Bitka o Stalingrad je jednou z najkrvavejších bitiek v ľudskej histórii. Za šesť mesiacov neustáleho, šialeného boja, ukončila táto nepredstaviteľne násilná krvavá fiesta život dvoch miliónov ľudí, takmer sama o sebe vyhladila celú generáciu ruských a nemeckých mužov, a premenila moderné, rozrastajúce sa industriálne mesto na troskami pokrytú jamu nehodnú života. Aby sme škálu tohto masakru dali do perspektívy, je to, ako keby sme každý jeden článok na Wikipédii zmenili na človeka, a potom ho strelili do hlavy. Je to číslo väčšie, ako populácia Monaka, Bermúd, Estónska, Islandu, Lichtenštajnska, Panenských ostrovov a Mikronézie dokopy.
Avšak, napriek všetkému tomuto ničeniu a tragédii, uprostred tejto krvou posiatej pustatiny mizérie a hrôzy, jeden muž sa preukázal, ako hrdina hodný epickosti bitky, ktorá zúrila okolo neho – obyčajný seržant z nejakej neznámej dediny v Rusku, ktorý takmer sám obrátil priebeh bitky, ktorá zmenila priebeh Druhej svetovej vojny v Európe. Jakov Fedotovič Pavlov zo 42. regimentu 13. strážnej divízie nebol na začiatku vojny ničím viac, než hrdým ale nepodstatným roľníkom. Ale v Stalingrade sa prejavila jeho železná voľa v nakopávani fašisticko-nacistických nemčúrov s obratnosťou, ktorú ľudstvo nevidelo predtým ani potom v histórii, a zmenila priebeh bitky a stým aj priebeh celej Druhej svetovej vojny.
Popoludní 28. septembra 1942 sa seržant Pavlov plížil skrz snehom pokryté, dymom zahalené pole, k obyčajne vyzerajúcej bytovke na okraji ulice Solečnaja, v časti mesta, ktorá bola centrom Stalingradu predtým, ako sa Stalingrad zmenil na smradľavú kopu trosiek a nacistov. Čeliac vypálenému priestoru, ktoré bolo v minulosti námestím, táto robustná budova nejako odolala bombami preplnenej hrôze, ktoré zrovnala so zemou takmer celý zvyšok mesta, ale okrem toho (a, viete, okrem kopy trčiacich MG42 a kropiac bez prestávky smrť z každého druhého okna) bola táto budova nevýrazná.
Guľky kalibru 7.92mm presvišťali popri Pavlovovej helme počas toho, ako sa rozbehol cez pole bez krytia, jeho PPSH samopal štekal, zatiaľ čo nemecký guľomet metodicky kosil jeho jednotku počas toho, ako utekali cez otvorené územie. Keď sa Pavlov dostal do blízkosti domu, všetko čo zostalo z jeho 30 člennej čaty bol on a dvaja ďalší muži. Toto nerozhodilo húževnatého sedliackeho bojovníka a nebol to ten typ nezastaviteľného maniaka, ktorý by prefrčal skrz guľkami posiate pole len preto, aby sa vzdal nepriateľovi, ako nejaký kokotko (plus nemohol od Nemcov očakávať zhovievavosť). O niekoľko sálv z jeho samopalu (a niekoľko blízkych stretnutí so smrťou) neskôr pritlačil svoj chrbát voči tehlovému vonkajšku budovy a prehodil dva perfektne umiestnené granáty priamo skrz okná budovy, triafajúc veľmi pohodlne jedno z nepriateľských umiestnení.
Nemci, ktorí neboli roztrhaní na jednohubky, okamžite zahodili ich zbrane, a dali sa na útek, a Pavlov, vďaka tomu, že bol jediný poddôstojník, ktorý nebol mŕtvy alebo nekričal za medikom, sa stal veliacim dôstojníkom jeho jednotky. Prikázal dvom jeho preživším mužom, aby prečesali budovu, zatiaľ čo poskytoval prvú pomoc ruským zajatcom a civilistom, ktorých našiel vo vnútri. Za pár minút tento rýchlo premýšľajúci seržant zorganizoval obranné pozície a poslal jeho mužov na stráž, aby varovali pred protiútokom, a mal v plnej kontrole túto malú, rozpadávajúcu sa bytovku 200 metrov na nemeckej strane rieky Volga. Jeho rozkazy boli jednoduché – nenechať Nemcov obsadiť budovu. Nenechať ich dosiahnuť rieku. Brániť do posledného muža. Brániť, ak to bude možné, aj po smrti.
Po veľmi zábavnej noci plnej protiútokov bola Pavlovova čata posilnená ráno dvadsiatimi piatimi mužmi. V tomto opevnenom vojenskom bunkri bolo tiež uväznených takmer tucet žien, ktoré ho predtým považovali za domov, a Pavlov múdro zapojil každého – vojakov aj civilistov – do rýchlej premeny tejto obyčajnej bytovky na nepreniknuteľnú úžasnú pevnosť rozosievajúcu naokolo smrť. Za pár hodín bol každý prístup do budovy vyčistený od trosiek, ktoré by sa dali použiť na krytie, posiaty mínami a pokrytý stovkami metrov ostnatého drôtu. Každé okno v budove bolo vyplnené vrecami piesku a vybavené dostatkom zbraní a munície nato, aby pevnosť Davida Koresha popritom vyzerala ako Disneyland.
Pavlovovi muži vytvorili do stien diery dosť veľké akurát na to, aby ste cez ne vedeli strčiť hlaveň samopalu a úplne vyčistili vnútro budovy tak, aby si uprostred bitky mohli hádzať z jednej strany na druhú zbrane, muníciu a granáty, a to aj keď boli na iných poschodiach. Jeho čata tiež vykopala trojmetrový komunikačný zákop k Volge, ktorý im umožnil do pivnice prepašovať smiešne veľkú protitankovú zbraň a cez ktorý tiež nosili jedlo, muníciu a zdravotnícke zásoby medzi ruskými líniami a Pavlovovou pevnosťou. Keď skončili, bytovka vyzerala ako miesto, ktoré by mohlo prežiť zombie apokalypsu.
Samozrejme, hlavný rozdiel medzi Bitkou o Stalingrad a zombie apokalypsou je, že horda, ktorá sa valila na seržanta Pavlovova bola veľmi inteligentná, dobre koordinovaná a vynikajúco vytrénovaná v používaní ručných granátov a automatických zbraní. Toto trochu skomplikovalo veci. A byť ostreľovaný celým plukom nemeckej pechoty celý deň a noc z každej strany strelami a nadávkami bola asi taká veľká sranda, ako si najať Pyramid Head zo Silent Hill, aby vám robil zábavu na detskej oslave.
Napriek nepretržitému ostreľovaniu, seržant Pavlov bez prestávky vyzýval svojich mužov, aby nakopávali rite a neprestali nakopávať rite až dovtedy, kým vo vesmíre nebudú žiadne ďalšie rite dostupné na nakopanie, a to počas toho, ako on a jeho muži zúfalo odolávali neprestávajúcemu bombardovaniu a vlnám útokov pechoty. Opravy na budove boli vykonávané za denného svetla a počas noci svetlo s navádzacích striel pálených týmito 25 mužmi do mesta bolo také intenzívne, že ich zóna smrti bola viditeľná skrz celé bojisko – do veľkej miery predstavovalo maják heroického odporu voči nacistom, čo bol detail, ktorý Pavlovovi priniesol kódové označenie MAJÁK.
Nemci vrhli na tohto chlapíka všetko čo mali po ruke, ale pre nejaký nadpozemský dôvod sa im proste nedarilo spomaliť tohto šialeného juggernauta proletariátu v nakopávaní rití. Aj keď sa po okolí povaľovalo stále viac tiel a nedarilo sa im obsadiť budovu, Nemci sa nemohli len tak vzdať a ignorovať tohto chlapíka – Pavlov držal hlavú príjazdovú cestu k Volge a Nemci nemohli vyhrať bitku bez toho, aby prekročili rieku. Takže pokračovali v hádzaní mužov na jeho pozíciu, a Pavlov pokračoval v ich zabíjaní.
Keď Nemci nezamestnávali jeho guľky zavŕtavaním sa do ich vnútorností, bol Pavlov osobne na streche s ďalekohľadom a posielal SMSky s koordinátami pre sovietske delostrelectvo, ktoré na oplátku posielalo na nacistické pozície smrteľné krupobitie. V jednom momente boli Nemci tak vytočený z tohto “debila”, že naňho zavolali celú pancierovanú divíziu. Tí prišli s ich tankami tak blízko k domu, že v podstate ich hlavne trčali cez okná, a vypálili z tejto blízkosti priamo do obývačky, ale aj toto úsilie spektakulárne zlyhalo – Pavlov ich videl prichádzať, vyprázdnil prízemné poschodia a presunul jeho protitankové strely do podzemia, odkiaľ strelci pálili na tanky priamo skrz podlahu a spravili zo všetkých vo vnútri špekačky.
Obrnence, ktoré sa držali v rezerve, boli prestreľované cez tenké brnenie na ich strechách strelcami, ktorí boli na strechách vybavení PTRS protitankovými puškami. Tí vypálili pár tuctov striel vysokovýbušných protipancierových nábojov o veľkosti detskej pästičky zo strechy priamo skrz nacistického veliteľa tanku dovnútra kabíny, kde strely zapálili úložisko munície a poslali tank do vzduchu, ako raketa plná M80 a kosatiek na Silvestra. Keď si obrnence uvedomili, čo z nich robí kurva rešeto, už boli tak blízko k budove, že nevedeli zdvihnúť svoje hlavne dosť vysoko na to, aby mohli strieľať naspať.
Zadržiavať dennodenne tento nápor nacistického šialenstva čo i len pár dní by bolo pôsobivé, ale 42. pluk 13. strážnej streleckej divízie odolával CELÉ DVA MESIACE. Vojaci vo vnútri budovy zastupovali osem etnicít z celého Sovietskeho zväzu – Rusi, Kazachovia, Gruzínci, Uzbeci, Tadžikovia, Ukrajinci, Židia a Mongoli – a keďže každý z nich bol zranený alebo vyčerpaný a celá budova sa triasla pod neprestávajúcou paľbou mínometov, delostrelectva a guľometov, títo chlapíci vydržali navzdory všetkým očakávaniam.
Jakov Pavlov samotný nikdy nestratil jeho veselú, stále povzbudzujúcu náladu, a aj keď bol tento chlapík iba obyčajný seržant, neinšpiroval len jeho obliehanú jednotku, ale celú Červenú armádu – jeho odvážna obrana bola palivom do propagandistickej mašinérie tvoriacej maják heroizmu uprostred vojny, ktorá doteraz vyzerala tak, že Nemci strkali ich ciciny do zemiakovej kaše od Varšavy po Moskvu. Stále hľadajúc spôsob, ako zvýšiť morálku, našiel počas obrany Pavlov starý fonograf v jednom zo zničených bytov – mal len jednu platňu, a nikto nevedel akú, ale hrali ju dovtedy, kým si každý v jednotke nepamätal všetky noty.
Počas toho, ako okolo nich prebiehala najzúrivejšia bitka Druhej svetovej vojny a muži bojovali ulicu po ulici, dom po dome, nacisti pokračovali v útočení na túto provizórnu pevnosť. Pavlovovi muži neustále pálili zo samopalov do všetkých strán, a zatiaľ čo Nemci boli dobre známi za ich schopnosti strategickej bleskovej vojny, ku koncu bitky o Pavlovov byt to vyzeralo tak, že veliteľ Šiestej armády vyhodil všetky taktické manuály z okna a začal operáciu, ktorá sa inšpirovala priamo z taktického manuálu Zapp Brannigana z Futuramy – proste vypustil na Rusov vlnu za vlnou vlastných mužov v boji, ktorý sa dosť podobal na Nazi Zombie survival mode v Call of Duty. Údajne to dospelo do takého bodu, že počas prestávok v bojoch museli Rusi vybehnúť von z domu a rozkopať kopy tiel, aby si vyčistili výhľad na nepriateľa. Za chvíľu bolo okolie pokryté tak veľa lebkami a kosťami, že začalo vyzerať, ak obal kódexu Warhammer 40k – predpokladám, že by sa z toho dala vyžmýkať nejaká hláška od Yakova Smirnoffa, ako “V sovietskom Rusku dom zabije vás!”, ale v tomto momente mi z nejakého dôvodu nič konkrétne nenapadá.
Jednotky Jakova Pavlova držali ich pozície neuveriteľných päťdesiatdeväť dní. V tomto bode bola Bitka o Stalingrad už takmer rozhodnutá – Pavlov a ostatní obrancovia tohto dôležitého mesta ho udržali dosť dlho na to, aby dorazili čerstvé jednotky Sovietskej armády zo Sibíri, obkľúčili nemeckú Šiestu armádu a úplne ju namieste vyhladili. Obrana Stalingradu sa stala hlavným zvratom Druhej svetovej vojny – chrbát nemeckej invázie bol zlomený Rusmi a od tohto momentu boli Nemci v defenzíve a sťahovali sa k Berlínu.
A uprostred toho všetkého, počas dvoch mesiacov, jeden seržant držal vztýčenú vlajku zoči voči nemeckej invázii Ruska. Fašisti sa cez neho nikdy nedostali a nikdy neobsadili budovu. Nikdy neprerazili za jeho pozíciu napriek tomu, že ho prečíslovali tak stotisíc k jednej. Seržant Jakov Pavlov prežil bitku, bojoval počas zvyšku vojny a bol prítomný pri páde Berlína. Obdržal titul Hrdina Sovietskeho zväzu, najvyššie vojenské vyznamenanie za statočnosť. Budova, ktorú bránil, stojí dodnes a je národnou pamiatkou v Rusku.
Napriek tomu všetkému najväčším testamentom pre Pavlovovu obranu je toto – keď Rusi zajali Šiestu armádu, všimli si, že nemecký veliteľ generál Friedrich von Paulus mal na osobnej mape bojiska zakrúžkovanú červeným budovu a vedľa nej rukou napísané “Hrad”.
Rusi mali na rovnakom mieste jednoducho napísané “Pavlovov dom”.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog