 326 679 ľudí prešlo takzvanou reslovakizáciou, teda úradnou zmenou národnosti na slovenskú. Dnešná etnická mapa juhu je tak výsledkom geografie aj politiky 20. storočia.

Maďarčina ako materinský jazyk v obciach, 2021, a hranica arbitráže z roku 1938. Mapa: rybar.me, dáta Sebők – Gyurgyík, ŠÚ SR.

Mapy ukazujú oba stavy obec po obci. V roku 1910 uviedlo maďarčinu ako materinský jazyk 30 % obyvateľov dnešného Slovenska, v roku 2021 už len 8,5 %. Čísla z roku 1910 treba čítať opatrne: uhorské sčítanie prebiehalo v čase silnej maďarizácie a slovenskí demografi upozorňujú na takzvaných štatistických Maďarov, najmä v mestách ako Košice či Bratislava. Obraz je napriek tomu jasný. Maďarsky hovoriace obce ležali takmer výlučne na rovine a na úpätí hôr, tam, kde sa doliny otvárajú do panvy. Za 110 rokov sa toto pásmo zúžilo: z okolia Nitry a z Košíc takmer zmizlo a pri Rožňave zoslablo, no jeho severný okraj stále sleduje rovnakú čiaru. Práve podľa nej sa kreslila aj hranica v roku 1938: maďarská strana pri rokovaniach žiadala hranicu podľa sčítania z roku 1910 a čiara Viedenskej arbitráže (na mapách prerušovaná) sa s jazykovou hranicou takmer kryje.

Koľajnice viedli do Budapešti

V 19. storočí prišla železnica a postavili ju ľudia, pre ktorých centrom sveta bola Budapešť. Hlavné uhorské trate vytvorili koncom 19. storočia hviezdicovú sieť okolo hlavného mesta. Lúče viedli z Budapešti do všetkých kútov kráľovstva, teda aj hore slovenskými dolinami.

Samotné lúče však nestačili. Uhorsko potrebovalo aj spojenia naprieč, zo západu na východ, a tie mohli viesť len tam, kde to dovolil terén. Ponúkali sa dve cesty. Prvá viedla po južnom okraji, kde sa hory lámu do roviny: trať z Bratislavy cez Galantu a Nové Zámky k Dunaju a gemerská trať zo Zvolena cez Lučenec, Fiľakovo a Rožňavu do Košíc. Terén tu bol rovný a stavba lacná. Druhá cesta viedla vnútri obruče, reťazou kotlín, ktoré Váh a Hornád pospájali úzkymi priechodmi: Považie, Turiec, Liptov a Spiš. Po nej viedla Košicko-bohumínska železnica, dokončená v roku 1872, ktorá spájala Košice so sliezskymi uhoľnými revírmi cez doliny Hornádu, Váhu a Kysuce, a Považská železnica z Bratislavy do Žiliny, hotová v roku 1883.

Tento rozdiel sa neskôr ukázal ako osudový. Trate na okraji nížiny ležali presne v pásme, kde žili Maďari a kde sa v 20. storočí kreslili hranice. Trať reťazou kotlín ležala hlboko v horách, na slovenskom území. Preto sa práve Košicko-bohumínska železnica stala chrbtovou kosťou Slovenska a o sto rokov neskôr po tej istej reťazi kotlín povedie aj diaľnica D1. Trate zo severu na juh, ktoré viedli dolinami na Budapešť, naopak stratili zmysel vo chvíli, keď Budapešť zostala za hranicou. A uzly, kde sa lúče a južná priečna trať stretávali, ako Komárno, Nové Zámky, Lučenec či Košice, ležali na okraji nížiny. O ne sa v roku 1938 hralo.

Uhorské železnice okolo roku 1914: lúče do Budapešti a dve priečne cesty, po okraji nížiny a reťazou kotlín. Mapa: rybar.me.

1918: krajina, ktorú bolo treba zošiť

Potom prišiel rok 1918 a nový štát. Česi a Slováci sa ocitli v jednej republike, no ich krajiny spolu takmer neboli spojené. Keď v októbri 1918 vzniklo Československo, spájali Slovensko s českými krajinami len dve poriadne trate: súkromná Košicko-bohumínska železnica, ktorá viedla okľukou cez Bohumín, a horská Vlárska dráha z Trenčianskej Teplej do Brna. Popri nich fungovali tri slabé lokálky na Záhorí. Jeden slovenský poslanec to v parlamente v roku 1919 zhrnul tak, že kto chce ísť do Čiech, „buď musí ísť prez Bohumín… alebo musí ísť prez Vláru, a to je nedostatočné”.

Medzivojnové Československo preto spustilo rozsiahly stavebný program. Stavalo trate, ktoré mali krajinu prepojiť zo západu na východ. V roku 1931 otvorilo trať Handlová – Horná Štubňa a 26. júla 1936 horskú trať Červená Skala – Margecany, ktorá dodnes patrí k najkrajším na Slovensku. K Morave pribudli trate Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou (1929) a Púchov – Horní Lideč (1937). V roku 1936 sa začala stavať aj spojka Banská Bystrica – Dolná Štubňa. Spolu s traťami Handlová – Horná Štubňa a Červená Skala – Margecany mala vytvoriť novú priečnu os stredom krajiny: z Trenčína cez Prievidzu, Handlovú, Banskú Bystricu a Margecany do Košíc, ďaleko od maďarskej hranice. Preorientovať sa museli aj cesty: zo smeru sever – juh, na Budapešť, na smer západ – východ.

Medzivojnové priečne trate stredom hôr. Mapa: rybar.me.

O dvadsať rokov neskôr sa ukázalo, aké krehké to zošitie bolo. Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 dala Maďarsku juh Slovenska vrátane Košíc, Levíc a Lučenca: 10 390 km² s vyše 850-tisíc obyvateľmi. Nová hranica rozsekala hlavné cesty aj železnice zo západu na východ. Slovensko prišlo asi o tretinu tratí a o železničné uzly Komárno, Nové Zámky, Lučenec, Rožňava aj Košice. Z Prešova do Humenného a Michaloviec sa bez Košíc dalo vlakom dostať len tranzitom cez maďarské územie, takzvanou peážou. Gemerské trate na sever od novej hranice zostali slepými vetvami prístupnými len cez Maďarsko a aj cesta z Bratislavy do Nitry viedla cez Senec, ktorý pripadol Maďarsku. Slovenský štát preto narýchlo staval náhradné spojenia: spojku Tomášovce – Vidina – Veľká Ves, v roku 1940 dokončil trať Banská Bystrica – Dolná Štubňa a najmä trať z Prešova do Strážskeho, ktorá od 5. septembra 1943 opäť spojila Prešov s Humenným a Zemplínom bez peáže. Hranice spred arbitráže sa fakticky vrátili v roku 1945 a v roku 1947 ich potvrdila Parížska mierová zmluva.

Železnice po Viedenskej arbitráži. Mapa: rybar.me, hranice OpenHistoricalMap.

Toto je možno najdôležitejšia veta celého článku: Slovensko nie je prirodzený koridor zo západu na východ. Je to krajina, ktorú bolo treba zošiť. A šijeme ju dodnes.

Krajina krajov a nárečí

Zošiť sa však nemuselo len územie, ale aj ľudia. Slovensko pred rokom 1918 ako územie s hranicami neexistovalo. Podľa historika Dušana Kováča dostalo administratívne hranice po prvý raz v dejinách až v Československu. Dovtedy ľudia žili v uhorských župách: Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej, Šarišskej. Mnohé z nich sa kryli s jednou kotlinou alebo dolinou ohraničenou horami a v nej sa odohrával takmer celý život. Domov znamenal kraj, nie krajinu.

Rovnako je rozdelená reč. Dialektológovia rozlišujú tri skupiny nárečí, západoslovenskú, stredoslovenskú a východoslovenskú, a v nich asi 25 nárečí. Väčšina z nich nesie mená bývalých žúp, napríklad oravské, trenčianske či spišské, alebo geografických celkov, ako záhorské a trnavské. Jazykovedci upozorňujú, že hranice nárečí sa do veľkej miery kryjú s hranicami starých žúp. Vysvetlenie je geografické: osídlenie bolo rozdrobené a menšie oblasti, vymedzené najprv horami a neskôr župami, žili dosť izolovane, takže sa v nich reč vyvíjala samostatne.

Tri skupiny nárečí a ich kraje (zjednodušené). Mapa: rybar.me.

Rozdiely nie sú malé. Východoslovenské nárečia majú bližšie k poľštine a rusínčine, záhorské zase k češtine. Spisovná slovenčina vznikala dvakrát, zakaždým z inej časti krajiny. Anton Bernolák ju v roku 1787 postavil na západoslovenskom nárečí. Štúr, Hurban a Hodža ju v roku 1843 postavili na stredoslovenskom nárečí, ktoré považovali za najrozšírenejšie a teda najprijateľnejšie. Štandardom sa tak stala reč zo stredu krajiny. Historik Alexander Maxwell dokonca tvrdí, že samotné delenie na tri nárečia viac odráža Štúrovu snahu zjednotiť katolíkov a evanjelikov než jazykovú realitu.

Do tejto mozaiky sa stáročia vkladali ďalšie vrstvy, vždy podľa toho, kade sa dalo prísť. Po tatárskom vpáde v roku 1241 uhorskí králi pozývali nemeckých kolonistov. Usadili sa najmä v banských mestách na strednom Slovensku, kde vznikol nemecký jazykový ostrov Hauerland okolo Kremnice a Handlovej, a na Spiši. Valasi, o ktorých sme už písali, boli najprv najmä Rumuni, neskôr hlavne Rusíni, a ich stopou sú dodnes rusínske obce na severovýchode. V 16. storočí sa pred Turkami na západnom Slovensku usadili Chorváti, ktorých potomkovia žijú v Devínskej Novej Vsi, Jarovciach, Čunove a Chorvátskom Grobe. A juh, ako sme videli, patril Maďarom.

V roku 1910 malo zo všetkých obyvateľov dnešného Slovenska 58 % slovenčinu ako materinský jazyk, 30 % maďarčinu, 6,7 % nemčinu a 3,4 % rusínčinu. V Bratislave bola nemčina v tom roku stále najrozšírenejším jazykom, hovorilo ňou 42 % obyvateľov.

Etnická mozaika v roku 1910. Mapa: rybar.me, dáta Sebők – Gyurgyík.

Väčšinu tejto mozaiky zmietlo 20. storočie. Židov žilo na Slovensku v roku 1930 podľa vierovyznania 136 737. Zo Slovenska deportovali asi 70-tisíc Židov a väčšina z nich zahynula v nacistických táboroch. Nemcov bolo v roku 1941 ešte vyše 143-tisíc. Evakuácia, odsun a represie ich počet znížili približne o 95 %. O Maďaroch a Benešových dekrétoch sme už písali.

Zároveň sa krajina naozaj zošila. Prvá republika dala Slovensku hranice, slovenské školy a úrady a nové priečne trate, ktoré po prvý raz spojili kraje naprieč horami. Súčasní historici hovoria, že vtedy sa so slovenskou identitou naplno stotožnili aj dovtedy národnostne vlažní Slováci, napríklad na východe. Po druhej svetovej vojne prišla industrializácia a sťahovanie do miest a nárečia sa podľa dialektológov začali rýchlo meniť, v mestách rýchlejšie ako na vidieku. Moderné Slovensko teda nevzniklo len zo spisovného jazyka a národného obrodenia. Vzniklo aj z koľají, ciest a škôl, ktoré z krajiny krajov urobili jednu krajinu. Rozdiely však nezmizli. Dialektológ Martin Smatana hovorí, že na bratislavskej hlavnej stanici aj laik rozozná, kto prišiel zo Záhoria, kto z okolia Banskej Bystrice a kto z východu.

Kam sa podel východ

Medzivojnová republika siahala ešte ďalej na východ, cez Podkarpatskú Rus až po Rumunsko. Táto krajina bola ešte užšia ako Slovensko a ležala celá na južnom svahu Karpát. Jej doliny sa otvárali na juh, do roviny pri Tise, a hlavná železnica k nej viedla z Košíc po rovine cez Čop, len pár kilometrov od maďarskej hranice.

Geograficky sa však nedala udržať a dôvody vidno na mape. Podkarpatská Rus mala okolo 12 600 km² a v roku 1930 725-tisíc obyvateľov. Na severe ju uzatváral hlavný hrebeň Karpát, za ktorým ležalo Poľsko. Všetky jej rieky, Uh, Latorica, Boržava, Tereblia aj Teresva, tečú na juh do Tisy, takže každá dolina sa otvára do maďarskej nížiny. Na konci dolín, na okraji roviny, ležali všetky väčšie mestá: Užhorod, Mukačevo, Berehovo, Sevluš (dnes Vynohradiv) a Chust. Popri nich viedla aj jediná pozdĺžna železnica, z Čopu cez Baťovo a Korolevo do Chustu a ďalej popri Tise. Na úseku k Rachivu viedla po rumunskej strane rieky a ešte aj dnes vlak z Užhorodu do Rachiva prechádza cez Rumunsko. Krajina mala teda chrbát v horách a všetky životné tepny v úzkom páse nížiny pri maďarskej hranici. Mierová konferencia tu hranicu kreslila aj podľa železníc: trať Košice – Čop – Chust pridelila Československu aj preto, aby mal štát spojenie na východ.

Stačil teda jeden posun hranice o pár desiatok kilometrov na sever. Keď Viedenská arbitráž v novembri 1938 dala Maďarsku aj Užhorod, Mukačevo a Berehovo, zostali Podkarpatskej Rusi len horské doliny bez spojenia a jej vláda sa presťahovala do Chustu. V marci 1939 Maďarsko obsadilo aj zvyšok.

Podkarpatská Rus mala chrbát v horách a všetky tepny na rovine pri Maďarsku. Mapa: rybar.me, výškové dáta Mapzen / AWS.

Po vojne si územie vyžiadal Sovietsky zväz. Zmluvou z 29. júna 1945 ho Československo odstúpilo a dnes je to Zakarpatská oblasť Ukrajiny. Americkí diplomati vtedy hlásili, že hlavným dôvodom bola strategická poloha a želanie Moskvy mať spoločnú hranicu s Maďarskom. Pre Sovietsky zväz to bol most cez Karpaty do panvy. Hranicu nakreslili tak, aby celá železnica z Haliče do Maďarska cez Užhorod zostala na sovietskej strane, a preto je dnes ukrajinský aj Čop, ktorý predtým patril Slovensku. Z východného okraja Slovenska sa stala sovietska hranica.

Podkarpatská Rus patrila Československu do roku 1939, v roku 1945 ju odstúpilo ZSSR. Mapa: rybar.me.

Tento okraj je dôležitý. Za Karpatmi sa začína otvorená ukrajinská rovina, ktorú podľa Pueya stáročia križovali nájazdníci z východu. Východ Slovenska je miesto, kde sa obruč panvy zatvára.

Rusíni na severovýchode sú dodnes živou stopou tejto hranice. Pri sčítaní v roku 2021 uviedlo rusínsku národnosť ako prvú 23 746 ľudí, a spolu s tými, ktorí ju uviedli ako ďalšiu, 63 556. Aj preto sú východoslovenské nárečia zo všetkých najsvojráznejšie: stáročia susedili s rusínčinou a poľštinou.

Diaľnica, ktorú staviame pol storočia

Späť k otázke zo začiatku.

Myšlienka je staršia ako Slovensko samo. Prvý projekt „národnej cesty“ Plzeň – Košice vznikol v roku 1935 a podnikateľ Jan Antonín Baťa navrhol vlastnú trasu z Chebu cez Plzeň, Brno a Žilinu až k rumunskej hranici pri Veľkom Bočkove. V roku 1938 vláda rozhodla o štvorprúdovej diaľnici z Prahy až do Veľkého Bočkova. Na Slovensku mala viesť presne pozdĺž obruče, reťazou kotlín cez Žilinu, Liptov a Prešov. Po Mníchove a Viedenskej arbitráži však vláda 13. januára 1939 schválila už len úsek Praha – Jihlava – Brno – slovenská hranica. Slovensko už malo autonómiu a východná časť pôvodnej trasy by aj tak narazila na novú hranicu: Užhorod a Mukačevo práve pripadli Maďarsku. Stavba sa začala v máji 1939 a pre nedostatok peňazí sa v roku 1942 zastavila. Po vojne sa stavba v obmedzenom rozsahu obnovila, no po februári 1948 sa s ňou prestalo počítať a v roku 1950 ju definitívne zastavili.

Plán diaľnice z roku 1938. Mapa: rybar.me.

K diaľnici sa štát vrátil v roku 1963. Plán zo začiatku 70. rokov počítal s ťahom Praha – Jihlava – Brno – Trenčín – Žilina – Prešov až po hranicu so ZSSR pri Užhorode, teda opäť tou istou trasou, len už bez Podkarpatskej Rusi. Prvý úsek dnešnej D1, z Bratislavy do Senca (vtedy diaľnica D61), začali stavať v januári 1972 a otvorili ho v decembri 1975. Na pôvodnej D1 sa začalo v marci 1972 pri Liptovskom Mikuláši a úsek do Liptovského Jána otvorili v decembri 1976. Odvtedy je D1 obľúbeným predvolebným sľubom. Vladimír Mečiar v roku 1998 otváral úsek pri Ilave s modelkou Claudiou Schifferovou, Robert Fico v roku 2007 sľuboval hotovú diaľnicu do Košíc do roku 2010.

Plán diaľnice zo 70. rokov. Mapa: rybar.me.

Najťažšie úseky sú tam, kde sa obruč najviac zvlní: v doline Váhu medzi Martinom a Ružomberkom. Úsek Hubová – Ivachnová, obchvat Ružomberka s 3,6-kilometrovým tunelom Čebrať, sa začal stavať v roku 2013 a mal byť hotový v roku 2017. Po začatí stavby však museli zmeniť trasu tunela a stavbu opakovane brzdili zosuvy, takže ho otvorili až 5. októbra 2026. Stál približne 700 miliónov eur.

Posledný nerozostavaný kus, 13,5 km medzi Turanmi a Hubovou s tunelmi Korbeľka a Havran, je stále v tendri. Prvú súťaž z roku 2024 Úrad pre verejné obstarávanie zrušil, druhá beží od marca 2026 a zhotoviteľa zatiaľ nepoznáme. Odhadovaná cena je 1,573 miliardy eur bez DPH a stavba má trvať zhruba sedem rokov. V októbri 2026 vydal úrad rozhodnutie o umiestnení stavby. Súvislá diaľnica cez Slovensko teda bude najskôr v 30. rokoch. Na východ od Košíc D1 dnes končí pri Bidovciach. Zvyšných 72 km k ukrajinskej hranici štát v júni 2026 odsunul pri škrtoch v rozpočte až za rok 2032.

Stav D1 v novembri 2026. Mapa: rybar.me.

Maďarsko pritom už v októbri 2021 dokončilo diaľnicu M30 z Miškovca k slovenskej hranici. Spolu s M3 a M1 tak vznikla prvá súvislá diaľnica medzi Bratislavou a Košicami. Vedie po rovine popri obruči, presne tam, kam stáročia smerovali naše doliny.

Vlakom to nie je o veľa lepšie, a z rovnakého dôvodu. Bratislava a Košice sú od seba vzdušnou čiarou asi 310 km, no železnica medzi nimi ide tou istou reťazou kotlín ako Košicko-bohumínska železnica v 19. storočí: Považím, Liptovom a Spišom, a pod Tatrami stúpa na stanicu Štrba vo výške 895 metrov, najvyššie položenú rýchlikovú stanicu na Slovensku. Najrýchlejší expres jazdí z Bratislavy do Košíc 4 hodiny a 53 minút. Rekord drží InterCity 44 s 4 hodinami a 31 minútami z cestovného poriadku 2022/23. Autom po D1 cez Žilinu a Poprad to podľa porovnania portálu Startitup trvá 5 až 6 hodín, lebo diaľnica stále nie je hotová. Južná trasa cez Budapešť a M30 má okolo 500 km a trvá približne 5 hodín.

Najrýchlejšie je preto lietadlo. Od novembra 2025 lieta Wizz Air medzi Bratislavou a Košicami deväťkrát týždenne a let trvá asi hodinu. Štát linku dotuje sumou až 5,2 milióna eur do roku 2028. Nie je to novinka: linka Praha – Bratislava – Košice bola najstarším československým leteckým spojením a s prestávkami fungovala až do roku 2019. Podobne to rieši Vietnam, ďalšia dlhá krajina s horským chrbtom pozdĺž väčšiny svojej dĺžky. Medzi Hanojom a Hočiminovým Mestom je asi 1 200 km a linka medzi nimi patrí s viac ako 11 miliónmi sedadiel ročne k štyrom najvyťaženejším domácim linkám na svete. Slovensko je oveľa menšie, no hory medzi jeho koncami robia z lietadla najrýchlejšiu cestu aj tu.

Naprieč Slovenskom však môže viesť aj druhá os: po južnom okraji, z Trenčína cez Prievidzu, Zvolen, Lučenec, Rimavskú Sobotu a Rožňavu do Košíc. Je to rýchlostná cesta R2, ktorej sa hovorí aj južná diaľnica, a ide takmer tou istou líniou ako stará uhorská gemerská trať. Do roku 1999 sa tu počítalo s diaľnicou D65, potom ju na úseku Zvolen – Košice nahradila rýchlostná cesta. Z plánovaných 338 km je dnes v prevádzke asi 68 km: obchvat Žiaru nad Hronom, úsek zo Zvolena takmer po Lučenec, ktorý dokončili v novembri 2025, a kúsok pri Košiciach. Za Lučencom sú len obchvaty niektorých obcí a ďalšie úseky na východ sú v počiatočnej príprave.

Spor sever proti juhu sa vedie desaťročia. Začiatkom 2000-tych rokov hovorili odhady o 40 až 50 miliardách korún za južnú trasu a zhruba 100 miliardách za severnú. Ministerstvo dopravy obhajovalo sever tým, že tadiaľ vedie medzinárodný dopravný koridor, a podľa odborníkov do sporu vždy vstupovala aj rivalita regiónov, ktoré chceli hlavnú os pritiahnuť k sebe.

Geohistória pridáva ešte jeden argument. Podľa našej mapy vedie zhruba polovica trasy R2 územím, ktoré Slovensko v roku 1938 stratilo: Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava aj Košice patrili až do konca vojny Maďarsku. Slovenskí plánovači to zažili na vlastnej koži: diaľnica Slovenského štátu mala viesť severom do Prešova a odtiaľ rovno cez Michalovce k Sobranciam, pretože Košice vtedy Slovensku nepatrili. Dokument, ktorý by po vojne výber severnej trasy zdôvodňoval práve takto, sme nenašli. Logika je však rovnaká ako pri železniciach: os vedená hlboko v horách sa nedá odrezať jedným posunom hranice, kým južná trasa kopíruje čiaru, ktorá sa v 20. storočí hýbala. Severná D1 je drahšia a stavia sa pomalšie, no vedie po území, o ktoré Slovensko nikdy neprišlo.

Sever, juh a cesta cez Maďarsko. Polovica trasy R2 vedie územím strateným v roku 1938. Mapa: rybar.me.

Bohatstvo sa sťahuje z hôr

Rozdiel medzi bohatým západom a chudobným východom nie je večný. Kým bohatstvo prinášala zem, boli bohaté hory. Okolie Banskej Štiavnice patrilo v 16. až 18. storočí k najvýznamnejším banským oblastiam sveta. V roku 1782 mala Banská Štiavnica 23 192 obyvateľov a bola tretím najväčším mestom Uhorska. Kremnica razila uhorské zlaté dukáty.

Priemysel 19. storočia stál spočiatku tiež v horách. Pre železiarne boli rozhodujúce náleziská rúd, lesy na drevené uhlie a výdatné potoky na pohon hámrov, a to všetko bolo v rudohorí. Spiš a Gemer boli koncom 19. storočia najväčším producentom železnej rudy aj surového železa v uhorskej časti monarchie a Gemeru sa hovorilo železné srdce Uhorska. Keď však nové železnice umožnili dovážať kvalitné uhlie a koks z rakúskej časti monarchie a z Pruska, výhoda hôr sa začala strácať. Banské mestá upadali a Banská Štiavnica má dnes okolo 10-tisíc obyvateľov.

Ani v 20. storočí sa ťažký priemysel na rovinu nepresunul. Československo ho stavalo v dolinách a kotlinách na severe a v strede Slovenska a malo na to tri dôvody. Prvým bola bezpečnosť. V 30. rokoch presúvalo zbrojnú výrobu z ohrozeného pohraničia v Čechách na Považie: Československá zbrojovka mala závod v Považskej Bystrici od roku 1928 a Škoda spustila zbrojovku v Dubnici nad Váhom v roku 1937. V 50. rokoch sa ťažisko zbrojnej výroby presunulo na Slovensko znova, opäť pre obavy z napadnutia závodov v Čechách. Južná rovina pri hranici, ktorú Slovensko v roku 1938 čiastočne stratilo, taký pocit bezpečia neponúkala.

Druhým dôvodom boli suroviny. V Hornonitrianskej kotline sa ťažilo hnedé uhlie v Handlovej a Novákoch. V roku 1953 tam začala fungovať tepelná elektráreň a vedľa nej chemický kombinát a v 50. rokoch vyrástla neďaleko hlinikáreň v Žiari nad Hronom. Tretím dôvodom boli politika a trasy surovín. Východoslovenské železiarne, o ktorých vláda rozhodla v roku 1959, odliali prvé železo v roku 1965 a o rok neskôr k nim priviedli širokorozchodnú trať zo Sovietskeho zväzu. Slovensko, ktoré bolo pred vojnou prevažne poľnohospodárske, vyrábalo v roku 1960 asi 17,7 % priemyselnej produkcie Československa.

Kde sa zarábalo: banské mestá, železo z rudohoria, priemysel ČSR a dnešné automobilky. Schematická mapa: rybar.me.

Po roku 1989 rozhodoval trh a ten sa riadil cestami. Investície išli tam, odkiaľ je najbližšie k odberateľom v Nemecku a Rakúsku a kam viedli diaľnice. Všetky štyri automobilky, ktoré na Slovensku vyrábajú, ležia na západe a severozápade: Volkswagen v Bratislave, Stellantis v Trnave, Jaguar Land Rover v Nitre a Kia pri Žiline. Východ dostáva prvú automobilku až teraz: Volvo vo Valalikoch pri Košiciach má sériovú výrobu spustiť začiatkom roka 2027.

HDP na obyvateľa v paritách kúpnej sily, % priemeru EÚ: 2000, 2010, 2024 a automobilky. Mapa: rybar.me, dáta Eurostat.

Mapa ukazuje, čo to znamenalo v číslach. V roku 2000 mal Bratislavský kraj HDP na obyvateľa v paritách kúpnej sily 116 % priemeru EÚ a Prešovský 31 %. Do roku 2024 sa celé Slovensko posunulo z 51 % na 75 % priemeru EÚ, Bratislavský kraj na 153 % a Prešovský na 46 %. Všetky kraje dobiehajú Európu, ale poradie sa nezmenilo a Bratislavský kraj je stále viac ako trikrát bohatší ako Prešovský.

Čo z toho vyplýva dnes

Dlhá a úzka krajina s hlavným mestom v jednom rohu má jeden veľký problém: vzdialenosť od centra.

Prečo je vôbec hlavné mesto v rohu? Bratislava bola v roku 1918 najväčším mestom na území Slovenska, ležala na Dunaji a mala železnicu do Viedne aj Budapešti. V rokoch 1536 až 1783 bola hlavným mestom Uhorska, teda aj počas celej tureckej okupácie Budína (1541 – 1686). Slovenská však nebola: v roku 1910 hovorilo po slovensky len 15 % jej obyvateľov, zvyšok po nemecky a maďarsky. Vláda Vavra Šrobára sa sem napriek tomu 4. februára 1919 presťahovala zo Žiliny, hoci časť slovenských vlastencov videla ako prirodzené centrum skôr Martin. Ako sa z pohraničného mesta stala metropola, je téma ďalšieho článku. Pre tento stačí jedno: hlavné mesto dlhej krajiny skončilo na jej najzápadnejšom konci.

Stĺpcový graf HDP na obyvateľa podľa krajov v roku 2023, Bratislavský kraj 45 187 eur, Prešovský 14 108 eur
HDP na obyvateľa podľa krajov, 2023. Zdroj: ŠÚ SR.

Podľa Štatistického úradu SR dosiahol v roku 2023 HDP na obyvateľa v Bratislavskom kraji 45 187 eur, slovenský priemer zhruba 22 500 eur a Prešovský kraj 14 108 eur. Bratislava je teda viac než trikrát bohatšia ako Prešovský kraj. Bratislavský kraj vytvoril 27,2 % HDP celej krajiny. Za ním je len Trnavský kraj (24 761 eur) nad priemerom; všetkých šesť ostatných krajov je pod ním. Nezamestnanosť bola v roku 2023 v Bratislavskom kraji 2,9 %, v Prešovskom 8,4 %.

Bratislava nie je typické Slovensko. Leží na Dunaji, na rovine, na hranici s dvoma štátmi a hodinu od Viedne aj Budapešti. Väčšina Slovenska je pritom pás hôr a kotlín, kde mestá ležia v dolinách a jedno od druhého oddeľuje hrebeň. Pohľad z Bratislavy na Slovensko je pohľad z roviny na hory. Preto sa v hlavnom meste ľahko prehliadne, ako ďaleko a draho je to do Popradu, Bardejova či Sniny.

Ľudia idú za prácou na západ. Prešovský kraj je najľudnatejší a najmladší kraj na Slovensku a zároveň mal v roku 2022 najnižšiu priemernú mzdu, 1 011 eur. Východné Slovensko podľa Štatistického úradu každý rok stráca sťahovaním približne 2-tisíc ľudí a odchádzajú najmä mladí a vzdelaní. Najväčším magnetom je Bratislavský kraj, ktorý ako jeden z mála rastie.

Košice nie sú Prešov. Obe mestá ležia na okraji tej istej kotliny, len asi 35 km od seba, no sú v nej na iných miestach. Košice ležia na Hornáde v najširšej časti Košickej kotliny, na prirodzenej ceste z Uhorska do Poľska. Boli centrom Horného Uhorska, v 60. rokoch tam postavili Východoslovenské železiarne a dnes sem prichádza Volvo. Prešov leží na Toryse na severnom okraji kotliny a jeho zázemím je hornatý Šariš a pohraničie pod Karpatmi. Košický kraj má približne 115 obyvateľov na km² a HDP na obyvateľa 19 800 eur (Eurostat, 2024). Prešovský kraj má len 90 obyvateľov na km², druhú najnižšiu hustotu na Slovensku, najmenší podiel mestského obyvateľstva a HDP 14 500 eur na obyvateľa za rok 2024.

Kraj je stále identita. Na otázku „odkiaľ si?“ odpovie veľa ľudí historickým krajom: Záhorák, Kysučan, Oravec, Lipták, Šarišan, Zemplínčan. Kraje oddelené hrebeňmi žili stáročia samostatne v župách, mali vlastné nárečia, kroje a jedlá. Moderné Slovensko je mladšie ako tieto identity a dnešné samosprávne kraje sa s nimi často nekryjú. Lokálpatriotizmus nie je folklór navyše, je to stopa geografie.

Národné symboly prišli z hôr. Jánošík, salaš, fujara, valaška či bryndzové halušky pochádzajú zo sveta pastierov v horách, nie zo sveta roľníkov na rovine. Úrodnú rovinu na juhu vlastnila najmä šľachta a z veľkej časti ju obývali Maďari. Keď si slovenské národné hnutie v 19. storočí hľadalo, čo je typicky slovenské, našlo to v horách.

Bohatstvo sa presúva s technológiou. Kým sa zarábalo na rudách, dreve a vode, boli bohaté hory. Železnica a dovážané uhlie im túto výhodu vzali, socialistický priemysel ich ešte držal a po roku 1989 sa bohatstvo presunulo k diaľniciam a k ceste na západ, kde dnes stoja všetky automobilky.

Voda je bohatstvo, ktoré odteká. Takmer všetka slovenská voda odteká do Maďarska, no najprv ju zachytia hory: na juhu sa hromadí pod Žitným ostrovom a na východe v nádrži Starina, z ktorej pijú aj Košice. Hory, ktoré nám bránia v doprave, nám dávajú vodu.

Hory chránia, ale aj väznia. Tie isté hory, ktoré boli stáročia hradbou a priemyslu dali bezpečie aj suroviny, dnes predražujú každý kilometer diaľnice a predlžujú cestu sanitky, kamióna aj investora. Geografia, ktorá bola v dejinách ochranou, je v ekonomike prekážkou.

Nie všetko je geografia. Rozhodovali aj politika, investície a história priemyslu. Ale geografia určila, ako ďaleko a ako draho je to z jedného konca na druhý.

Odpovede

  • Prečo prvá diaľnica medzi Bratislavou a Košicami vedie cez Maďarsko? Lebo po rovine sa stavia ľahšie ako cez doliny Váhu, a lebo posledný horský úsek D1 je stále v tendri. Preto je dnes najrýchlejším spojením oboch miest lietadlo.
  • Prečo má Slovensko 428 km na šírku, ale len 195 km na výšku? Lebo je severnou obručou Panónskej panvy, pásom hôr a kotlín medzi poľskou a maďarskou rovinou. Hranice išli po hrebeňoch na severe a po rovine a riekach na juhu.
  • Prečo takmer všetky naše rieky tečú na juh? Lebo doliny zostupujú z hrebeňov do panvy. Do Dunaja odteká voda z 96 % územia.
  • Prečo v Tatrách prší dva- až trikrát viac ako na Žitnom ostrove? Lebo vlhký vzduch od Atlantiku vyprší na Alpách a Karpatoch a do stredu panvy prichádza už suchší.
  • Prečo nás v roku 1918 spájali s Čechmi len dve poriadne železnice? Lebo uhorské železnice viedli hviezdicovo do Budapešti, nie zo západu na východ.
  • Prečo Záhorák a Šarišan hovoria tak odlišne? Lebo kraje oddelené horami žili stáročia samostatne v župách a reč sa v každom vyvíjala po svojom. Jednu krajinu z nich urobili až hranice, školy a trate 20. storočia.
  • Prečo je Bratislavský kraj viac než trikrát bohatší ako Prešovský, keď kedysi boli najbohatšie hory? Lebo bohatstvo hôr stálo na rudách, dreve a vode. Železnica a dovážané uhlie im túto výhodu vzali a po roku 1989 išli investície k diaľniciam a na západ. Hlavné mesto pritom leží v najzápadnejšom rohu dlhej krajiny, kým východ je od neho vyše 400 km cesty cez hory.
  • Kam sa podel kus republiky na východe? Podkarpatská Rus ležala za horami, jej doliny viedli do maďarskej roviny a v roku 1945 ju Československo odstúpilo Sovietskemu zväzu, ktorý chcel spoločnú hranicu s Maďarskom.
  • Prečo sme boli takmer tisíc rokov súčasťou Uhorska? Lebo obruč a panva tvoria jeden celok a kto ovládol rovinu, ovládol aj doliny okolo nej.
  • Prečo sú na juhu polia a na severe salaše? Lebo juh je teplý a rovný a sever chladný, vlhký a strmý. Pastierov a salaše priniesla do hôr valašská kolonizácia v 14. až 17. storočí.
  • Prečo sa môžu kotliny na severe stať útočiskom? Lebo sa síce tiež otepľujú, no v lete zostávajú chladnejšie ako juh a majú viac vody.

Čo nás čaká ďalej

Tento článok je prvý zo série troch. Dva ďalšie odpovedia na otázky, ktoré tu zostali visieť.

Prečo je Bratislava na okraji? Naše hlavné mesto leží priamo na hranici s dvoma štátmi a Viedeň je odtiaľ bližšie ako Banská Bystrica. Ako sa mesto, ktoré bolo takmer 250 rokov hlavným mestom Uhorska, stalo hlavným mestom Slovenska? A prečo Petržalka na pravom brehu Dunaja vôbec patrí Slovensku?

Prečo Slovensko vôbec existuje? Takmer tisíc rokov sme žili v Uhorsku bez vlastnej krajiny. Prečo sa z Horného Uhorska nestala časť Maďarska, Poľska ani Česka? A čo sa zmenilo v rokoch 1918, 1939 a 1993? Ukážeme tam aj to, ako hory stáročia slúžili ako hradba pred Turkami aj v roku 1944 a prečo ich stopu dodnes vidno vo volebných mapách.

Na obe otázky platí to isté ako na túto: mapa vysvetlí viac, než by ste čakali.

Zdroje

Mapy a graf

Všetky mapy a graf sú vlastné (rybar.me). 3D reliéf a mapa Podkarpatskej Rusi: výškové dáta Mapzen / AWS Terrain Tiles. Hranice z roku 1938: OpenHistoricalMap (CC0). Jazyková mapa: databáza Sebők – Gyurgyík. Reliéf: Tom Patterson / Natural Earth; hranice a rieky: Natural Earth (public domain); dáta ku grafu: ŠÚ SR. Mapy sú zjednodušené a hranica Uhorska je približná. Klimatické mapy: WorldClim 2.1 (CC BY 4.0); mapa hospodárstva je schematická.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *