Gaius Marius sa narodil v roku 157 pred n.l. do rodiny jazdcov v okolí Ríma. Plutarch si myslí, že Mariusov otec kydal hnoj, aj keď väčšina historikov sa zhoduje, že je to pravdepodobne kopa sračiek (nechcená slovná hračka). Historici sú si celkom istí, že Marius bol členom jazdeckej triedy, ktorá napriek svojmu názvu nemá nič spoločné so ženami v kožených nohaviciach a smiešnymi klobúkmi, ktoré podpaľujú ploty a skáču cez ne na koňoch. V podstate to znamená, že bol niečo ako rytier. Nebol nejakí patricijský kokotko zo senátu ale tiež nebol ani členom špinavých, hlinu jediacich más plebsu zložených z farmárov. Ako člen spoločenskej triedy, ktorá bola dosť významná na to, aby sa mohol zapojiť do vojenskej služby, ale stále dosť nízkej na to, aby mu zabezpečila život v luxuse, v ktorom by mu polonahé otrokyne dávali do úst bobule hrozna počas toho, ako by sa povaľoval v salónoch, Marius spravil to, čo každý rímsky tvrďas, a prihlásil sa do Légií hneď, ako bol dosť starý na to, aby zdvihol nad hlavu meč bez toho, aby mu to zlomilo ruku.
Marius sa prihlásil do služby Republike buď ako nízky dôstojník alebo bežný vojak, bojujúc v armáde mocného generála Scipia, aj keď to nebol ten Scipio, na ktorého pravdepodobné myslíte. Marius rýchlo postupoval v hodnostiach, preukazujúc sa ako muž, ktorý si nenechal srať na hlavu od barbarov, a zanechávajúc dojem, že nemá schopnosť prejavovať strach, cítiť bolesť alebo mať štipku súcitu. Toto dokázal, keď podstúpil operáciu nohy bez toho, aby žmurkol (a to v časoch, kedy silné víno bolo najbližšia vec, ktorú ste mali k anestézii).
Marius získal ako mladý dôstojník rešpekt svojich mužov tým, že patril medzi nich – večeral s bežnými vojakmi, spal na obyčajných posteliach v kasárňach a bol vždy uprostred akcie, nezávisle na tom, či šlo o kopanie zákopov alebo napichovanie Galov na kopije. A jeho mocný, tvrdý hlas vždy držal mužstvo disciplinované. Tento chlapík bol podľa všetkého taký strašný, že by ste sa posrali. Podľa Plutarcha raz zabránil atentátu na svoju osobu tým, že sa nasral a nakričal na nájomného vraha, ktorý ho mal zabiť, tak, že ten sa zľakol a utiekol ako sraľo. Predpokladám, že keď vyhráte nad hrozivými barbarmi niekoľko bitiek, len tak sa neposeriete z nejakého nájomného vraha.
V 34 rokoch sa už dobre známy vojnový hrdina Gaius Marius rozhodol kandidovať do verejnej služby a jeho politická platforma by sa dalo zhrnúť ako „aristokrati sú banda slabých, lenivých kokotkov a ja som skurvene úžasný“. Pri jeho verejných prejavoch neustále rozosmieval ľudí rozprávaním sračiek o senátorskej triede nehodnej podržať mu jeho pancierované trenky. Pri jednom prejave roztrhol svoju tógu, ako Hulk, aby zhromaždenému davu ukázal, že jeho telo je pokryté jazvami z bojov so španielskymi dlhými mečmi a numídskymi oštepmi. Potom vyzval všetkých v dave, aby sa ktokoľvek postavil vedľa neho a ukázal jeho tlsté brucho pre porovnanie. (Len ako poznámka pod čiarou, Marius sa tiež bežne vysmieval z patricijských aristokratov preto, že študovali klasické grécke texty, hovoriac „nemám dôvod učiť sa jazyk civilizácie, ktorú sme si podrobili“.)
Ako si asi viete predstaviť, Marius vyhral veľa volieb. Najskôr sa stal kvestorom, potom tribúnom ľudu a potom držal pozície, ktoré boli pravdepodobne dôležité, avšak dnes už nikomu nič nehovoria. Stal sa extrémne bohatým a mocným, až si vzal za ženu prominentnú ženu z Juliánskej rodiny – raz mocného rímskeho klanu, ktorý v tomto momente v histórii zažíval ťažké časy. (Nebojte sa, Juliáni sa neskôr znovu zrodili vďaka Mariovmu hlbokému vplyvu na mladého synovca jeho ženy, chlapca s menom Julius Caesar).
Marius pokračoval vo vyhrávaní bitiek vo vojne proti severoafrickým Numídijcom až získal takú popularitu, že sa rozhodol kandidovať za konzula – najmocnejšiu pozíciu v predimperiálnom Ríme. Marius bol v tom momente zástupca veliteľa rímskej armády v Afrike, a keď o svojej politickej ambícii povedal jeho nekompetentnému veliteľovi, tento debilko sa mu vysmial do tváre a povedal mu, že je totálny idiot ak si myslí, že Rím by čo len zvažoval zvolenie nearistokrata za konzula. Marius nielenže vyhral voľby, ale potom presvedčil plebejský snem, aby vyhodili Mariusovho debilného šéfa a vymenovali miesto neho za veliteľa jeho. Kto sa smeje teraz, skurvysyn?
Aj keď nakopávanie Numídijcov bolo super, začalo sa na horizonte vynárať nové nebezpečenstvo, a to priamo pred bránami Ríma. Tri veľké barbarské kmene – Kimbrovia, Teutóni a Ambróni – sa dali do pohybu. 400 tisíc ľudí, vrátane mužov, žien a detí začalo migrovať skrz Európu, ničiac veci, hľadajúc územie na usadenie, a prezentujúc pred rímskym senátom imigračný problém, z ktorého by Kotleba dostal porážku. Celkom známi rímski velitelia Caepo a Manlius sa vydali zastaviť barbarov pri Alpách, ale ani chlapík s menom Manlius (Mužlius) nemohol zastaviť túto hordu krvilačných bojovníkov. V sérii epických prehier barbari Rimanom nakopali zadky a zatĺkli ich do zeme, ako kolíky od stanu. Rimania stratili 80 000 vojakov a nechali otvorenú cestu pre nahnevaných Germánov, aby sa vrhli na Rím a vypálili ho do tla, zakladajúc oheň svojimi vajciami namiesto kremeňov.
Marius práve ukončil svoju vojnu v Severnej Afrike, keď k nemu dorazili správy, že sa potrebuje kurva rýchlo vrátiť do Itálie, lebo ak to nestihne, každý obyvateľ tohto polostrova bude vymrdaný barbarmi v rôznych nepohodlných polohách. Náhlil sa skrz Stredozemné more, zastavil sa v Ríme akurát tak dlho, aby ho znovu zvolili za konzula, po druhý krát, a predviedol zvrhnutého afrického kráľa v reťaziach skrz ulice Ríma predtým, ako sa rozbehol do boja proti útočiacim barbarom. Marius nemal ani dosť času na to, aby poporiadku popravil numídijskeho kráľa – musel ho nechať vo väzení, kde nakoniec zomrel od hladu.
80 000 vojakov nie je také ľahké nahradiť, ale Marius mal radikálny plán na doplnenie svojich radov novým mäsom do mlynčeka. A to tým, že povolil vstúpiť do rímskej armády mužom bez pozemkov. V tom čase totiž bola rímska armáda zložená kompletne z majetných mužov, ktorí si mohli dovoliť kúpiť svoju výzbroj a prišli do boja vybavení čímkoľvek, čo sa im podarilo zohnať. Marius toto všetko zmenil. Štandardizoval vybavenie, zlepšil disciplínu, dal možnosť bežným mužom získať slávu a bohatstvo v boji a v podstate položil základy pre profesionálnu armádu, ktorá neskôr dobyla celý západný svet. Tiež zreorganizoval Manipuly na Kohorty (čím vytvoril rímske légie, ako ich poznáme), zaviedol legionárske bojové štandardy Aquila, oštepy pilum a vytvoril zefektívnil logistiku nutnú na presun obrovských armád. Od tohoto momentu, legionári boli tiež známi ako „Mariusove mulice“, pravdepodobne preto, lebo nakopávali rite.
To je všetko celkom úžasné, ale stále to nevyriešilo akútny problém s približne 400 tisíc kričiacimi berserkami, ktorí sa blížili k Rímu s ich šialenými pokrikmi, a mávajúc sekerami. Marius preto musel natlačiť rímsku disciplínu dole ich hrdlami dovtedy, kým sa nedovracajú na smrť. A to je presne to, čo spravil.
Barbari rozdelili pri Alpách svoje sily. Kimbrijská horda sa vybrala jednou cestou a Teutóni s Ambrónmi druhou. Marius poslal svojho zástupcu spomaliť Kimbrov, zatiaľ čo on sa vybral zablokovať zvyšných zmrdov. Teutóni boli obrovskí, desiví chlapíci s obojručnými mečmi a zvieracími hlavami namiesto heliem a prečíslovali Rimanov tri k jednej. Mariusovi to však bolo u riti. Pripravil prepad, vybral bojisko a prinútil ich bojovať do kopca na zložitom teréne. A v momente, keď sa obrovská línia orkov pripravovala vraziť do Mariusových línií, druhá skupina rímskej pechoty vyskočila z kríkov za Teutónmi, napadla ich do tyla a Rimania ich rozsekali na mieste. Ambrónske a teutónske hordy boli v stave rozkladu a Rimania ich zmasakrovali a vyplienili ich tábor, zabíjajúc 100 000 ľudí počas jedného dňa. Ľudia z blízkeho mesta Marseille postavili z kostí mŕtvych oplotenie a telá mŕtvych použili ako hnojivo v ich viniciach. A od toho momentu, kedykoľvek si otvorili fľasku Telového vína, mysleli na ich hrdinu Mariusa.
Táto šialená Galov a barbarov-ničiaca mašina však nebola na konci svojej misie rozbiť svojich nepriateľov na kostnú múčku nemilosrdnými hlavičkami s nasadenými železnými helmami. V noc, kedy Marius pálil slávnostné ohne, (v ktorých zapálil všetky barbarské veci, o ktorých si myslel, že sú nehodné vystavovania počas triumfálneho pochodu v Ríme) dostal správu, že Kimbrovia zničili rímske sily na západe, a teraz sa bleskovo približovali skrz Itáliu k jej hlavnému mestu. Piče.
Marius zobral posledných osem légií v Ríme – približne 50 tisíc vojakov – a poslal ich do boja proti horde asi 300 000 barbarov (aj keď toto číslo zahŕňa aj ženy a deti cestujúce s vojakmi). Napriek tomu, že mali omnoho menej mužov, ako kmeňoví bojovníci z Gálie, Británie a Germánie, Mariusova kavaléria ich napadla od boku a rozdrvila ich až smiešne rýchlo. Následne ich prenasledovala a bila po zadkoch jazdeckými mečmi, pretože Kimbrovia utekali, ako malé deti. Nemáme presné čísla, ale historici tvrdia, že 140 000 Kimbrov zostalo ležať na bojisku mŕtvych a 60 000 preživších bolo predaných do otroctva. Čo ale vieme je, že Marius dokonal svoje dielo a Ambróni a Kimbrovia zmizli ako etnické skupina zo zemského povrchu. Rímska armáda utrpela 2000 strát. V oboch bitkách. Dokopy. Marius bol pochopiteľne svojimi ľuďmi oslavovaný ako záchranca. Usporiadali mu obrovský Triumf, vyhlásili ho za tretieho zakladateľa Ríma a bol samozrejme znova zvolený za konzula (ešte štyrikrát).
Nanešťastie sa ukázalo, že Marius bol dobrý politik hlavne preto, lebo mu bolo všetko jedno. Tento chlapík bol vojak a nie politik a jeho štýl vedenia bol podobný, ako keby správu o stave únie dáva George S. Patton. Počas nasledujúcich rokov trávil čas medzi užívaním si dôchodku, podnecovaním povstaní, ničením ľudí a nakoniec bol znovu zvolený za konzula, ale už to nebolo také, ako predtým. Jasné, nakoniec pomohol poraziť bandu nespokojných rebelov v Sociálnej vojne v roku 89 pred n.l., ale počas tejto vojny bol viac menej sekundantom jeho v minulosti podriadenému, tvrďáckemu skurvysynovi, menom Sulla. Určite mu nepomohlo, že v tomto čase mal Marius 70 rokov, a podlomené zdravie.
Napriek tomu, keď senát vyhlásil vojnu ďalšiemu klasickému bojovníkovi – kráľovi Mithridatesovi z Pontosu – požiadali Mariusa, aby v tejto kampani velil rímskej armáde. Sulla toto zobral ako urážku voči jeho talentu, zbalil si svoju tógu a reagoval prehnane, ako šialenec – dal dokopy šesť légii, napochodoval s nimi do Ríma, vyplienil mesto, vyhlásil sa za diktátora a postavil Mariusa mimo zákon.
Mariusa toto úplne zaskočilo, pretože mu nikdy nenapadlo, že niekto niekedy môže napochodovať s armádou do Ríma, a tak ušiel do Afriky, kde žil v meste založenom veteránmi jeho armády. Avšak, hneď, ako počul, že sa Sulla vybral postaviť Mithridatesovi, využil príležitosť, aby tiež spáchal nejaké šialenstvá – pristál s armádou prešedivených, starých veteránov na pobreží Itálie, napochodoval tentokrát s jeho kamošmi do Ríma, zavraždil štrnástich senátorov, ktorí ho nepodporovali, vyhlásil sa za konzula rekordný 7. krát a krátko nato dostal porážku a zomrel. A toto nemôže nikto prekonať, takže načo sa vôbec snažiť.
Zdroje:
- About.com
- UNRV History
- 1911 Britannica Entry Wikipedia
- Appianus. The Civil Wars. Trans. John MacKenzie Carter. Penguin, 1996.
- Hazel, John. Who’s Who in the Roman World. Psychology Press, 2002.
- Plutarch. Life of Marius. Trans. Rex Warner. Penguin, 2005.
- Warry, John. Warfare in the Classical World. Salamander, 1980.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog