Švajčiarskí pikanieri

Leopold silno podcenil svojich protivníkov. Švajčiari boli síce chudobní sedliacki poľnohospodári, avšak, aj keď si nemohli dovoliť ťažké brnenie pre pechotu, špičkové kuše alebo obrovské množstvo ťažkej rytierskej jazdy, vedeli využiť to, čo mali. A to čo mali boli gule a tvrdáckosť, falangy v štýle Alexandra Veľkého z Macedónie so šesťmetrovými skurvenými kopijami, ktoré presahovali akýkoľvek meč, sekeru alebo kopije jazdy, ktoré by sa proti nim mohli postaviť.

Zorganizovaní do silno disciplinovaných, tvrdo bojujúcich štvorcov, v ktorých každý muž z jednotky bojoval po boku jeho najlepšieho priateľa a suseda, Švajčiari, bez akéhokoľvek brnenia, zrovnali svoje kopije a využili svoje nedostatky v obrane na zvýšenie pohyblivosti. Podľa stredovekých zdrojov boli títo chlapíci tak tvrďácki, že sa vedeli pohybovať šprintom, pričom si udržiavali perfektnú formáciu muža vedľa muža, mohli zaútočiť do ktoréhokoľvek smeru, brániť sa útoku odkiaľkoľvek a bleskovo prebehnúť lesy, zákopy alebo kopce s cieľom vryť sa do ich nepriateľov s piatimi radmi špicatej smrti.

Muži Švajčiarska boli v tejto formácii trénovaní od svojich šiestich rokov. Mohli tak bojovať aj v spánku. A, ako sa čoskoro Európa mala naučiť, boli najlepšou pechotnou bojovou silou stredoveku – neoblomný, tváre bodajúci výber trvďasov, ktorí boli aspoň spomalení až po objavení strelného prachu.

Je mi jedno ako štýlovo vyzerá vaše brnenie, do tohto sa so svojim koňom vrhnúť nechcete.

V novembri 1315 Rímsko-nemecká ríša napochodovala do Švajčiarska s 5000 obrnenými rytiermi, aby ukončili celú tú frašku so Švajčiarskou konfederáciou. Púhych 2000 Švajčiarov vrhlo balvany dole kopcom a vrhli sa za nimi vo falange priamo do formácie ťažko obrnených nepriateľov, ktorý ich prečíslovali dva k jednej. Aj tak rozsekali Rakúšanov na kúsky a utopili všetkých zajatcov tak, že ich hodili do diery v zamrznutom jazere.

O pár rokov neskôr sa nejakí debilkovia z Burgundského kráľovstva (dnes súčasť Francúzska) pokúsili potvrdiť svoju dominanciu nad Švajčiarskom a napochodovali s 20 000 sedliackymi debilnými brancami skrz Alpy len preto, aby v hrôze sledovali ako sa 1500 Švajčiarov usporiadaných v dvoch gigantických kockách z pikanierov vrylo do ich formácie, rozbilo ich rady na polovicu a nejako ich obkľúčilo, vohnalo do poľa a utopilo s nimi 80 rakúskych a burgundských barónov v rieke.

V 1386 to spravili znova, keď porazili 6000 peších rakúskych rytierov s 1200 neobrnenými pikaniermi, čím natoľko potupili Rímsko-nemeckú ríšu, že habsburgská dynastia uzavrela so Švajčiarskom 50 ročný mier, pretože sa už nechcela týmto zaoberať.

Najlepším príkladom švajčiarskej pikaniernickej tvrdáckosti pochádza z bitky pri St. Jakob an der Birs, ktorá sa odohrala 24. augusta 1444. V podstate, po tom ako 50 ročná mierová zmluva vypršala, Cisár sa znova rozhodol získať nadvládu nad Konfederáciou. Spojil sa s kráľom Ľudovítom XI. z Francúzska, ktorý do Švajčiarska vyslal 30 000 mužov, aby do Švajčiarov vtĺkli poslušnosť. Ľudovít sa stretol so skupinkou Švajčiarov pri malom kláštore – bolo v nej niekde medzi 1200 a 1600 pikanierov. Avšak títo chlapíci prišli bojovať a mysleli to vážne.

Ľudovít XI. mal najlepšie brnenie na svete. Najskúsenejších rytierov. Najtvrdších bojovníkov. A prečísloval Švajčiarov 15 k 1.

1500 Švajčiarov sa pozrelo na Ľudovítovu 30 000 armádu, sformovali sa do jedného štvorca z kopijí a vyrazili v pred.

Vyrazili vpred.

Švajčiarske “tlačenie kopijí” tiež známe v stredovekých zdrojoch ako “tváre bodajúci clusterfuck”

Iba 10 švajčiarskych vojakov prežilo túto bitku. Ale Francúzi stratil 3000 mužov. Aj keď vyhral bitku, Ľudovít XI. okamžite odvolal svoju inváziu, vrátil sa do Francúzska, utvoril alianciu so Švajčiarskom a začal sa snažiť najímať ich pikanierov ako žoldnierov pre francúzsku armádu.