Skip to content
Home » Švajčiarskí pikanieri

Švajčiarskí pikanieri

 

"Švajčiari sú dobre vyzbrojení a veľmi slobodní."  - Niccolo Machiavelli
“Švajčiari sú dobre vyzbrojení a veľmi slobodní.”  – Niccolo Machiavelli
 
Pozreli ste sa niekedy na švajčiarsky nožík a povedali ste si “lol, švajčiarska armáda ha ha ha, skôr švajčiarska Miss Horúca čokoláda, pretože lol, čo kedy Švajčiari dosiahli lol, úplne to vystihuje ich armádu, ktorá len otvára plechovky, fľaše s vínom a krájajú si syr vreckovým nožíkom lol, že, hahahaha?”. Úprimne, takmer hocikto kto momentálne nebýva vo švajčiarskych Alpách mal niekedy v živote takéto myšlienky a to z celkom dobrého dôvodu – Švajčiarsko je definíciou medzinárodnej neutrality. Apatická bašta výrobcov kukučkových hodín vo svete, kde každý, vrátane stareniek, sa snaží navzájom si odseknúť hlavy a použiť bezhlavé telá ako okrasné nočné stolíky, aby im pripomínali ten moment v živote, kedy niekomu len tak bez dôvodu odsekli hlavu.
Napriek tomu, že Švajčiari sú v podstate napol Nemci, napol Francúzi a napol Románski-hocičo, títo nenápadní šíritelia diplomacie strávili svoju celú existenciu priamo v strede vojnou rozdelenej európskej pekelnej diery plnej delostreleckého ničenia. A napriek tomu sa im nejako sústavne darilo vyhnúť sa každému veľkému ozbrojenému konfliktu počas približne posledných 200 rokov. Asi si poviete, prosím vás, vyberte si stranu chalani a postavte sa za nejaké hodnoty, či?
 
Nesprávne. Dôvod, prečo Švajčiari mali ten prepych byť neutráli počas dvoch svetových vojen a francúzsko-pruského konfliktu je, že títo chlapíci sú tak neskutočne skalní vymrdaní tvrďáci, že nikomu ani len nenapadlo si s nimi niečo začať. Švajčiarsko obýva vlastenecké obyvateľstvo tvrdé ako skala s jedným jednoduchým vojnovým pravidlom – ak vkročíte na švajčiarske územie, nepreukážeme vám žiadny súcit, nevezmeme žiadnych zajatcov a zabijeme každého jedného matkomrda, ktorý nás napadol a rozhodol sa vstúpiť na našu pôdu.

Každý jeden muž vo Švajčiarsku si prešiel tvrďáckym profesionálnym vojenským výcvikom, dostal od vlády útočnú pušku SiG-550, bol vyškolený v jej používaní v cvičeniach s ostrou muníciou a má ju doma, len pre prípad, že by sa niekto rozhodol stúpiť na klauzulu o neutralite tejto tvrďáckej krajiny. Myšlienka za tým je jednoduchá – nechoďte sem a my vám za odmenu nerozmliaždime hlavy so zásobníkmi plnými 5.56mm munície.
Švajčiarska armáda v 2013.
Švajčiarska armáda v 2013.

Za myšlienkou neustupovania votrelcom je časom overená tradícia vojenského tvrďáctva, ktorá má svoje korene v stredoveku, kedy boli švajčiarski pikanieri najtvrďáckejšou pechotnou formáciou akú kedy svet videl. Neuveriteľný živý plot rýchlo sa pohybujúcich, vždy útočiacich, šesť metrových kopijí, ktoré prepichli gule každej armáde, ktorú sa rozhodli voči nim európski králi vyslať. Švajčiarska falanga vyhrala nezávislosť pre ich krajinu proti trom samostatným armádam, vyhrala niekoľko bitiek za nemožných podmienok a potom sa stala tak žiadanou žoldnierskou silou, že panovníci od Španielska po Rakúsko viedli aukcie, aby sa rozhodlo, kto bude mať tú česť ich najať.

Ich príbeh začína v 14. storočí, kedy bolo Švajčiarsko súčasťou Rímsko-nemeckej ríše. Krátka verzia je, že švajčiarske kantóny (v podstate mestské štáty) sa rozhodli, že môžu jebať feudalizmus a že mať cisára je nakokot a chceli by mať veci vo svojich rukách, tak nech ich všetci nechajú na pokoji. Vyhlásili Švajčiarsku konfederáciu, voľne spojenú skupinu štátov, v ktorých mal každý muž voľnosť si oddýchnuť a v podstate si robiť, čo chcel. Nemali žiadneho zastrešujúceho prezidenta a každý muž bol občan/vojak, ktorý bol trénovaný vo vojenskej taktike. A napriek tomu, že oficiálne stále patrili pod Rímsko-nemeckú ríšu, Švajčiarsko si išlo svojou vlastnou cestou.

Ako si asi viete predstaviť, toto sa veľmi nepozdávalo Cisárovi. Tento chlapík, frajer menom Leopold, rozhodol, že títo “hrubí dojiči kráv”, horskí ľudia a vyjebaní sedliaci musia byť napichávaní na kopije jeho jazdectva, až pokiaľ sa nenaučia lekciu zo stredovekej hierarchie, a poslal kopu zmrdov, aby z nich vytĺkli živú dušu.

Čaute, sme tu, aby sme vás zabili.
Čaute, sme tu, aby sme vás zabili.

Leopold silno podcenil svojich protivníkov. Švajčiari boli síce chudobní sedliacki poľnohospodári, avšak, aj keď si nemohli dovoliť ťažké brnenie pre pechotu, špičkové kuše alebo obrovské množstvo ťažkej rytierskej jazdy, vedeli využiť to, čo mali. A to čo mali boli gule a tvrdáckosť, falangy v štýle Alexandra Veľkého z Macedónie so šesťmetrovými skurvenými kopijami, ktoré presahovali akýkoľvek meč, sekeru alebo kopije jazdy, ktoré by sa proti nim mohli postaviť.

Zorganizovaní do silno disciplinovaných, tvrdo bojujúcich štvorcov, v ktorých každý muž z jednotky bojoval po boku jeho najlepšieho priateľa a suseda, Švajčiari, bez akéhokoľvek brnenia, zrovnali svoje kopije a využili svoje nedostatky v obrane na zvýšenie pohyblivosti. Podľa stredovekých zdrojov boli títo chlapíci tak tvrďácki, že sa vedeli pohybovať šprintom, pričom si udržiavali perfektnú formáciu muža vedľa muža, mohli zaútočiť do ktoréhokoľvek smeru, brániť sa útoku odkiaľkoľvek a bleskovo prebehnúť lesy, zákopy alebo kopce s cieľom vryť sa do ich nepriateľov s piatimi radmi špicatej smrti.

Muži Švajčiarska boli v tejto formácii trénovaní od svojich šiestich rokov. Mohli tak bojovať aj v spánku. A, ako sa čoskoro Európa mala naučiť, boli najlepšou pechotnou bojovou silou stredoveku – neoblomný, tváre bodajúci výber trvďasov, ktorí boli aspoň spomalení až po objavení strelného prachu.

Je mi jedno ako štýlovo vyzerá vaše brnenie, do tohto sa so svojim koňom vrhnúť nechcete.
Je mi jedno ako štýlovo vyzerá vaše brnenie, do tohto sa so svojim koňom vrhnúť nechcete.

V novembri 1315 Rímsko-nemecká ríša napochodovala do Švajčiarska s 5000 obrnenými rytiermi, aby ukončili celú tú frašku so Švajčiarskou konfederáciou. Púhych 2000 Švajčiarov vrhlo balvany dole kopcom a vrhli sa za nimi vo falange priamo do formácie ťažko obrnených nepriateľov, ktorý ich prečíslovali dva k jednej. Aj tak rozsekali Rakúšanov na kúsky a utopili všetkých zajatcov tak, že ich hodili do diery v zamrznutom jazere.

O pár rokov neskôr sa nejakí debilkovia z Burgundského kráľovstva (dnes súčasť Francúzska) pokúsili potvrdiť svoju dominanciu nad Švajčiarskom a napochodovali s 20 000 sedliackymi debilnými brancami skrz Alpy len preto, aby v hrôze sledovali ako sa 1500 Švajčiarov usporiadaných v dvoch gigantických kockách z pikanierov vrylo do ich formácie, rozbilo ich rady na polovicu a nejako ich obkľúčilo, vohnalo do poľa a utopilo s nimi 80 rakúskych a burgundských barónov v rieke.

V 1386 to spravili znova, keď porazili 6000 peších rakúskych rytierov s 1200 neobrnenými pikaniermi, čím natoľko potupili Rímsko-nemeckú ríšu, že habsburgská dynastia uzavrela so Švajčiarskom 50 ročný mier, pretože sa už nechcela týmto zaoberať.

Najlepším príkladom švajčiarskej pikaniernickej tvrdáckosti pochádza z bitky pri St. Jakob an der Birs, ktorá sa odohrala 24. augusta 1444. V podstate, po tom ako 50 ročná mierová zmluva vypršala, Cisár sa znova rozhodol získať nadvládu nad Konfederáciou. Spojil sa s kráľom Ľudovítom XI. z Francúzska, ktorý do Švajčiarska vyslal 30 000 mužov, aby do Švajčiarov vtĺkli poslušnosť. Ľudovít sa stretol so skupinkou Švajčiarov pri malom kláštore – bolo v nej niekde medzi 1200 a 1600 pikanierov. Avšak títo chlapíci prišli bojovať a mysleli to vážne.

Ľudovít XI. mal najlepšie brnenie na svete. Najskúsenejších rytierov. Najtvrdších bojovníkov. A prečísloval Švajčiarov 15 k 1.

1500 Švajčiarov sa pozrelo na Ľudovítovu 30 000 armádu, sformovali sa do jedného štvorca z kopijí a vyrazili v pred.

Vyrazili vpred.

Švajčiarske "tlačenie kopij" tiež známe v stredovekých zdrojoch ako "tváre bodajúci clusterfuck"
Švajčiarske “tlačenie kopijí” tiež známe v stredovekých zdrojoch ako “tváre bodajúci clusterfuck”
 
Malý štvorec Švajčiarov sa vryl priamo do hlavnej francúzskej formácie a, napriek všetkým francúzskym prejavom statočnosti a pravidlám zdravého rozumu, prelomil stred francúzskych jednotiek. Ľudovít, vystrašený, rozkázal svojim mužom, aby kompletne obkľúčili Švajčiarov a rozbili ich na kúsky zo všetkých strán. Švajčiari utvorili obrannú formáciu známu ako “ježko” tak, že vytvorili štvorec z ktorého všetkých strán trčali kopije.
 
Bitka trvala desať hodín. V jednom momente vyzýval rakúsky šľachtic na zastavenie bojov a vyjednávanie o mieri. V tom momente ho ešte stále živých 700 švajčiarskych pikanierov dobilo na smrť kameňmi, takže Ľudovít rozkázal svojim strelcom s kušami, aby zasypávali Švajčiarov strelami, pokiaľ do jedného nebudú mŕtvy.

Iba 10 švajčiarskych vojakov prežilo túto bitku. Ale Francúzi stratil 3000 mužov. Aj keď vyhral bitku, Ľudovít XI. okamžite odvolal svoju inváziu, vrátil sa do Francúzska, utvoril alianciu so Švajčiarskom a začal sa snažiť najímať ich pikanierov ako žoldnierov pre francúzsku armádu.

 

V 1474 mal rakúsky cisár Švajčiarov plné zuby, povedal si “nasrať” a predal Švajčiarsko vojvodovi Karlovi Smelému z Burgundska. Karol Smelý, ktorého môžete poznať z príbehu o Jeanne Hachette, bol svetoznámy zmrd, a okamžite napochodoval do Švajčiarska, obsadil prvé mesto, ktoré našiel a zabil celú jeho vojenskú posádku – polovicu obesil a druhú polovicu utopil. Potom vydal vyhlásenie, že má tucet najmodernejších kanónov so strelným prachom a použije ich, aby ostreľoval Švajčiarsko, pokiaľ v ňom nebudú všetci mŕtvi.
 
V momente keď sa rozhodol opustiť mesto, čakalo ho 20 000 pikanierov.

Nakopali mu riť a zobrali mu jeho kanóny. Stiahol sa. Potom ho porazili znova. Karol sa stiahol a vybudoval opevnenia, takže keď pikanieri vyrazili z lesa, mrdali ho pokiaľ nezačal plakať, utopili celú jeho armádu v jazere a zabili 8000 Burgunďanov, pričom stratili len 410 mužov. Karol Smelý sa dal na útek, ale nedostal sa ďaleko – Švajčiari ho chytili, zabili ho úderom halapartne do hlavy v Bitke pri Nancy v 1477 a nechali jeho telo zožrať psom. Pretože jebať ho.

Od tohoto momentu sa už nikto nesnažil vyjebávať so Švajčiarskom, avšak v podstate každý vládca, od Rakúska po Francúzsko, strávil približne najbližších sto rokov najímaním švajčiarskych pikanierov, aby za neho bojovali ako tvrďácki, hrdlá podrezávajúci žoldnieri. Švajčiari s tým nemali najmenší problém. Vyzdobení krikľavo-farebnými uniformami sa švajčiarski žoldnieri nechali najať kýmkoľvek, kto si ich mohol dovoliť, nakopávali rite od Španielska po Taliansko, pričom so sebou odnášali toľko koristi, koľko uniesli.
V 1494 pomohli Francúzom dobiť Neapol. V 1525 dobili Miláno, aby následne bojovali proti Francúzom. Ich prebiehanie bolo také prudké, že ich králi nenajímali len preto, aby mali najlepšiu pechotu v Európe, ale tiež preto, aby ich nemuseli stretnúť v boji. Rôzni králi sa bežne ocitli v aukciách, aby sa rozhodlo, kto si dokáže zabezpečiť švajčiarskych pikanierov do svojich služieb. Do dnešného dňa sa používa vo Francúzsku príslovie, ktoré siaha až do týchto čias – “Žiadne peniaze, žiadni Švajčiari.”
 
Aby som nezabudol, Švajčiari brali svoju prácu sakramentsky vážne. Pamätáte sa na tú vec o “žiadnej milosti pre votrelcov”? Toto aplikovali aj počas svojej žoldnierskej práce – akýkoľvek cudzí žoldnieri, ktorí sa ocitli v boji so Švajčiarmi, boli bez milosti na mieste zmasakrovaní. Tiež to bol spôsob ako si Švajčiari zabezpečili, že sa s nimi nikto nebil o žoldniersku prácu.

Švajčiari bojovali skrz celý stredovek, zostávali silní, až pokiaľ nástup kanónov a muškiet nezničil životaschopnosť kopijí ako pechotnej zbrane. Avšak, aj počas súmraku ich epochy zostávali tvrďácki – zatiaľ čo ešte boli strelné zbrane v počiatkoch, Švajčiari ležali na zemi vo formácii, čakali kým náboje preletia ponad ich hlavy, a potom vstali a šprintom vrážali do nepriateľa dovtedy, pokiaľ všetci neboli prepichnutí na smrť. Ešte v 1522 v bitke, kde 3000 pikanierov bolo skosených pri útoku na španielskych mušketierov, vojaci povedali svojim dôstojníkom, že ďalší útok podstúpia len ak dôstojníci budú v prvej rade. Dôstojníci súhlasili. Bitka síce skončila zdrvujúcou prehrou Švajčiarov, avšak nikto nemôže debatovať o statočnosti týchto chlapíkov.

Do dnešného dňa slúžia Švajčiari ako osobná stráž pre pápeža.

 

Tento blog je prekladom originálneho blogu Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora, Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *