Skip to content
Home » Octavius Augustus

Octavius Augustus

 

Existujú tvrďasi, ktorých vyčíňanie je očividné. A potom existuje pár zloduchov, ktorí držia absolútnu moc v rukách a využívajú ju z úzadia, formujúc spoločnosť do dobrovoľne poddajnej masy, zatiaľ čo si navonok udržiavajú očarujúcu fasádu. A Octavius Augustus, prvý cisár Ríma, patrí k tejto druhej skupine naozaj legendárnych a geniálnych zloduchov. 

Pre jeho predchodcov bolo pomerne jednoduché dobyť skupinu slintajúcich neandrtálskych galských barbarov (z ktorých sa neskôr stali Francúzi 😉 ) a následne vpochodovať víťazne do Ríma. Z toho sa na zadok neposadím. Augustus však bol muž, ktorý sám stál za prerodom Rímskej republiky na vojenskú autokraciu a skoncentroval všetku moc v nej vo svojich rukách. A to všetko bravúrne zakryl za frázy o obnove Republiky. Napriek tomu, že bol chronicky chorý a neduživý celý svoj život, vládol ako autokrat po všetkých stránkach okrem oficiálneho titulu viac ako 45 rokov a podarilo sa mu vytvoriť prekvapivo stabilnú štruktúru vlády, ktorá vydržala viac ako dvesto rokov po jeho smrti.

Narodil sa ako Gaius Octavius Thurinus (tiež známy ako Octavian) v roku 63 pred n.l. do mierne zámožnej, aristokratickej rodiny. Jeho otec bol guvernérom Macedónie a jeho matka bola neterou Juliusa Caesara. Napriek jeho očividným konexiám bol Octavian dlho v politike nikto. Toto sa zmenilo, keď Caesar viedol vojnu proti jeho úhlavnému nepriateľovi Pompeiovi. Caesar žiadal od Octaviusa, aby sa pridal k jeho španielskemu ťaženiu, čomu Octavius vyhovel. Avšak Octavianova loď sa ocitla v strašnej búrke a posádka bola vyvrhnutá na pobreží. V skutočne hrdinskom a odvážnom výkone, ktorý sa môže podariť vykonať len tvrďasovi, si povedal “jebať” a vyviedol svojich priateľov z lode, skrz kilometre opevnení v nepriateľskom území, až do Caesarovho tábora, bez toho, aby stratil jediného muža. To na Caesara spravilo taký dojem, že potajomky zmenil svoj závet a adoptoval si Octaviana ako svojho syna.

Následne sa Ceasar choval ako kokot a tak ho zopár starých mužov vo fialových tógach dobodalo nožmi. Tomu sa povie blbý koniec. Navyše, riadne to dojebalo rímsku politickú situáciu (ako keby už nebola dosť v piči). Keď sa verejnosť dozvedela o Caesarovej vražde nasledovali nepokoje a krv tiekla ulicami. Rímsky senát sa pokúsil upokojiť všetky strany, keď na jednej strane udelil amnestiu vrahom a na druhej spravil z Caesara rímske božstvo. Toto však veľmi nepomohlo zastaviť chaos. Počas tohoto všetkého Octavian študoval v Italskej provincii, kde ho zastihla správa o vražde Caesara. Jeho najbližší priatelia a rodinní príslušníci ho vyzývali, aby sa vzdal svojho adoptívneho otca a neukazoval sa na verejnosti, keďže by ho jeho prepojenie na Caesara mohlo stáť život. Ale Octavian nepatril k ľuďom, ktorí by stiahli chvost a nechali na seba srať a tak sa okamžite vydal do Ríma, aby sa prihlásil k adopcii a dedičstvu. Hneď ako dorazil do mesta nárokoval si titul Gaius Julius Caesar Octavianus, čo sa veľmi nepáčilo Caesarovmu zástupcovi, Marcusovi Antoniovi, o ktorom všetci (vrátane neho) predpokladali, že sa stane Caesarovým dedičom.

Octavian vedel, že ak by sa v Ríme zdržiaval príliš dlho bez armády, skončil by rovnako ako Caesar. Preto rýchlo opustil mesto a zhromaždil niektoré z légii jeho zavraždeného strýka pod svoje velenie. V tomto momente jediné, čo ho robilo relevantným, bolo jeho meno. Nebolo to veľa, ale fakt, že bol podľa práva boží syn mu celkom pomohol. Vrátil sa do Ríma a vyjednal si neprirodzené spojenectvo s Marcusom Antoniom a Marcusom Aemiliusom Lepidusom, známe ako Druhý triumvirát. Ich prvým krokom ako spojencov bolo, že zo Senátu a z pomedzi Tribúnov odstránili svojich politických oponentov. Skrz násilie davu a obyčajný teror ich spoločné sily zabili a popravili tisíce senátorov a aristokratov a skonfiškovali ich majetok. Podľa všetkého vždy, keď vstúpite do Ríma, musíte mať gule na to niekoho zabiť. Piče.

Octavian pripravujúci sa nakopať rite

Keď sa aspoň dočasne vysporiadali s rímskou politickou situáciou, Triumvirát sa vydal na lov a vyhladil všetkých Caesarových vrahov. Rozdelili si Rímsku republiku na oblasti, ktorým vládli ako samovládcovia vo všetkých ohľadoch, okrem oficiálneho titulu. Marcus Antonius ovládol východnú časť Republiky a opevnil Egypt. Octavian sa vrátil do Ríma a začal pracovať na budovaní nových spojenectiev a Lepidus bol v podstate blbý slaboch, ktorému sa nejako darilo naďalej dýchať vzduch a držať pod svojou mocou Španielsko.

Táto aliancia však nemala dlhé trvanie. Lepidus, verný svojej povahe, sa omylom pokúsil získať od Octaviana kontrolu nad Sicíliou. Octavian toto využil ako zámienku na to, aby Lepidusovi odobral jeho teritória a za menej ako dva roky bolo celé západné Stredomorie pod jeho kontrolou. Niečo sa však v Octavianovi počas tohoto obdobia zlomilo. Predvídajúc svoju absolútnu moc po tom, ako časom zničí Antoniusa, si uvedomil, že na to, aby sa stal oprávneným vládcom nad spoločnosťou, ktorá bola poznačená storočím občianskych vojen, musí zo seba spraviť niečo iné ako krvilačného zabijaka. Prikázal spáliť verejné záznamy o svojej osobe a začal budovať svoje renomé odznova tým, že ušetril Lepidusa (Lepidus bol najvyšší kňaz rímskeho štátneho náboženstva a jeho zabitím by spáchal svätokrádež). Od tohoto momentu sa prezentoval ako rímsky konzervatívec, viazaný zákonmi a toto sa stalo ústrednou časťou jeho propagandy až do jeho smrti.

Toto všetko sa udialo pre Octaviana vo vynikajúcom období, keďže Marcus Antonius začal podliehať zvodom Kleopatry v Egypte, rovnako ako Caesar pred ním. Začal zanedbávať svoje rímske povinnosti a namiesto toho sa vyžíval v žiadostivom opojení s jeho krásnou egyptskou megakurvičkou (za čo ho nemôžeme viniť). Mal s ňou tri deti a tento románik zašiel tak ďaleko, že sa rozviedol so svojou ženou (ktorá bola čistou náhodou Octavianova sestra). Octavian toto využil ako dôvod na vedenie oprávnenej vojny voči svojmu súperovi. Začal šíriť propagandu skrz celý Rím, v ktorej vykresľoval Antoniusa ako niekoho, kto sa vzdal rímskych koreňov a kto pomáha cudzokrajnej despotke v jej snahe zotročiť si Rím. Aby sa vyhol stigme vyvolania ďalšej občianskej vojny, Senát vyhlásil vojnu proti “cudzej kráľovnej” a poveril Octaviana tým, aby vykuchal jej črevá na egyptský piesok. Rovnako ako predtým, Octavian pochodoval vpred, aby pozabíjal svojich nepriateľov, ale teraz to robil podľa zákona.

Po rozhodujúcej bitke pri Actiu, v ktorej sa väčšina Antoniových légii proste pridala k Octavianovi, boli Kleopatrine a Antoniové sily porazené. Octavian, ktorý nerád riskoval, okamžite nariadil popravu desaťročného biologického syna Juliusa Caesara a Kleopatry, Caesariona. “Dvaja Caesarovia je viac ako treba”, tvrdil. Kurva kruté! Každý kokotko vie dať dokopy dostatok guráže, aby sa postavil nepriateľskej armáde. Ale chce to chladné kalkulovanie ctižiadostivého pragmatika, aby bez mihnutia oka vydal rozkaz na popravu jeho vlastného príbuzného.

A tak, konečne, po všetkých jeho problémoch, sa stal Octavian nespochybniteľným vládcom Ríma. Po splnení svojej misie napochodoval naspäť do mesta, kde spravil niečo nemysliteľné. Niektorí despoti, po tom, ako získajú absolútnu moc, bez mihnutia oka zvrhnú súčasnú vládu a nahradia ju svojim obľúbeným totalitným systémom. Ale to dokáže každý kvázi diktátor. Augustus mal cit pre moc. Po tom, ako prišiel do Ríma, rozpustil celú svoju armádu a zahral znova svojou konzervatívnou kartou. “Konečne, moc v Republike znova leží v rukách Senátu a rímskeho ľudu”, povedal. 

Toto však bolo pre mnohých nemysliteľné a tak nasledovali znova obrovské nepokoje. Octavian teda navštívil Senát a verejne mu ponúkol svoje služby. Senát, ktorý bol plný jeho verných podporovateľov (vďaka tomu, že zvyšok dal zavraždiť) mu v podstate udelil absolútnu moc a udelil mu meno Imperator Caesar Diui Filius Augustus, čo sa dá do slovenčiny voľne preložiť ako “ctený a veľkolepý najvyšší veliteľ, syn božského Juliusa Caesara”. Bože. Predstavte si aký tvrďácky by ste boli, ak by vaše meno v podstate bolo potvrdením toho, ako božský a všemocný podľa ľudí ste. Je to skoro také super, ako mať o vás unikátnu pieseň.

Ja som senát!

Najzaujímavejšia vec na rímskych cisároch ako Augustus je, že v podstate nikdy neboli podľa zákona skutočnými cisármi. Augustus si dával veľký pozor na to, aby nevyzeral ako očividný vladár, čo stálo jeho predchodcu Caesara život. Namiesto toho Augustus jednoducho zhromažďoval pod seba moc a pozície, ktoré už existovali, a prideľoval ich mužom pod jeho kontrolou. Augustus samotný získal pozíciu tribuneccia potestas, čo mu v podstate dávalo moc písať a vetovať všetky zákony. Navyše, po Lepidusovej smrti z neho spravili najvyššieho kňaza rímskeho štátneho náboženstva, právoplatne mu udelili velenie nad všetkými rímskymi légiami a provinciálnymi guvernérmi, a tiež získal právo nominovať a “posielať do dôchodku” členov Senátu. 

Vďaka tomu rozhodoval v podstate o všetkom a zároveň udržoval ilúziu, že sa stal záchrancom a obnoviteľom Republiky. Namiesto diktátor sa nazýval primus inter pares, alebo “prvý medzi rovnými”. Jedným z príkladov toho, ako veľa neformálnej autority mal je, keď sa jeho guvernér Egypta, Cornelius Gallus, začal chovať ako kokot. Gallus práve vyhral nejakú bezvýznamnú vojnu proti rebelujúcemu egyptskému kmeňu a na oslavu si gratuloval tým, že nechal všade stavať svoje sochy a na budovy dával tesať nápisy o jeho “hrdinských” činoch. Toto ohrozovalo Augustovu nespochybniteľnú moc a tak zasiahol – ale nie priamo. Rozhodol sa nevyslať svoje armády, aby zabili Gallusa, ani nevydal rozkaz na jeho odvolanie, čo bolo v jeho moci. Namiesto toho kľudne povedal pred svojimi známymi, že “Cornelius Gallus už nie je mojim priateľom”. V priebehu dní rímsky Senát začal vydávať jeden zákon za druhým volajúci po Gallusovom stíhaní, jeho priatelia medzi aristokratmi sa od neho začali odvracať a ešte predtým, ako by vôbec mohli byť voči nemu vznesené akékoľvek obvinenia sa Gallus vrhol na svoj vlastný meč. Ak toto nie je neobmedzená tvrďácka moc, potom neviem čo iné.

V skratke, Augustus bol všemocný vodca, ktorý vytváral ilúziu demokracie na to, aby zo seba spravil božského cisára nadradeného ústave. Bol brutálny, chladnokrvný skurvysyn keď to bolo treba, ale tiež vedel byť pred väčšinou ľudí štedrý a oslnivý. Bez mihnutia oka spravil čokoľvek čo bolo treba, aby získal absolútnu politickú moc, a to sa mu aj podarilo. Po jeho smrti z neho Senát spravil božstvo a kult Augustusa trval tak dlho, ako zriadenie, ktoré zaviedol (viac ako 200 rokov). Tomu sa povie ozajstný tvrďas.

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *