Druhá Púnska vojna je príbehom dvoch najväčších a najtvrďáckejších vojenských veliteľov, akí kedy žili – Hannibala Barcu a Scipia Africanusa. Ak sa bavíme o krvavých rivaloch, títo dvaja vojnoví štváči boli niečo, ako Mannig-Brady alebo Kobe-LeBron tretieho storočia pred našim letopočtom a ich epické súboje za použitia rôznych smrtiacich nástrojov nakoniec navždy zmenili kurz histórie.
Toto pitvanie sa v hrudnom koši začalo v momente, keď si šialený a brilantný generál Hannibal zmysel, že by bolo úplne úžasné a extrémne opustiť svoju domovinu, neskutočne bohatý severoafrický mestský štát Kartágo (ležiace v dnešnom Tunisku) a napochodovať neuveriteľne veľkú žoldniersku armádu skrz Španielsko, napadnúť Itáliu a vypáliť Rím do tla len preto, aby im ukázal, že nie sú takí super, ako si o sebe myslia.
Tento šialený bastard dal dokopy medzinárodnú silu päťdesiattisíc vojakov z Gálie, Španielska a Severnej Afriky, vybavil ich desaťtisíc koňmi a niekoľkými stovkami gigantických, nasratých vojnových slonov, a nejako, s touto pestrou skupinou bojovníkov dychtiacich po krvi, prekročil mocnú rieku Rhôna na tak podomácky vyrobených člnoch, že by z nich Bear Grylls dostal erekciu. Hannibal potom previedol jeho žoldnierov, vojakov a hrubokožcov do Álp, prekročil jedny z najsmrteľnejších a najvyšších horských masívov na svete uprostred krutej zimy, a zaútočil na Rím zo smeru, z ktorého najmenej očakával africkú inváziu.
Neviem, ako ste zbehlí v sociálnopolitickom zložení starovekých civilizácií, ale pravdepodobne vám nemusím vysvetľovať, že Rimania neboli ten typ ľudí, ktorí by len melodramaticky povzdychli – ako niekto, kto práve vypadol zo Superstar len preto – len preto, že nejaký čudný debilko s mečom prišiel s bandou slonov do mesta a povedal všetkým, aby ho vyfajčili. Nie. Keď sa dopočuli, že sa na scéne objavil nový vyzývateľ z Kartága a, práve v tomto momente, sa valí na nich z hôr, Rimania odpovedali spôsobom, ako odpovedali na čokoľvek – s nadmerným, brutálnym, prehnaným násilím.
Senát vyslal najskúsenejšieho vojenského veliteľa v Ríme, chlapíka s menom Tiberius Sempronius Longus so zadaním, aby zobral rímske légie a vyklepal túto otravnú inváznu silu do kaše zmiešanej z vnútorností a zlyhania, dal zožrať Hannibalove telo jeho slonom, a potom týchto slonov ukrižoval.
Nanešťastie, Tiberius Sempronius Longus bol v podstate komicky nekompetentný idiot, a toto sprosté tupelo sa rozhodlo, že by bolo skvelé ukázať svoju nevzdelanosť tak, že sa rozbehol priamo na Hannibalove sily – čo bola taktika, ktorá, šokujúco, veľmi nefungovala.
Keďže bol Hannibal veliteľ so schopnosťami šialeného génia, keď zbadal tento frontálny útok, zasmial sa desivým smiechom, popraskal si prsty tak silno, že sa za ním zjavili oblaky v tvare atómových hríbov, a potom v priebehu jedného dňa vyhladil dve tretiny Tiberiovej armády v Bitke pri Trebii. Keď Rím vyslal ďalšie dve légie a štyritisíc jazdcov, aby posilnili Tiberiove decimované rady, Hannibal prepadol tieto posily pri rieke Trasimene tak, že poslal svoju kavalériu cválať dole kopcom skrz hmlu a rozbil rímske krídlo, a potom ich úplne rozbil naberačkou na zmrzlinu v bitke, ktorá trvala menej, ako tri hodiny, a nechala na bojisku ležať pätnásťtisíc mŕtvych Rimanov.
Potom, ako z najlepších vojenských veliteľov Ríma urobil karikatúry, ktoré by porazilo aj vrece zemiakov, napochodoval Hannibal do obrovského skladu jedla, ktorý Rimania príhodne nechali nestrážený, a užil si obrovskú chlastačku, aby oslávil svoju úžasnosť. Rimania, ktorí zúfalo hľadali akýkoľvek spôsob aby ukončili Hannibalove ozubené africké besnenie a zachránili najväčší zdroj obilia v republike, vyslali svoju poslednú nádej – masívnu silu posledných osemdesiattisíc mužov schopných bojovať v Ríme a osobne s nimi oboch konzulov (najvyšších politických reprezentantov v republike). To je, ako keby prezident a premiér osobne zobrali zbrane a viedli mužov v prvej línii. Posledná nádej Ríma stála oproti Hannibalovým silám v boji o všetko pri malom mieste známom, ako Kanna.
Hannibal bol vo veľkom oslabení a čelil disciplinovanej rímskej armáde, ktorá bola dvakrát taká veľká, ako jeho, ale ani sa netváril, že by ho to trápilo. V jednom z historicky najväčších vojenských stiahnutí nohavíc tento kartágijský Boh tvrďáckeho rozbíjania tvári vyrazil čelne na nepriateľa, potom predstieral stiahnutie a vlákal rímsku armádu do pasce. Následne ich kompletne obkľúčil manévrom známym, ako “pincer”, a potom všetkým vytiahol trenky z nohavíc tak silno, že to vytvorilo trhlinu v časopriestore. Takmer celá rímska armáda bola tak silno stlačená k sebe, že muži mohli ledva mávať mečmi (podľa niektorých zdrojov sa centurióni uchýlili ku kusaniu a pästiam) a zatiaľ čo boli natlačený, ako sardinky, stenou nepriateľských štítov, Hannibalova kavaléria ich napadla odzadu a mrzačila ich dovtedy, kým z nich nezostala obrovská kopa trupov bez končatín, čím ukončila ich športové kariéry. Hannibal stratil osem tisíc mužov, Rím stratil päťdesiattisíc, vrátane oboch konzulov.
Rím si zrazu uvedomil, že je pekne v riti. Hannibal bol očividne skutočná hrozba, čo dokázal tým, že sám stál za troma najväčšími taktickými víťazstvami v histórii, spôsobil smrť približne dvestotisíc rímskych ostrieľaných legionárov v priebehu počas roka a pol trvajúceho neprestajného nakopávania zadkov, a potom im zjedol mozgy s hráškovou prílohou.
Tu sa však príbeh začína zamotávať. Totiž, aj keď Hannibal zabezpečil dominanciu Kartágijcov na Talianskom polostrove, od tohoto momentu sa tento africký vojvodca ocitol v divnom medzi stave – dva roky neustálych bitiek si zobrali svoju daň na jeho jednotkách a zanechali ho s armádou príliš otlčenou a malou na to, aby vedel obliehať samotné Večné mesto, avšak pre nejaký blbý dôvod si debilkovia v Kartágu tiež zmysleli, že nestojí za to poslať ich najväčšiemu hrdinovi nejaké posily.
Frustrovaný a uväznený v Toskánsku, s ničím, čím by mohol zabiť čas, alebo čo by mohol zabiť, strávil Hannibal ďalších desať rokov (!) túlajúc sa po talianskej krajine, kradnutím vreckového od náhodných ľudí a snívaním od dni, kedy bude mať konečne dostatok mužov, aby napadol samotný Rím.
V tomto momente sa v podstate každá ľudská bytosť v Itálii pošťala do svojej tógy už len pri počutí mena Hannibal a našiel sa len jeden Rímsky rozkopávač rití, ktorý sa rozhodol, že nebude len tak vysedávať v jeho koženom kresle, v ktorom ho krásne ženy kŕmia hroznom, zatiaľ čo nejaký zbastardený bastard s bastardským vnútrom pobehuje po okolí a strká jeho krajanov rozkrokom napred do odšťavovača.
Publius Cornelius Scipio bol v tomto šialenom krviprelievaní zapojený od začiatku. Keď mal šestnásť rokov bojoval, ako dôstojník, v kavalérii spolu so svojim otcom v Bitke pri Ticine a bol vyznamenaný za statočnosť, keď sa presekal skrz kartágijské hordy, aby zachránil svojho otca. Scipio sa tiež ocitol na bojisku, keď rímske légie dostali takú nakladačku, že im zuby vyleteli skrz maternice pri Kanne a ako jeden z pár preživších tohto ponižujúceho debaklu bol tento rímsky dôstojník stále viac a viac nasraný počas toho, ako plynul jeden mizerný deň za druhým a Hannibal nedostal zaslúžený pravý hák do rozkroku. Nakoniec Scipiovi jedného dňa preplo. Vstal, vrútil sa do Senátu a povedal všetkým, že je čas na odplatu. Niekto musí Hannibalovi natrhnúť anál a Scipio bol muž, ktorý mal túto bolesť spôsobiť.
Scipio však nemal v pláne okamžite zaútočiť na Hannibala. Na to zabudnite. Scipio bol úplne v poriadku s tým, že tento kartágijský boxer pobiehal po okolí so svojimi kamošmi, ako bezdomovec hľadajúci príležitosť na sex v talianskej divočine. Zatiaľ čo Hannibal posedával a čakal na posily, Scipio napádala po starom Kartágijcov pekne odzadu vždy tam, kde to najmenej čakali.
Scipio sa otočil na západ, vypustil svoje nitro nádrže z 2 Fast 2 Furious, plnou parou si to namieril do Španielska a kopačkou z otočky prepadol kartágijcami kontrolovanú provinciu v smelom, prekvapivom, obojživelnom útoku, ktorý úplne zaskočil nepriateľa. Pred tým, ako si vôbec uvedomili, čo sa kurva deje, kartágijská predsunutá základňa v Cartagene už bola v rímskych rukách a príliš sebavedomí obrancovia utekali v panike.
Hannibalovi dvaja mladší bratia (ktorí boli obaja velitelia kavalérie pri Kanne) sa vydali na čele armád, aby sa mu postavili, ale Scipio im obom pridrbal tak silno, že im vybehli sople, a potom ich vlastnoručne roztĺkol na kostnú múčku obrovským kladivom, ktoré si vyrobil z kostry morskej obludy (alebo niečo také), a to v dvoch samostatných bitkách, v ktorých sa postavil o dosť silnejším a početnejším nepriateľom, ktorí ho kompletne obkľúčili, v pre neho neznámom území.
Keď dokončil svoju prácu a zmenil Hannibalových bratov na žuvacie hračky pre jeho rotvajlerov, Scipio prekročil skrz Gibraltársky prieliv do Severnej Afriky, napochodoval do dnešného Tuniska, zvrhol vládcu Namíbie a potom porazil ďalšiu kartágijsku armádu, ktorú dali narýchlo dokopy v márnej snahe spomaliť tento Stroj na pomstu z Rímskej republiky. Keď si kartágijská vláda konečne vytiahla hlavy zo svojich análov a uvedomila si, čo sa kurva deje, okamžite prikázali Hannibalovi, aby sa vrátil domov, a zachránil ich pred nezastaviteľným natrhnutím rití, ktoré ich čoskoro čakalo od Scipia.
Hannibal bol muž akcie a ak existovala vec, ktorú vedel tento chlapík poriadne, bolo to presunúť jeho jednotky veľmi rýchlo, skrz neprekonateľný terén, a zabiť každého, koho našiel na druhej strane. Takže, keď počul správy o Scipiovom plienení, kartágijský taktik si dal okamžitý facepalm pri pomyslení na debilitu politického vedenia, postavil zopár lodí, pri upaľovaní domov spálil zopár pneumatík, a v roku 202 pred n.l. sa konečne stretol so Scipiom v epickej bitke tvárou v tvár len 170 kilometrov od brán Kartága.
Scipio, najlepšia vec, ktorá sa Rímu prihodila za posledných dvadsať rokov, sa zrazu ocitol v oslabení a čelil brilantnému generálovi, ktorý trávil posledné dve dekády stojac triumfálne na kope mŕtvych rímskych tiel a utierajúc si rozkrok v ich legionárskych orliciach. Scipio však prišiel do Severnej Afriky vyhľadávajúc práve tento zápas a teraz, keď sa mu konečne priamo na podnose naskytla sladká nádherná možnosť na odplatu, nemienil túto príležitosť premrhať.
Hannibal začal bitku rozmiestnením niekoľko stoviek super tvrdohlavých bojových slonov na čele svojej armády a potom vyslal tieto organické T-34 tanky s klami napred do rímskych légii, ako olifantov v Návrate kráľa z Pána prsteňov. Kartágijský veliteľ samozrejme veril, že tento nápor klov pravdepodobne spôsobí, že väčšina Scipiovej pechoty bude poslúchať svoj prirodzený inštinkt sebazáchovy a rozbehne sa utekajúc pred besniacimi dvojtonovými obrnenými hrubokožcami, ale tentokrát to bol veľký Hannibal, kto podcenil vôľu Rimanov – prešedivený veteráni z Kanny boli zatrpknutý do špiku kostí, a tieto húževnaté motorové píly boli ako pretekárske autá rozpálené do červena – len čakali na príležitosť vypustiť svoju zúrivosť do nepríčetnosti.
Títo chlapíci sa nemienili stiahnuť len preto, že sa na nich valili monštruózne vojnové slony s cieľom spraviť z nich veľké mastné kruhové fľaky. Namiesto toho legionári odpovedali tak, že kričali najviac, ako vedeli, rôzne urážky, búchali svojimi mečmi o štíty a trúbili na poľnice tak silno, že by sa vám prišli sťažovať susedia. Tento masívny hluk a zraňujúce slová tak vystrašili slony, že, namiesto Rimanov, sa dali na strašlivý útek SLONY, a v snahe utiecť pred zúrivo naštvanými Rimanmi si to namierili rovno do kartágijských radov.
Keď boli nepriateľské línie rozbité na kúsky niečím, čo by sme mohli nazvať starovekým gólom do vlastnej brány, počas toho, ako boli Hannibalovi bojovníci násilne drvený tonami irónie a slonieho mäsa, Scipio vyrazil vpred, vrazil do nepriateľských línii, premohol Hannibalove krídla a vzal si svoju pomstu. Na bojisku pri Zame stratil Scipio tritisíc mužov, zatiaľ čo uštedril dvadsaťpäťtisíc strát nepriateľovi. Hannibalove sily boli zdecimované, cesta k bránam Kartága bola otvorená a nestrážená a Druhá Púnska vojna bola v podstate ukončená.
Napriek bolesti, ktorú Kartágo spôsobilo jeho ľuďom, Scipio ušetril mesto pred úplnou potupou, ktorú si podľa väčšiny Rimanov zaslúžilo, a odmietol vypáliť mesto a vyvraždiť jeho obyvateľov, aj keď to Senát veľmi chcel. Vrátil sa domov triumfálne, získal honorárny titul “Africanus” (čo v podstate znamená “Ten, ktorý nakopal rite v Afrike”), bol zvolený za konzula asi tak tucet krát a do dnešného dňa je považovaný za jedného z najväčších hrdinov a najtvrďáckejších vojenských veliteľov v Rímskej histórii.
Samozrejme, ako poznámka pod čiarou, Scipiov adoptívny vnuk nebol ku Kartágijcom taký pohoďák. O niekoľko rokov neskôr sa Kartágijci znova rozhodli vzchopiť a Scipiov vnuk (tiež známy, ako Scipio Africanus) rozkopal ich rite v Tretej Púnskej vojne, vyplienil Kartágo, všetkých obyvateľov predal do otroctva, vypálil mesto do tla, vyšťal sa na popol a posolil pôdu, aby na tomto miesto už nikdy nič nenarástlo. A to, je, ako si asi viete predstaviť, koniec príbehu.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog