Skip to content
Home » Bajbars

Bajbars

“Ak by si videl tvojich rytierov ušliapaných konskými kopytami,
tvoje paláce prepadnuté a vyplienené kvôli koristi,
tvoje dámy kupčené po štyri za denár použitím tvojich peňazí!
Ak by si videl tvoje kostoly zbúrané, kríže rozpílené na kúsky,
tvoje skomolené evanjeliá rozkrikované všade naokolo,
hrobky tvojej šľachty zrovnané so zemou…
potom by si povedal ‘Bodaj by ma Boh zmenil na prach!'”
 – List kráľovi križiakov po zničení jeho armády a obsadení jeho hradu.
Toto je predchodca “in ur base killin ur d00dz”
Al-Malik, Al-Zahir Rukn al-Dunia wal-Din Abu l-Fath Baybars (Bajbars) bol obrovský, mohutný, blonďavý, modrooký moslimský bojovník s uštipačnou povahou, s komicky veľkou, široko čepeľovou tureckou šabľou, a nemilosrdnou túžbou rozdať si to s dvomi najväčšími pozemnými impériami na svete, a v tomto strete za sebou nenechať nič, okrem poľa supmi dotrhaných tiel a horiacich trosiek. Narodil sa ako chudobný a špinavý sedliak, bol predaný do otroctva a nútený bojovať v prvej línii, proti svojej vôli, v tvrďáckych šermiarskych bitkách, proti krvilačným Mongolom aj proti fanatickým európskym križiakom. Tento tvrďácky, prirodzený bojový stroj sa vypracoval z otroka na generála, zvrhol dvoch egyptských sultánov, zobral moc do svojich rúk a stal sa najslávnejšou egyptskou postavou v po-faraónskej histórii.
Keďže sa narodil do chudobnej, roľníckej rodiny Kypčackých Turkov, obrábajúcej kúsok zeme niekde na dnešnom Kryme na Ukrajine, Bajbars, tak, ako veľa jeho kypčackých príbuzných, bol vysoký, silný a mocný s dlhými blond vlasmi a modrými očami – aj keď jedno z jeho očí bolo postihnuté šedým zákalom, takže bolo obláčkovo biele, vďaka čomu vyzeral ešte impozantnejšie a tvrďáckejšie. Keď bol mladým mužom, Bajbarsov kmeň bol napadnutý Mongolmi – divokým impériom stepných bojovníkov, ktorí, pod vedením týpka menom Džingischán, postupovali vo svojom pláne odrezať si najväčšie súvislé pozemné impérium v ľudskej histórii pomocou vytvárania prúdov ľudskej krvi tiahnúcich sa od Číny po Rakúsko. Mongoli zabili Bajbarsových rodičov, vypálili jeho dedinu, zajali ho a predali do otroctva v Damasku, kde si ho kúpil egyptský Sultán za vrece kameňov a dvojicu kartičiek Bo Jacksona.
Bajbarsa priniesli späť do Egypa kde ho, kvôli jeho veľkosti, zlej povahe a schopnosti ovládať masívne zbrane s nemilosrdnou účinnosťou, odviedli do mameluckej pechoty – pluku tvrďáckych otrockých bojovných zabijáckych robotov, nútených prestúpiť na Islam a slúžiť egyptskému Sultánovi v boji až do momentu, kedy padnú bolestivou, krvavou a nádhernou smrťou.
Memelucký výcvik.
Prosím, všimnite si
TÝPKA SO SKURVENOU HORIACOU KOPIJOU
A HORIACIM KOŇOM. ČO DO PIČE SA DEJE?
Ako otrocký bojovník bol Bajbars takmer okamžite vhodený do vojny, keď Sultán vrhol svoje légie čelne do boja proti križiackym kráľovstvám, ktoré stále lipli na svojich kúskoch zeme na Blízkom východe. Jeden križiak ho popísal “geniálny ako Cézar a krutý ako Nero”. Bajbars sa rýchlo šplhal po rebríčku hodností vďaka svojej vojenskej brilantnosti, fanatickej odvahe, šialenej osobnej sile a psychóze. Bol preložený do bahrijského pluku, jednotky skladajúcej sa z 1000 mameluckých úderných vojakov, ktorí slúžili v osobnej sultánovej stráži, ale len vtedy, keď neboli využívaní na špičke každej veľkej egyptskej vojenskej ofenzívy, čo sa dialo takmer neustále. Časom sa z neho stal veliteľ tejto jednotky, keď prebral velenie po veliteľovi zranenom v bitke v Gaze v roku 1244 a kde skonsolidoval egyptskú armádu k víťazstvu proti neveriacim.
Samozrejme, Európania sa trošku nasrali na tieto pretrvávajúce egyptské sračky, takže v roku 1250 zahájili 7. križiacku výpravu. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. vyhodil 60 000 ťažko obrnených križiackych rytierov na brehoch Nílu, pochodoval smerom ku Káhire, prekročil pár kanálov a prepadol celú egyptskú armádu, zatiaľ čo bola ešte stále vo svojom vojenskom tábore. Templári a Maltézski rytieri viedli úder ťažkej jazdy, ktorá rozdrvila moslimské vojsko, zabila egyptského Sultána a rozohnala celú islamskú armádu do okolitých kopcov.
Teda, všetkých okrem Bajbarsa.
Bajbars bol síce len veliteľ pluku, avšak keď videl celú egyptskú armádu utekajúcu do bezpečia blízkeho opevneného mesta Al-Mansurah, vyhútal plán. Stojaci na vrchu hradieb, vyburcoval svojich mužov k držaniu ich pozície, aj keď sa tisíce anglických, francúzskych a nemeckých rytierov hnalo ich smerom. Bajbars upokojil jednotky, ktoré boli dovtedy bez velenia, preskupil ich do obranných pozícií a potom vydal rozkaz otvoriť mestské brány. Križiaci sa vrhli dnu, dúfajúc, že rozdrvia moslimské jednotky raz a navždy a otvoria si cestu na Káhiru.
Bajbars zabuchol brány hneď ako sa dostali dnu. Križiaci, neschopní využiť svoju jazdu v úzkych uličkách, boli v pasci, z ničoho nič prepadnutí a obkľúčení nie len tisíckami džihádistov, ale aj samotnými obyvateľmi mesta, z ktorých väčšina vedela, že jediný ich výhľad v Európanmi okupovanom meste by bola krvavá smrť.
Križiacka armáda bola rozdrvená. Bajbars nevzal žiadnych väzňov.
Keď nový sultán zasadol na trón, nerozumne nepreukázal Bajbarovi a jeho mamelukom dostatok uznania za to, že zachránil jeho halal klobásu pred ohňom európskych križiakov, takže Bajbars a jeho muži zosnovali coup d’etat ako pretoriáni počas Rímskej ríše, prepadli Sultána v jeho paláci, popravili ho (niektorí tvrdia, že samotný Bajbars) a dosadili na trón mameluckého Sultána. Z ničoho nič sa otroci stali pánmi.
Rozbroje medzi mamelukmi eventuálne prinútili Bajbarsa opustiť mesto a tak otrocký generál utiekol do Sýrie, kde počas nasledujúcich pár rokov pracoval ako tvrďácky žoldnier. Nová hrozba od starého nepriateľa ho však prinútila konečne sa vrátiť do Káhiry, kde tento utečenecký tvrďas ponúkol jeho bojovo-vraždiace schopnosti jeho adoptívnej vlasti. Mongoli boli na obzore.
Čo si to povedal?
V roku 1260 sa vyslanci Veľkého Chána ocitli v  Káhire so správou – neporaziteľné mongolské hordy sú na ceste do Egypta a iba nepodmienečná kapitulácia Sultána zabráni naprostému zničeniu celej ich civilizácie. Bajbars, samozrejme, popravil vyslancov a poslal ich vajcia Chánovi naspäť v darčekovom balení. Potom sa pripravil na vojnu.
Mongolská horda, teraz pod velením Džingischánovho vnuka HULAGUALAUGLAUG Chána, neprehrala v 40 ročnej histórii ich ríše ani jednu bitku. Zničili imperiálnu Čínu. Rozdrvili ríše v Strednej Ázii. 8 rokov strávili plienením Bagdadu, potom zabili kalifa (niečo ako moslimský pápež) tak, že ho zabalili do perzského koberca a nechali udupať koňmi. Ugniavili ruského Princa tak, že naňho naukladali dosky a dali si na nich večeru. Damaskus zrovnali so zemou. A teraz jediná vec stojaca medzi Mongolskou ríšou a Jeruzalemom, Mekkou a Káhirou boli armády egyptského Sultána a obrovské Bajbarsove vajčiská.
Bajbars, teraz už veliaci celej egyptskej armáde, sa stretol s Mongolmi na mieste zvanom Ain Jalut – “Goliášove bazény” – severne od Jeruzalema. Postavil do bojovej formácie 60 000 egyptských vojakov proti 30 000 Mongolom, avšak ani výhoda 2 voči 1 nebola zárukou víťazstva. Neporaziteľní Mongoli sa vrhli vpred, páliac zo svojich strašných zložených lukov na Egypťanov, za čím nasledovala absurdná baráž ťažkej jazdy, ktorá rozbila egyptské línie a poslala celú ich armádu na ústup.
Tak, ako to robil vždy, Bajbars nabehol do predných línii a povzbudzoval svoje oddiely, aj počas toho, ako ich Mongoli neúprosne prenasledovali a sekali utekajúcich mameluckých bojovníkov na kusy. Nejako sa Bajbarsovi podarilo zastaviť jeho jednotky, aj napriek ohromujúcemu úteku, a prikázal im otočiť sa a bojovať.
Mongoli sa vrhli na Bajbarsove zdecimované pluky. Vyzeralo to, že toto by mohla byť ich posledná bitka.
A práve v tomto momente sa z lesa vyvalilo ďalších 60 000 egyptských jazdcov z každej strany bojiska, vrážajúc do bokov mongolskej armády, čím odrezali ich jedinú únikovú cestu.

Oh, vyzerá to tak, že si niekto pricvikol vajcia do zipsu.

Bajbars nebral zajatcov. Mongoli boli pobití do posledného muža. Bola to prvá porážka, ktorú Horda kedy utrpela a ich porážka na Ain Jalut označila bod, za ktorý sa nikdy ich ríša na Blízkom východe nerozšírila. Na ceste naspäť do Egypta si Bajbars od Sultána vypýtal povýšenie, za takú maličkosť ako to, že Mongolom nakopal zadok. Keď mu Sultán povedal nie, Bajbars mu odsekol hlavu, obsadil Káhirskú citadelu a udelil si meno Al-Malik al-Zahir, čo znamená “Dobyvačný kráľ”. A keďže všetci nenávideli sultána a milovali Bajbarsa, nikomu to ani nevadilo.
Vládnuc ríši tiahnúcej sa od Káhiry po Bagdad, Bajbars, bývalý otrok, žil v masívnom paláci a počas svojej 17 ročnej vlády vyčistil mesto od prostitútok, hašišu, budoval mešity, lodenice, cesty a mosty a bol tak obľúbený, že ho začali volať “Egyptský lev”. Zvolil nového Kalifa, držal Mongolov na uzde a začal pracovať na vytlačení otravných križiakov z Blízkeho východu. Obsadil Antiochiu v roku 1268, rozdrvil templársku pevnosť Arsuf, vymazal zo zemského povrchu Maltézskych rytierov pri Krak des Chevaliers v roku 1271 a zničil Arménske armády o niekoľko rokov neskôr, pričom si dal záležať na tom, aby zmasakroval alebo zotročil celé obyvateľstvo miest, ktoré sa mu postavili na odpor a vystavil hlavy nepriateľských kráľov nad Káhirskými bránami.
Bajbars nakoniec zomrel v roku 1277, keď sa neúmyselne sám zavraždil. Podľa všetkého otrávil nápoj jedného z jeho rivalov, avšak ten vymenil poháre v štýle Piráta Robertsa z Princezninej nevesty v momente, keď sa Bajbars nepozeral. A tak vtedy 54 ročný Sultán zomrel po 13 dňoch na otravu, čím sa ironicky stal tretím sultánom, ktorý bol zavraždený jeho rukou. Jeho potomkovia však držali Mongolov mimo Egypta a križiakov mimo Blízkeho východu už navždy a zostali na tróne tak dlho, že keď Napoleon Bonaparte vtrhol do Egypta v roku 1798, mamelucký sultáni stále vládli.
Tento blog je prekladom originálneho blogu Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora, Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *