Krásne, severošpanielske mesto Zaragoza si užívalo svojich sedemsto rokov mieru, prosperity, lásky a objímania stromov, ktoré započalo v dobe El Cida, a končilo v osudovom roku 1808, kedy boli hradby mesta ohrozované lúpežnými armádami stále rozpínajúcej sa francúzskej ríše Napoleona Bonaparte. Napoleon, možno trpiaci psychologickým komplexom pomenovanom po ňom, mal veľmi silnú potrebu dobiť Európu (zrejme len preto, že sa chcel ku všetkým chovať, ako debil) a jeho hlavným cieľom bolo rozmliaždiť celé Španielsko a Portugalsko tým prstom, ktorý práve nemal strčený do vrecka jeho kabáta. Samozrejme, Španieli neboli práve nadšení myšlienkou kapitulácie voči zasraným Francúzom (a kto im to môže mať za zlé), a tak sa tieto dva národy zaplietli do neskutočne krvavej vojnovej vravy, ktorá sa stala známou, ako Španielska vojna za nezávislosť.
Ale koho zaujímajú tieto politické sračky. To hlavné je, že v roku 1808 bolo mierumilovné mesto Zaragoza úplne obkľúčené náhodnými nasranými Francúzmi s tenkými, natočenými, navoskovanými fúzmi, ktoré vyzerali, ako riadidlá na bicykli. A všetci bolí dychtiví a ochotní zmasakrovať nejakých Španielov len tak, pre nič za nič. Mesto bolo celé týždne odrezané od dodávok zásob a munície a obrancovia mesta boli neustále ostreľovaní delostrelectvom a mušketami, keďže sa Napoleon snažil zlomiť ich odhodlanie, ako Fico svojimi tlačovkami vyšetrovateľov.
Konečne, po šesťdesiatich dňoch obliehania, Francúzi spustili totálny útok na mesto, vrhli sa na brány, ako muži kráľa Artuša v Monty Python and the Holy Grail. V tomto momente bolo mesto bránené iba malou silou dobrovoľníkov stojacou voči obrovskej presile, a tak netrvalo dlho, kým masívna horda Perrier a víno popíjajúcich Frantíkov prerazila skrz mestské hradby, ako Votrelec spievajúci Franka Sinatru skrz hrudník nespokojného zákazníka v zapadnutej intergalaktickej reštaurácii.
Napoleonovi muži sa vrhli na delostrelecké pozície za hradbami, ako Matovič na mikrofón, a mnoho Španielov v predných líniách buď utekalo o život alebo absolvovalo zblízka osobné, tvrdé pohovory so špicatými koncami bajonetov. Za pár minút to vyzeralo tak, že obranné línie boli prelomené, a čoskoro si budú musieť obyvatelia Zaragozy začať zvykať na pojedanie žabích stehienok, nevrlých čašníkov a trendy bulvárne plátky zamerané na módu s nevysloviteľnými menami, v ktorých vychrtlé anorektičky nosia priesvitné tričká a tvária sa unudene, ako nikto na svete.
Avšak, veci neboli tak v riti, ako to vyzeralo. Uprostred tohoto zmätku, dymu, streľby a prúdu najtvrdších španielskych nadávok stála žena, známa, ako Agustina de Aragón. Počas úvodných bojov bola na obranných pozíciach s delostrelcami, rozdávala mužom jablká, energetické tyčinky a RedBully, aby udržiavala ich bojového ducha a doplnila ich elektrolyty, čím napĺňala svoj podiel v obrane jej mesta.
Keď však videla všetkých týchto mužov utekajúc so stiahnutými trenkami v kope škriekajúcej, ako dievčatá zo základnej školy, len preto, že im niekoľko drbnutých Francúzov mávalo pred tvárami nožmi, spravila to, čo by spravil každý tvrďas hodný tohto titulu – riadne sa nasrala a začala rozbíjať lebky skurvysynov, ako B. A. Baracus. Keď jedna zo španielskych osádok kanóna zahodila svoje zbrane a kričiac sa statočne dala na útek pred besniacimi francúzskymi útočníkmi, Agustina de Aragón sa šprintom rozbehla k opustenej zbrani.
Zatiaľ čo celá rota nahnevaných a kričiacich vojakov bola len pár desiatok metrov od nej a rýchlo sa blížila, nasypala do kanóna kanister pušného prachu, kartáčovú muníciu, zátku a zatlačila to dole tyčou. Potom, v momente, kedy sa francúzske jednotky pripravovali vrhnúť na ňu s ich bajonetmi a napichnúť ju na ne, ako šišku na kebab, s kľudom si potiahla z cigarety, povedala niečo ako „vyfajčite mi kokot, skurvysyni“ a hodila cigaretu do spúšte, vysielajúc vpred na nepriateľov z krátkej vzdialenosti masívny brokovnicový výstrel, plný kovovej, špicatej smrti. Keď sadol prach a dym, krvilačné francúzske jednotky pripravené napichovať ľudí na bajonety boli premenení na veľkú kopu mŕtvych súk.
Keďže v podstate práve dokázala, že má v meste najväčšie gule (alebo je v tomto prípade správna terminológia „najväčšie vaječníky“ ?), Agustina sa otočila a pozrela sa ponad rameno na španielskych vojakov za sebou. Všetci muži vraveli niečo ako „kurva, ak táto ženská môže toľko zadkov nakopať sama, čo robíme my?“ a okamžite sa vrátili k ich bojovým pozíciám a začali na útočníkov sypať paľbu z kanónov a pušiek. Agustina inšpirovala a napumpovala Španielov viac, ako živé vystúpenie Young MC’s “Bust a Move”, a španielsky vojaci boli schopní nielen vytlačiť Francúzov z mesta, ale spustili aj protiútok, ktorý prerazil Napoleonove obliehanie Zaragozy.
Nanešťastie, toto nebolo naposledy, čo Španieli počuli o Napoleonovi. Francúzi sa vrátili o pár mesiacov neskôr a po pár týždňoch intenzívneho boja z domu do domu a v bočných uličkách bolo mesto beznádejne zaplavené nepriateľmi a obrancovia boli prinútení ku kapitulácii. Agustina bola vzatá do zajatia (počas bitky pracovala čiastočne ako osádka delostrelectva, pretože po tom, ako preukázala svoju schopnosť rozpustiť do atmosféry organické živočíchy, Španieli nemohli ignorovať jej tvrďáckosť pri používaní ťažkých zbraní) a uvrhnutá do žalára.
Takmer okamžite usporiadala útek z väzenia, ako Barbar Conan – pravdepodobne tak, že dala francúzskej stráži kopačku z otočky, ukradla jeho pušku, s ňou dobila desať ľudí k smrti, prehupla sa ponad preplnenú sálu na lustri, a potom si pripísala svetový rekord v 200 metroch vo voľnom štýle plávajúc skrz aligátormi preplnenú priekopu počas toho, ako po nej francúzske špeciálne jednotky strieľali z Gatlingov.
Hneď ako sa ocitla na slobode, pripojila sa k tvrďáckym španielskym partizánom, s ktorými uskutočňovala prepady francúzskych skladov a vojenských základní, čím plnila svoju úlohu a povinnosť v oslobodzovaní svojich krajanov.
Po niekoľkých rokoch bojovania Španieli, spolu s ich britskými a portugalskými spojencami, začali lámať zovretie francúzskej Grand Armee nad Španielskom. Agustina a jej partizáni boli začlenení do regulárnej armády Slobodných Španielov a slúžili pod velením ďalšieho tvrďasa, Vojvodu z Wellingtonu. Počas kampane na oslobodenie Španielska bola nakoniec povýšená do hodnosti kapitána a velila celej batérii artilérie. V Bitke o Vitoria v 1813 Agustina de Aragón a jej muži statočne bojovali vo Wellingtonových jednotkách, porazili francúzsku armádu a vyhnali ju zo Španielska raz a navždy.
Agustina de Aragón, „Španielska Jana z Arku“, bola obyčajná žena, ktorá sa skrz svoju statočnosť a extrémnu tvrďáckosť stala národnou hrdinkou, a legendou medzi obyvateľmi Zaragozy. Bola vojnovou hrdinkou, bojovníčkou za slobodu, tvrďáckou partizánkou, a celkovo tvrdou ženskou, po všetkých možných stránkach.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog