Dnes je V-E Day, čo je spôsob, akým frajeri z novín v štyridsiatych rokoch zobrali výraz „Victory in Europe Day“ (Deň víťazstva v Európe) a spravili z neho niečo, čo znie ako akcia, ktorú zorganizovala nejaká nemocnica na zvýšenie povedomia o kvapavke. Presne pred sedemdesiatimi rokmi sedeli posledné rozbité zvyšky velenia wehrmachtu v zdemolovaných ruinách svojho vypáleného hlavného mesta a podpísali bezpodmienečnú kapituláciu pred spojeneckými silami, čím sa skončila druhá svetová vojna v Európe a nacistické Nemecko bolo raz a navždy zničené. Spojené štáty a Británia sa samozrejme okamžite pustili do vzájomného onanovania nad tým, ako vojnu vyhrali úplne sami – vrútili sa do Normandie na Surfovacej doske slobody a potom nemilosrdne mlátili nacistov po hlave svojimi nezastaviteľnými kapitalistickými erekciami. Pritom každý, kto vie, ako funguje knižničný katalóg a/alebo iPad, vám asi povie, že prevažnú väčšinu ťažkej roboty v druhej svetovej vojne odviedli bojovníci Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorí drvili fašistov.
Sovieti teda rozhodne nezabudli na dvadsať miliónov obetí, ktoré utrpeli počas svojho neúprosného postupu na Berlín – nie nadarmo Rusi volajú druhú svetovú vojnu „Veľká vlastenecká vojna“ – a od roku 1945 každý rok oslavujú výročie svojho víťazstva jedným z najtvrďáckejších možných spôsobov: tými obrovskými parádnymi prehliadkami, na ktorých sa tanky a nákladiaky s jadrovými raketami valia priamo cez stred Červeného námestia v slávnostnej a dokonale zosynchronizovanej ukážke ich gigantických pancierovaných mieškov:
Moskovská prehliadka víťazstva je úžasné predstavenie a takáto drzá ukážka vojenskej sily tesne vedľa tej budovy z Tetrisu väčšinu Američanov počas vrcholu studenej vojny poriadne vydesila, až sa takmer počúrali. Keďže sa Rusi chystajú zajtra oslavovať 70. výročie, je asi najvyšší čas porozprávať sa o mužovi, ktorý zo všetkých vojakov a veliteľov, ktorí počas druhej svetovej vojny slúžili v akejkoľvek funkcii za akúkoľvek krajinu, prispel k víťazstvu v Európe asi najviac: o maršalovi Georgijovi Konstantinovičovi Žukovovi.
A ak máte nejaké pochybnosti o tom, či muž, ktorý pripravil Hitlerovi niektoré z jeho najdrvivejších vojenských porážok, bol aj v každodennom živote poriadny tvrďas, pozrite sa na toto a posúďte sami:
Aj keď je to úžasný obraz, nenechajte sa ním oklamať – zlaté hviezdy v pravom hornom rohu toho absurdného dvanásťkilového mora medailí naznačujú, že Žukov bol trojnásobným Hrdinom Sovietskeho zväzu, ale v skutočnosti to nie je pravda. V skutočnosti bol štvornásobným Hrdinom Sovietskeho zväzu, čiže najvyššie sovietske vyznamenanie dostal viackrát, ako som ja dostal pochvalu od triednej.
Na taký impozantne vyzerajúci kus chlapa začínal Georgij Žukov v podstate z ničoho. Narodil sa v roku 1896 v malej dedine južne od Moskvy do sedliackej rodiny, ktorá mala sotva dosť peňazí na to, aby jej deti neumreli od hladu. Život sedliaka v cárskom Rusku nebol žiadna extra zábava, keďže cárski aristokrati vtedy vládli, ako keby bol ešte stále stredovek. Aby neumrel od zimy a hladu, musel Žukov odísť zo štvrtej triedy, odsťahovať sa z domu a zamestnať sa vo fabrike na kožuchy na predmestí Moskvy, kde robil dvanásťhodinové zmeny sedem dní v týždni a spával na zemi pri svojom pracovnom stole.
V roku 1915 Žukova odviedli do cárskej armády bojovať v prvej svetovej vojne proti Nemcom – a viete, že vaša robota stojí za hovno, keď sa radšej necháte rozstrieľať guľometom, ako by ste mali ísť na šichtu. Žukov šiel do vojny s radosťou a pridelili ho k jazdeckému pluku. Vyraziť do boja na koni je dosť hrozný nápad, keď má nepriateľ delostrelectvo a automatické guľomety, ale Žukovovo zaradenie bolo ešte o kus horšie, lebo v cárskom Rusku mohli byť dôstojníkmi len aristokrati a väčšina tých kokotov boli úplní neschopní a/alebo nafúkaní, rozmaznaní elitárski chuji. Hoci ho opakovane hádzali do hrozných situácií, keď musel útočiť do kopca na opevnené nemecké pozície, Žukov predvádzal hrdinské kúsky, dvakrát dostal Svätojurský kríž a nakoniec ho povýšili na seržanta. V boji ho ranili, ale bojoval ďalej a bol známy tým, že dvíhal bojového ducha obyčajných vojakov a v boji ich dokázal zomknúť.
Prvá svetová vojna viedla v Rusku ku komunistickej revolúcii a Žukov sa stal veliteľom jazdy v Červenej armáde. V bojoch proti nenávideným cárskym silám, ktoré ho celý život utláčali, ako sa len dalo, dostal Rad červenej zástavy za to, že viedol jazdecký útok so šabľami priamo do nepriateľských vojakov, akoby mu to bolo úplne u riti. Do roku 1923 to dotiahol na plukovníka a velil jazdeckému pluku.
Červená armáda zvíťazila a v období medzi svetovými vojnami Žukov veľa času čítal o obrnenej vojne a písal učebnice o tom, ako nakopávať rite. Keď sa k moci dostal Stalin a začal vo veľkom čistiť celý generálny štáb Červenej armády – odpravil takmer 40 000 údajne „nelojálnych“ dôstojníkov vrátane troch z piatich najvyšších sovietskych veliteľov –, Žukov začal nosiť so sebou núdzovú tašku, aby sa mohol prebiť von, keby si poňho prišlo NKVD alebo ktokoľvek iný, kto by ho chcel zavraždiť.
Hoci mal povesť chlapa, ktorému nerobilo problém odvrávať nadriadeným, Žukov čistky nejako prežil a v roku 1938 ho poslali do Mongolska veliť, kurva, Mongolom vo vojne s Japonskom na čínskej hranici. Japonsko obsadilo Mandžusko a v Mongolsku začalo vyrývať do Sovietov, takže Georgij Žukov tam samozrejme musel vtrhnúť ako Čingischán zo štyridsiatych rokov a rozdávať údery do rozkroku, ako keby to boli kopčeky zmrzliny v cukrárni v najväčších horúčavách. Keď v spomalenom zábere ako správny tvrďas zoskočil z Transsibírskej magistrály, okamžite nariadil trojitý protiútok japonskej armáde rovno do močovej trubice. S kombinovanými silami tankov, lietadiel a delostrelectva (jedným z prvých prípadov, keď sa to v modernej vojne použilo) Japoncov obišiel, úplne ich zaskočil a v zmätku ich zahnal späť. Japonci sa pokúsili preskupiť pri rieke Chalchyn – mysleli si, že pred Žukovovým hnevom budú asi v bezpečí, keď si vyberú miesto, ktoré je 640 kilometrov od najbližšej železničnej stanice. Samozrejme sa, kurva, riadne mýlili a skončili tak, že ich zmlátili Mongoli s guľometmi, ktorí sa viezli na sovietskych tankoch. Čo je úžasné.
Po tom, ako odrazil Japoncov, sa Žukov vrátil do Moskvy práve včas na to, aby videl, ako Hitlerovi nacisti opakovane a bez milosti mlátia sovietsku armádu, až z nej lietajú chlpy. Keď sa tvrdé nemecké tanky valili cez sovietske línie v každom úseku a ruský odpor sa rozpadal, Žukov navrhol stiahnuť sa z frontu a preskupiť sa na lepších obranných pozíciách. Stalin mu povedal, nech si tie sračky strčí niekam, a hlúpo trval na tom, aby sovietska armáda bojovala v sérii debilných bitiek, ktoré nemohla vyhrať proti oveľa silnejšiemu nepriateľovi. Žukov zúril a povedal Stalinovi: „Ak si myslíte, že náčelník generálneho štábu hovorí len hlúposti, nemám tu čo robiť. Radšej mi dajte velenie na fronte, kde budem užitočnejší!“
Čo je dosť šialená vec, keď to poviete chlapovi, ktorý práve dal zabiť 40 000 vlastných vojakov, lebo ich podozrieval, že s ním možno nie sú na sto percent na jednej vlne.
Žukovovej žiadosti postaviť sa pred nemecké tanky však aj tak vyhoveli a poslali ho do Leningradu, mesta, ktoré úplne obkľúčili nacisti a ktoré neúprosné nemecké obliehanie pomaly umáralo hladom. Vďaka Žukovovmu úsiliu sa však z Leningradu podarilo evakuovať 1,5 milióna civilistov a vďaka tomu, ako zorganizoval obranu, mesto vydržalo šialených 900 dní (!!!), hoci ho celý čas obliehali a obkľučovali Nemci. V roku 1943 sa vrátil, aby ho oslobodil.
Žukova povolali späť do Moskvy a Stalin mu znovu zveril velenie Červenej armády. Situácia bola zlá. Nemecké sily boli 37 kilometrov od Kremľa. Zvierali kruh okolo Stalingradu. Sovietski vojaci hladovali a boli úplne demoralizovaní.
Žiadny problém. Žukov to mal pod kontrolou.
Nemcov zastavila zima, ale Žukov bol ten, kto ich prinútil cúvať. Tento sedliak a robotník, z ktorého sa stal vojenský tvrďas, videl, ako Nemci uprostred krutej zimy mrznú na smrť, a so železnou vôľou a rázne prevzal velenie nad svojimi vojakmi – ktorí dovtedy pol roka v kuse dostávali po hube od zdanlivo neporaziteľného nepriateľa – a presvedčil ich, že túto vojnu môžu vyhrať. Uprostred decembra ich poslal do útoku, v takých mrazoch, že niektoré nemecké tanky a guľomety prestali fungovať, a spustil protiútok na fronte širokom 320 kilometrov, ktorý nacistov kopol priamo do gúľ, zatlačil ich späť a prvýkrát, odkedy sa Hitler chopil moci, ich prinútil brániť sa. Útoky sa zakolísali, Nemci sa potkli a maršal Georgij Žukov začal vyhrávať najväčšiu vojnu modernej éry s partiou odvedencov, ktorých si sotva mohol dovoliť nakŕmiť alebo vybaviť takými dôležitými vecami, ako sú, kurva, zbrane a strelivo.
Pomocou rýchlych manévrov, delostrelectva, podpory zo vzduchu, útokov tankov T-34 a železníc, po ktorých zvážali vojakov z celého ZSSR, začal Georgij Žukov so Sovietskym zväzom pomaly obracať masívny nemecký nápor. Pri Stalingrade jeho muži udržali líniu a potom osobne dohliadal na sily, ktoré prišli obkľúčiť fašistov a rozdrviť celú nemeckú 6. armádu. Prelomil obliehanie Leningradu. Pri Kursku zorganizoval protitankové pozície a osobne zameriaval zbrane, aby odrazil nacistické Panthery a Tigre. Pomaly a brutálne vyhnal nacistov z matičky Rusi.
Ako veliteľ bol Žukov, kurva, skvelý. Jeho prítomnosť vojakov hecovala do boja, a hoci jeho taktika mala niekedy asi toľko jemnosti ako rana obojručným kyjakom do ksichtu, vždy dosiahol svoje. Keď potreboval, aby jeho muži dobyli jedno nepriateľské mesto, pustil na slobodu všetkých väzňov z miestnej basy, sľúbil im úplnú slobodu a potom im prikázal, aby sa ako prví vrhli do útoku cez mínové pole. Inokedy potreboval dostať vojakov za nepriateľské línie, ale nemal k dispozícii žiadnych výsadkárov, tak jednoducho naložil obyčajnú pechotu do nákladného lietadla, nechal ho letieť poriadne nízko a prikázal im vyskočiť do zasneženého poľa bez padákov. Áno, niektorí z tých chudákov sa zabili, ale dosť z nich prežilo na to, aby cieľ dobyli a udržali ho, kým neprišli posily. Čo je dosť prijebané, ale úžasné. Skrátka, bol to taký sovietsky Ulysses S. Grant (generál, ktorý vyhral americkú občiansku vojnu pre Sever) – kopa ľudí ho (asi oprávnene) volá mäsiarom, ale vždy dosiahol svoje a jeho muži ho za to milovali.
Jaj, a ešte si začal s jednou mladou dôstojníčkou zo svojej jednotky, čo je úžasný kúsok ako vystrihnutý z filmu Nepriateľ pred bránami.
Žukov a Sovieti zatlačili Nemcov späť cez Ukrajinu až do Nemecka a bol to práve Žukov, kto osobne dohliadal na záverečný útok na samotný Berlín. Navádzal delostreleckú paľbu, posielal ťažké tanky do ulíc nacistickej metropoly, bitku zorganizoval a naplánoval a vyhral ju tak drvivo, že sa Hitler od hanby zastrelil. Rusi vztýčili nad Reichstagom červenú zástavu, Nemci kapitulovali presne pred 70 rokmi a Žukov si potom zašiel na pivo s Pattonom, lebo to boli dvaja z najtvrdších zmrdov na svete a patrilo sa, aby spolu vyžrali fľašu vodky a fajčili cigary ako praví chlapi.
Po vojne bol Žukov zďaleka najväčším a najznámejším vojnovým hrdinom v celom Sovietskom zväze. Maršal, ktorého volali „Muž, ktorý nikdy neprehral bitku“, začal byť trochu nervózny, hlavne preto, že jeho popularita začala tak trochu konkurovať samotnému Stalinovi. Stalina to nasralo, preradil Žukova na bezvýznamný post kdesi v zapadnutej Odese a Žukov začal novinám rozprávať, ako to všetko naplánoval Stalin a on len plnil rozkazy, keď vyhrával všetky tie bitky. Jasné, je to nanič, ale keď je váš šéf psychopatický masový vrah, niekedy musíte takéto veci robiť, aby ste ho príliš nenasrali. V podstate sa držal v ústraní až do Stalinovej smrti v roku 1953.
Po Stalinovej smrti bol Žukov znovu populárny a v roku 1955 ho vymenovali za ministra obrany ZSSR. O dva roky neskôr ho vyhodili za to, že „staval armádu nad stranu“, čo znie, akoby to malo byť v náplni práce ministra obrany, ale čo už, politika je na hovno, a Žukov odišiel do dôchodku. Dožil sa 78 rokov a zomrel v roku 1974. Dnes Ruská federácia udeľuje na jeho počesť vyznamenanie – Žukovov rad.
Dostanete ho za to, že vďaka taktickej genialite vyhráte bitky, ktoré ste vyhrať nemali.
Zdroje:
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog