Notorický psanec, ktorého neskôr celý svet poznal ako Pancha Villu, sa narodil v roku 1878 v maličkej mexickej dedine chudobným rodičom, ktorí ako nevoľníci drieli na obrovskej haciende nejakého bohatého hajzla. Keď mal len pätnásť, otec mu zomrel a on musel ísť drieť na plantáž – zbieral jahody a podobné sračky za dva centy na hodinu a viedol mizerný život biedneho nádenníka, ktorý mal sotva dosť na to, aby nakŕmil hladnú rodinu. Začiatkom 20. storočia to totiž bolo v Mexiku poriadne v riti. Všetka moc sa sústredila v rukách hŕstky prebohatých kokotov, takzvaných haciendados, ktorí bývali v neskutočne obrovských domoch a zarábali milióny pesos na tom, čo bola v podstate otrocká práca ich zamestnancov. Na vrchol sa vyšplhali po chrbtoch chudobných, kopali do šteniat, žrali bábätká, srali do pozlátených hajzlov a robili si, čo chceli, s kým chceli a kedy chceli. Kto mal s tým problém, skončil hlavou dolu v žumpe.
Mladý Pancho Villa nemal v pláne zmeniť celú hospodársku a spoločenskú štruktúru Mexika. Nevyrastal s veľkolepými, idealistickými plánmi priniesť utláčaným slobodu a napraviť krivdy páchané na jeho ľude. Bol to obyčajný chlap. Potom jedného dňa prišiel z roboty domov a pristihol majiteľa haciendy, ako sa pokúša znásilniť jeho dvanásťročnú sestru. Tak toto teda nie. Villa mu vrazil päsťou do papule, kolenom do gúľ, vytiahol revolver a toho hajzla strelil rovno do jeho debilného ksichtu.
Netreba hovoriť, že po tomto incidente musel Villa rýchlo vziať nohy na plecia. Rozlúčil sa s rodinou, schmatol dva pásy nábojov do pušky, vyskočil na koňa a odcválal sa ukryť do pohoria Sierra Madre, kde sa pridal k bande úžasných banditov v sombrerách, ktorí mali plné zuby toho, ako ich páni utláčajú. Táto partia lúpežníkov jazdila po vidieku, okrádala bohatých haciendados, snažila sa zlomiť moc oligarchie a zažívala šialené dobrodružstvá v štýle Robina Hooda. Postupom času si banditi zvolili Villu za vodcu a vďaka jeho zásade „berieme bohatým, dávame chudobným“ a jeho úplne parádnym fúzom ho chudobní ľudia na severe Mexika považovali za hrdinu.
Potom sa v roku 1910 istý hombre menom Francisco Madero rozhodol rozpútať v Mexiku revolúciu a zvrhnúť úplne skorumpovaného doživotného prezidenta Porfiria Díaza. Madero počul o Villových kúskoch a naverboval ho, aby vo vojne velil jazdectvu. Villa súhlasil a statočne viedol svoj elitný oddiel drsných zmrdov menom Los Dorados („Zlatí“) proti Díazovým federálnym vojakom. V jednej bitke za druhou drvil nedisciplinovaných odvedencov a do svojej stále rastúcej armády naberal nespokojných občanov a dezertérov. Už po pár mesiacoch Maderove sily zvíťazili a Díaz prišiel o moc. Nejaký kretén sa proti Maderovi pokúsil rozpútať kontrarevolúciu, ale Villovi jazdci ho rýchlo zbavili trápenia – vrazili mu po hlave vrecom plným plechoviek od piva a napchali ho do jamy uprostred púšte.
Lenže s demokraciou v Mexiku to nemalo byť také jednoduché. Takmer hneď po revolúcii sa jeden z Maderových najvyšších generales, zmrd menom Victoriano Huerta, rozhodol, že by bolo fakt super správať sa ku všetkým ako totálny kokot a zmocniť sa vlády. Zavraždil Madera, Villu hodil do basy a vyhlásil sa za diktátora Mexika. To bol ale kokotisko.
Na Pancha, kurva, Villu však štyri železné steny nestačili. Utiekol z väzenia a ako pravý tvrďas sa hneď pustil vykonať pomstu. V roku 1913 prekročil Rio Grande s ôsmimi mužmi, kilom kávy, kilom cukru a päťsto nábojmi do pušky – a s jedinou myšlienkou v hlave: zabiť toho zmrda. Jeho oddiel tiahol na Mexico City a cestou naberal dezertérov, žoldnierov, idealistov aj nespokojných sedliakov, až z nich poskladal mocnú bojovú silu známu ako Severná divízia. Jeho armádu tvorilo výlučne jazdectvo a Villa bol jedným z prvých veliteľov v dejinách, ktorí využili železnicu na rýchly presun mužov a delostrelectva na veľké vzdialenosti, aby sa mohli skôr zapojiť do boja. Zásoby a výstroj nakupoval v Spojených štátoch, peniaze zháňal prepadávaním vlakov a haciend a Huertových mužov porážal v jednej bitke za druhou. Už po pár mesiacoch oslobodil štát Chihuahua a vymenoval sa za jeho dočasného guvernéra. Jeho legenda medzi ľuďmi rástla a videli v ňom ľudového hrdinu ako z rozprávky. Ďalšou výhodou toho, že bol taký populárny zmrd, bolo, že sa oženil s dvadsiatimi šiestimi rôznymi ženami. Pre porovnanie, ja som na strednej nezohnal ani dvadsaťšesť báb, ktoré by sa mi podpísali do pamätníčka.
Villova pomsta proti Huertovi bola rýchla a účinná. Vyhral každý stret s nepriateľom a jeho neortodoxná partizánska taktika zaberala lepšie ako kladivo do rozkroku. V bitke pri Tierra Blanca uniesol nepriateľskú lokomotívu, napchal ju výbušninami a poslal ju vraziť do nepriateľského železničného depa, čím zničil tony nevyhnutných zásob. Pri Ciudad Juárez ukoristil nepriateľský vlak s uhlím, všetko uhlie vyhádzal, naložil doň svojich chlapov, vošiel s ním do mesta bez jediného škrabanca a potom ho obsadil v štýle trójskeho koňa. Jeho asi najväčšie víťazstvo prišlo pri útoku na horskú pevnosť Zacatecas, kde jeho muži vybehli na neuveriteľne strmý kopec a dobyli silne bránenú pevnosť, ktorá sa dovtedy pokladala za nedobytnú. A jasné, v tom prekliatom Zacatecas bola aj tretina mexických strieborných rezerv, takže toto odvážne víťazstvo v podstate zlomilo väz Huertovej vojnovej mašinérii a bolo pre neho ponižujúcejšie, ako stáť v preplnenom obchode s dámskym oblečením s kabelkou priateľky v ruke, kým ona je v kabínke. O pár týždňov vošiel Villa do Mexico City a spojil sa s ďalším tvrďáckym revolucionárom Emilianom Zapatom, ktorý práve dokončil nakopávanie rití na juhu Mexika.
Bohužiaľ, Villa nebol len majstrom jazdeckej taktiky, ale aj majstrom v tom, ako sa nechať vyjebať od hajzlov. Sotva vošiel do Mexico City, moc prevzal nejaký kretén menom Carranza a vykopol Villu z mesta. Villa dal armádu znovu dokopy a zaútočil na Carranzove sily, ale narazil hlavou rovno do nového vynálezu zvaného „ťažký guľomet“, ktorý jeho jazdu rozsekal na kúsky rýchlejšie ako skartovačka z pekla. V presile, s horšími zbraňami a bez peňazí sa musel stiahnuť do Chihuahuy a preskupiť sa.
Keď sa chystal tretíkrát ovládnuť krajinu, Villa opäť požiadal o pomoc USA. Tentoraz ho Američania poslali do riti – v tomto boji sa rozhodli podporiť Carranzu. Pancha Villu to pochopiteľne poriadne nasralo. V roku 1916 zobral svoju jazdu a podnikol jedinú úspešnú zahraničnú inváziu na pôdu USA v 20. storočí: vtrhol do mestečka Columbus v Novom Mexiku, nakopal rite americkému 13. jazdeckému pluku, nakradol kopu zbraní a munície a potom zase ušiel späť cez hranicu.
Američanov to dosť nasralo. Pár dní po nájazde prekročilo hranicu 6 000 amerických jazdcov pod velením tvrďáckeho generála Johna „Black Jacka“ Pershinga s jasným cieľom rozbiť Panchovi Villovi držku. Prevrátili každý kameň na severe Mexika, dokonca nasadili aj letecký prieskum (vôbec prvý raz v dejinách USA), besné stopovacie psy a GPS satelity, aby ho vypátrali, ale Villu nenašli. Akoby sa po ňom zľahla zem. Po mesiacoch hľadania sa Američania vrátili domov s prázdnymi rukami.
Hoci ujsť niekomu ako Black Jack Pershing bol parádny tvrďácky kúsok, to, že sa nemohol spoľahnúť na podporu USA, v podstate pochovalo Villove nádeje, že dá znovu dokopy armádu schopnú poraziť Carranzove guľomety. Do roku 1920 však Carranzu zosadili a nahradilo ho nové vedenie, a tak Villa oznámil, že ide do dôchodku. Jeho dni plné siest a golfu však netrvali dlho – v roku 1923 ho zavraždili, keď šoféroval auto. Tak to už niekedy chodí, najmä keď ste mimoriadne dobrí v tom, ako si všade narobiť nepriateľov. Jeho posledné slová boli v pravom tvrďáckom štýle: „Nenechajte to takto skončiť. Povedzte im, že som niečo povedal.“
Pancho Villa bol prvým skutočným revolučným vodcom 20. storočia a jeho taktika a stratégia ovplyvnili, ako sa v nasledujúcich rokoch viedla partizánska vojna. Bol to statočný revolucionár, tvrďácky generál a chlap, s ktorým ste sa za žiadnych okolností nechceli zahrávať. Zobral malú skupinu verných nasledovníkov a ako Luke Skywalker z nich spravil mocnú povstaleckú armádu, ktorá dokázala poraziť aj tých najostrieľanejších vojakov z povolania – a sám sa pritom stal legendárnym ľudovým hrdinom a zástancom obyčajných ľudí.
Zdroje:
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog