Mithridates VI. Veľký, kráľ Pontosu, bol najväčším ohrozením rímskej nadvlády od čias, kedy starý dobrý Hannibal Barca surfoval na opancierovaných telách hrubokožcov po rieke Tiber a na raftoch vyrobených z tiel mŕtvych rímskych občanov a potom vymrdal so všetkými, ktorých našiel na druhom brehu. Mithridates, známy, ako Kráľ jedov, sa postavil trom z najväčších generálov jednej z najmocnejších civilizácii v histórii, úspešne vyjebával s Rímom viac, ako 40 rokov, dobyl územie tiahnúce sa skrz Strednú Áziu a Východnú Európu s armádou tvrďáckych, strašidelných, skýtkskych vojnových vozov, pomohol Sparťanom a Aténčanom úspešne vzoprieť sa Rímu, velil flotile lojálnych pirátov, ktorí plienili celé Stredozemné more, a bol taký šialený, že sa vytrénoval, aby bol imúnny voči všetkým druhom jedov tak, že denne v podstate jedol ich smrtiace dávky a nezomrel z nich.
Kráľ jedov pochádzal zo zvláštneho, zahmleného miesta zvaného Pontos, ktoré sa nachádzalo v dnešnom Turecku ale bolo založené Macedóncami Alexandra Veľkého (ktorí si mysleli, že boli Gréci) ale jeho obyvatelia tiež tvrdili, že sú potomkami Dareiosa I. Veľkého z Perzie, ale Mithridatesova matka bola sýrska princezná. Takže, úprimne, nikto kurva netuší, ako to bolo v skutočnosti.
Nehľadiac na nejednoznačnú etnografiu, vieme, že Mithridates sa ujal trónu v Pontose v roku 120 pred n.l. vo veku 12 rokov, keď jeho matka zavraždila jeho otca, prevzala moc, ako regentka, čo spôsobilo, že Mithridates sa šiel ukryť do lesa skôr, ako by ho nejaký idiot s mečom poslal na jednosmernú cestu za jeho tatkom. Mithridates sa ukryl v mrznúcej, nebezpečnej, hornatej krajine v severnom Turecku, trénoval tvrdo jazdectvo, boj s mečom a hod oštepom, naučil sa tucet jazykov, posilňoval jednoručne na hrazde, dvíhal činky a pil slaninovo-pšeničné proteínové kokteily.
Hneď, ako skončila jeho tvrďácka tréningová montáž, Mithridates napochodoval do, podľa práva, jeho trónnej siene, uväznil, a potom popravil svoju vlastnú matku, vlastného brata nechal odpraviť nájomným vrahom, prevzal všetku moc v kráľovstve Pontos a pripravil sa pretaviť relatívne malé kráľovstvo na periférii Malej Ázie na Ríšu, ktorá sa mohla postaviť samotnému Rímu.
Keďže svoje dni začínal pobehovaním po lese, boxovaním so skalami a zápasením s medveďmi, tak Mithridates dostal super nápad, že sa stane imúnnym voči jedom tak, že si ich v malých dávkach bude dávať každé ráno so svojim pomarančovým džúsom a potom postupne dvíhal dávky až do bodu, kedy pil na ex arzénové pollitráky a osviežoval svoj dych kyanidovými ústnymi vodami. Jeho posadnutosť jedmi bola taká silná, že Mithridatesovo najväčšie dielo je nápoj zvaný Antidotum Mithridaticum, divný koktejl z 54 rôznych ingrediencii od agátu a škorice cez krv z kačice a niečo, čo volali „Galský nard“, čo dúfam nie je to, čo si myslím.
Počas svojej vlády Mithridates zdokonaľoval svoj recept tak, že ho dával odsúdeným kriminálnikom a vojnovým zajatcom a potom skúšal, či umrú na smrteľnú dávku nejakého jedu. Toto znie šialene, ale tento nápoj bol tak super, že Antidotum Mithridaticum sa stále používalo ako protijed v Anglicku do roku 1745 a v Nemecku a Francúzsku až do začiatku 20. storočia. A tým myslím 20. storočie nášho letopočtu, čo je tak 2000 rokov po tom, ako toto smoothie z kačacej krvi bolo vymyslené.
A aby som nezabudol, ak by ste si mysleli, že starovekí králi boli paranoickí, zamyslite sa znova. Mithridates prežil najmenej dva pokusy o vraždu počas svojej 57 ročnej vlády. V oboch prípadoch boli páchatelia umučení na smrť a ich širšie rodiny boli popravené.
OK. Takže, Mithridates Šesť zdedil decentne veľké kráľovstvo, avšak jeho ambície boli ďaleko vyššie a chcel nakopávať rite a dobiť Áziu. Tento chlapík bol zamilovaný do svojich gréckych a perzských predkov a myslel si, že celá progresívna, hipsterská, zasraná Rímska republika bola najtrápnejšia vec od starovekej Sumerskej ríše. Mithridatesov bojový plán bol v podstate skopírovaný od Alexandra Veľkého a chcel nakopať rozkroky od Perzie po Atény (Mithridates bol v tomto tak zarytý, že nosil Alexandrov starý plášť, ako nejaký fanúšikovský dres, a to asi o niečom vypovedá).
Bol už dostatočne bohatý vďaka tomu, že kontroloval obchod v Čiernom mori, a tak Mithridates najal šialené množstvo žoldnierov z Ázie a Európy, pozliepal jeho sily z hocičoho od Skýtskych jazdeckých lukostrelcov a bojových vozov po pechotné falangy v macedónskom štýle a vydal sa do práce s cieľom, aby nikto na svete nikdy nezabudol kde do riti je Pontos. Zasiahol vo vojne na Kryme spôsobom, že ho nakoniec dobyl pre seba a potom začlenil obe bojujúce strany do jeho ríše ako protektoráty. Nakopal Skýtov do vajec, zničil armády Kolchidov, obsadil územie okolo Čierneho mora a vydal jeho dcéru za kráľa Arménska aby uzavrel politickú alianciu.
Potom napochodoval jeho armády do Kapadócie a, počas toho, ako sa kapadócka armáda pripravovala na bitku, Mithridatesov nájomný vrah bodol ich kráľa do zadku pred zrakmi celej jeho armády, na čo sa Kapadónci vzdali bez boja a v podstate tam len postávali s padnutými sánkami počas toho, ako Mithridates posadil na ich trón svojho 8-ročného syna a vrátil sa domov včas na to, aby si pozrel televízne noviny. Keď sa Kapadónci vzbúrili voči ich novému Kráľovi Joffreymu o niekoľko rokov neskôr a dosadili si svojho kráľa, Mithridates nechal tohto chlapíka otráviť bez toho, aby sa zdvihol zo svojho pozláteného plážového lehátka.
Všetko toto dobývanie, nakopávanie zadkov a drvenie nepriateľských bojovníkov na prášok kolesami skýtskych vozov pochopiteľne trochu znervózňovalo Rím. A tak nakoniec poslali chlapíka menom Manius Aquilius, aby Kráľa jedov spacifikoval. Aquilius sa s kľudom vybral vpred s piatimi légiami a povedal Mithridatesovi, aby vypadol z Kapadócie a pár ďalších miest a zastavil masakrovanie a zabíjanie. Mithridates nebol ešte úplne pripravený vyjebávať s Rímom, a tak povedal „jasné kámo“ a stiahol sa naspäť do Pontosu. Aquilius, mysliac si, že je najväčší pán, si začal budovať mocenské postavenie ako debilko a začal inštalovať na tomto území vládcov naklonených Rímu, zastavil obchod, zablokoval vchod do Čierneho mora a nerozumne sa choval ako totálny kokot a smial sa do tváre najmocnejšieho vládcu Malej Ázie.
Mithridates požiadal Aquiliusa, aby si to rozmyslel. Aquilius mu povedal, nech páli do piče.
Zlá odpoveď.
Vedúc flotilu vojnových lodí, burácajúce hordy jazdcov a more vojakov usporiadaných do faláng, Mithridates Veľký, Kráľ Pontosu, vyrazil za hranice svojej ríše v roku 89 pred n.l., rozdrvil Rimanov a ich spojencov, znovu obsadil územie, z ktorého sa pred časom rozumne stiahol, zabil Aquiliusa tak, že mu nalial roztavené zlato do krku a potom bez mihnutia oka nariadil hromadnú popravu všetkých 80 000 Rimanov a Italov žijúcich v hraniciach jeho ríše. Potom sa znova vydal na pochod. Mestá, ktoré mu stáli v ceste, mali dve možnosti: Buď sa mohli vzdať a vydať im všetkých rímskych dôstojníkov ukrývajúcich sa za ich hradbami, za čo sa im nielenže nič nestane, ale budú ešte odmenení nižšími daňami, aké museli platiť Rímu. Alebo sa mohli vzoprieť a umrieť.
Mithridates sa prebil skrz Rimanov, poslal jednotky do Atén a Sparty, aby im pomohol zvrhnúť rímskych vládcov, napochodoval do Macedónie a Východnej Európy, vyplienil rímske sklady a svätyne, a potom, keď s týmto skončil, si zatancoval, ako Tom Cruise v Tropic Thunder.
OK, teraz, keď zmasakroval desaťtisíce Rimanov, potriasol si ruku so Sparťanmi, zanechal za sebou spúšť a stál na čele mocnej armády, sa mohol cítiť Mithridates celkom super, ale musel čeliť faktom. Rím je stále Rím a Rím robí čo chce Rím, a čo Rím chce je rozkopať všetkých ostatných na svete na kašu. Takže nakoniec sa na scéne zjavil chlapík s menom Sulla, porazil Mithridatesa v dvoch masívnych bitkách, upratal Kráľa Pontosu kam patrí a otočil sa až potom, ako uzavrel pomerne miernu mierovú zmluvu, ak vezmeme do úvahy fakt, koľko problémov im Mithridates spôsobil. Keď sa vrátil domov, každý si myslel, že Sulla je úžasný, a tak z neho spravili najskôr Konzula a potom Diktátora.
A zatiaľ čo slabší králi by sa po tomto všetkom zrejme vzdali, Mithridatesa to len viac nasralo. Najskôr sa musel vysporiadať s bandou idiotov v jeho vlastnej ríši, ktorí si mysleli, že by ho mohli zvrhnúť (nemohli, rozbil ich na bojisku a potom všetkých, ktorých podozrieval, že boli k nemu nelojálni, pozval na obrovský banket v kráľovskom paláci, kde potom nechal zabarikádovať dvere a všetkých zmasakroval, čo znie asi ako epizóda, o ktorej ste už počuli). Potom, keď dokázal, že nestratil svoj prirodzený inštinkt zabiť čokoľvek, na čo sa pozrel, sa Mithridates vybral do práce s cieľom vyjebávať s Rímom všetkými možnými spôsobmi, okrem priamej vojenskej akcie. Posielal peniaze rebelom do Hispánie. Spriatelil sa s Galmi a ukecal ich, aby začali skúmať cesty na inváziu do Itálie. Uzavrel spojenectvo s ptolemaiskou dynastiou v Egypte a s tráckymi vojnovými náčelníkmi. Dokonca poslal vyslanca za skurveným Spartakom, aby zistil, či mu nemôže s niečím pomôcť.
Tiež začal vymrdávať s rímskym námorným obchodom tak, že postavil obrovskú flotilu pirátskych lodí, uzavrel spojenectvo s pirátskym kráľom na Sicílii a podporoval každého námorníka s páskou cez oko a/alebo mečom, aby plienili rímske obchodné cesty v Čiernom a Stredozemnom mori. Veci sa tak zvrhli, že Rím vyslal ďalšieho generála, Luciusa Liciniusa Murena, aby s expedičnými jednotkami plienil na pontoskom území, ale v okamihu, keď Mureno vkročil do Mithridatesovho kráľovstva, Kráľ jedov sa s ním stretol na bojisku a rozbil jeho armádu na kúsky, ktoré poslal naspäť do Ríma poštou v tubách od lístkového cesta.
Ako to zvyčajne býva, všetko toto nakoniec skončilo ako epický súboj o nadvládu nad Východnou Európou a Malou Áziou. A nanešťastie, je málo vecí na svete, ktoré by dokázali odolať rímskemu vojnovému stroju potom, ako sa rozbehne. Najskôr armáda pod vedením Marcusa Aureliusa Cottu vyštartovala na Mithridatesa a ultimátne zlyhala pri cieli nebyť násilne rozsekaná na kusy oštepmi alebo rozstrieľaná na ementál zapálenými šípmi. Po tomto Mithridatesovom víťazstve však Rím vyslal dvoch z jeho najtvrďáckejších vojenských géniusov – Luciusa Lucullusa a Pompeiusa Veľkého – s pol tuctom vymakaných, skúsených rímskych légií, ktoré porazili Mithridatesových generálov a jeho poslali na útek.
Kráľ jedov nasadol na loď a preplavil sa cez Čierne more. Tam požiadal svojho syna (ktorého dosadil za kráľa Skýtov) o pomoc. Keď si uvedomil, že jeho vlastné decko bolo podplatené Rimanmi, Mithridates ho osobne popravil a s kľudom pokračoval v hľadaní podpory, dúfajúc, že zjednotí Trákov a Skýtov a vydá sa na zúfalú poslednú inváziu do Rímskej ríše.
Skôr, ako sa k tomu mohol dopracovať, ho však našli rímski agenti. Vidiac, že jeho koniec sa blíži, už 69 ročný Mithridates VI. z Pontosu sa pokúsil o samovraždu, ale nefungovalo to, lebo bol imúnny voči jedu a aj keď vypil toľko Sava, že by to zabilo aj koňa, nebolo to dosť na to, aby to skolilo jeho, a tak umrel s mečom v ruke, sekajúc na kúsky rímskych nájomných vrahov. Bol kráľom Pontosu 57 rokov a nepriateľom Ríma 40, čo je asi tak o 39 rokov viac, ako sa iným ľuďom podarilo v týchto dobách byť rímskym nepriateľom.
Za to, že porazil tohto najdlhšie pôsobiaceho nepriateľa v rímskej histórii, dostal Pompeius po návrate domov oficiálne titul „Pompeius Veľký“ a usporiadali mu triumf, ktorý trval celé dva dni. Mithridatesove majetky – od zlatých gaučov, cez trojmetrové sochy Kráľa jedov, po 2000 čaší vyrobených z číreho ónyxu a vykladaných drahokamami – boli vystavené na uliciach. Mithridatesova smrť označila koniec organizovanej opozícii voči rímskej moci v Ázii.
Zdroje:
- Livius.org
- About.com Ancient History
- Ancient History Sourcebook
- Bury, John Bagnell. The Cambridge Ancient History. Cambridge University Press, 1994.
- Gibbon, Edward. The History of the Decline and Fall of the Roman Empire. Penguin, 2001.
- Keaveney, Arthur. Sulla. Psychology Press, 2005.
- Mayor, Adrienne. The Poison King. Princeton University Press, 2009.
- Plutarch. Lives. Oxford University Press, 1999.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog