Skip to content
Home » 21 Sikhov

21 Sikhov

“Prečíslení a obkľúčení, no napriek tomu bojovali ďalej, tvrdohlavo a hrdo, tak, ako je o Sikhoch známe.”

Neoblomná obrana malej ale dôležitej britskej pevnosti Saragarhi je jednou z najznámejších a najslávnejších príbehov o šialenej statočnosti v už aj tak tvrďáckej vojenskej histórii Sikhov. Zúrivých 21 mužov statočne držalo svoju pozíciu a vysmievalo sa smrti zoči voči nemožnej presile a táto udalosť sa často používa ako ultimátna ukážka tvrdáckosti Sikhov. Čo o niečom vypovedá, ak vezmeme do úvahy, že títo chlapíci z Indie s obrovskými vajciami majú také šialené príbehy ako ten jeden o týpkovi, ktorí obiehal a šľahal svojich nepriateľov na kusy, aj keď mal už takmer odseknutú hlavu po zásahu meča do krku. Napriek tomu, že toto epické meranie síl pri Saragarhi je základom národného sviatku pre Sikhov a  táto šialená historka o 21 bojovníkoch a ich chrabrej, hlavysekajúcej obrane do posledného muža hodná Sparťanov pri Termopylách, keď išli bez mihnutia oka zoči voči približne celej mužskej populácii Strednej Ázie v jednej bitke, je z veľkej miery stále nedokumentovaná v západných vojenských historických prameňoch. Toto je ich príbeh.

Ich história začína koncom 19. storočia (alebo ako toto obdobie volajú Briti, “Staré dobré časy”), v čase, kedy Britské Impérium siahalo od jedného konca planéty na druhý a ich kráľovná presvedčila štvrtinu svetovej populácie, že pitie čaju o štvrtej poobede je “sakra kurva pozoruhodné” a/alebo “utrhnuté z reťaze” (v minulosti sa používalo veľa dnes neaktuálnej terminológie). Briti vládli Indii, poskytujúc osvietené vládnutie a poradenstvo za tisícky ton lodného nákladu pozostávajúceho z cenných prírodných zdrojov. Impérium dohliadalo na obranu indického subkontinentu vďaka sérii majestátnych horských pevností umiestnených pozdĺž hranice medzi dnešným Pakistanom a Afganistanom.

Aj keď stanovište v Saragarhi nebolo obzvlášť dobre opevnené alebo okupované veľa mužmi, bolo veľmi kritickým komunikačným bodom medzi dvoma inými britskými pevnosťami. Zohrávalo teda kľúčovú úlohu pri obrane Britskej Indie v prvej línii voči klanovým bojovníkom Strednej Ázie – paštúnskym kmeňom Orakazai a Afridi. Títo chlapíci vedeli, že ak by niekedy chceli spôsobiť spúšť v Indii a vraziť vládnucemu Rajovi jednu do jeho kráľovských gulí, musia sa dostať najprv skrz toto obranné stanovisko.

Sikhovia sú skvelí v tom, že im PREPNE, VYSKOČIA a NAKOPÚ ZADKY.
 To je zrejme dôvod, pre ktorý ich Briti umiestňovali na kľúčové stanoviská.

Ráno, 12. septembra 1897, sa signalista Gurmukh Singh z 36. Sikhského pluku pozrel na horizont a na svoje veľké prekvapenia uvidel plukovné bojové zástavy. Celú zasranú kopu zástav. Masívne more farieb, zvíreného prachu a viac nepriateľských vojakov, ako by ste vedeli vyvraždiť Kripanom, aj keď by ste postavili nejakú mašinu určenú na vrhanie Kripanov na cieľ. Keďže nevedel zapnúť svojho vnútorného Rain Mana, aby mohol spočítať koľko nepriateľských oddielov bolo prítomných v naprostej horde zbesnených bojovníkov, ponáhľal sa zo svojej veže, aby našiel svojho veliaceho dôstojníka – prostého Havildara (seržanta) menom Ishar Singh – pre ktorého Singh odhadol počet útočníkov niekde medzi 10 a 20 tisíc strelcov. A aby nezabudol, aj neznámy počet ťažkého delostrelectva. A pravdepodobne aj ďalšie sračky.

Havildar Singh zvolal svoju posádku na núdzové zasadnutie. Uprostred drobného nádvoria tejto malej pevnosti z blata a kameňa stál celý oddiel 36. Sikhského pluku určeného na obranu tohto strategicky kritického stanoviska – všetkých 20. Pokojne, poctivo, bez náznaku strachu v jeho hlase tento poddôstojník povedal svojmu oddielu, že sú pravdepodobne posledná a jediná obranná pevnosť medzi hemžiacim sa davom krvilačných bojovníkov a srdcom Indie – týchto 21 vojakov boli jedinou jednotkou s teoretickou šancou spomaliť tento koordinovaný taktický útok, ktorý by zaručene prekvapil britských a indických obrancov a spôsobil spúšť naprieč krajinou.

Tiež im povedal, že aj keď vie čo všetko je v hre, nenariadi svojim mužom, aby padli v beznádejnej bitke, ktorú nemali šancu prežiť. Jeho muži mali na výber – zostať na mieste a brániť Indiu pred touto inváziou, teda zdržať útok tak dlho ako je to možné, a umrieť statočne v bitke, alebo opustiť svoju pozíciu a stiahnuť sa do neďalekej pevnosti Lockhart, kde bola dislokovaná viac objemná britská jednotka. Nechal svojich mužov hlasovať. A keďže mali všetci bojovať, slúžiť, umrieť alebo ujsť spolu, potreboval jednohlasný výsledok.

Všetkých 20 mužov hlasovalo, aby zostali.

Ticho pred bitkou bolo podobné momentom pred bitkou o Helm’s Deep. Iba namiesto Uruk-Hai pred bránami stáli Orakazai.
A ako viete, Sikhovia sú tak tisíck krát väčší tvrďasi ako elfovia.

Gurmukh Singh oznámil tento bezbožný masívny prekvapivý útok blízkej britskej pevnosti, zatiaľ čo na smrť odsúdený Sikhovia opevňovali svoju hlinenú pevnosť najlepšie ako mohli a pripravovali sa na útok. O deviatej ráno prví nepriatelia prišli na dostrel ich zbraní.  Havildar Singh vydal rozkaz streľby bez rozkazu a 21 mužov 36. Sikhského začalo streľbou jeden z najepickejších momentov v histórii bojov do posledného muža.

Orakazai a Afridi spravili to, čo by ste čakali od nesmierne mocnej sily útočiacej na maličké, nezaujímavé stanovisko bránené mužstvom, ktoré prečíslujete 500:1 – rozbehli sa rovno na pevnosť, ako cisár Xerxes, očakávajúc, že prekonajú obrancov vrhaním jednej vlny mužov za druhou na hradby. To im až tak nevyšlo. Absurdne gigantická horda hrozivých maniakov si myslela, že kompletne prevalcujú Sikhov v Saragarhi ako megalomanský Ford F-350 pickup zhodený z lietadla na kôpku malých zelených vojačikov, ale nesporne neoblomný Orakazai si rýchlo uvedomili, že obranné línie nebránili nejakí volovia – bránili ich najsukovitejšie suky posvätené vatikánskym hlavným kňazským vražedným čarodejníkom v F-18kach, pripravených vykonať svoj rozkaz do bodky. A všetci títo Sikhovia sa tvárili, akoby išli VYHRAŤ.

V dvoch samostatných útokoch sa Orakazai vrhli na hradby Saragahri, lezúc po nich na rebríkoch, ostreľujúc pevnosť ťažkými puškami a kanonádou z diel a pri oboch útokoch sa 21 obrancov prikrylo svojimi obrovskými nepriestrelnými guľami, skopávalo ich rebríky a štekali zo svojich zbraní na útočníkov dostatok guliek, aby ich to prinútilo otočiť sa. Toto je kompletne šialené aj bez toho, aby ste vedeli, že Sikhovia nemali v skurvenom 1897 žiadne guľomety ani útočné pušky – títo vyšinutí bojovníci v podstate používali opakovacie pušky a nejako sa im z nich darilo páliť tak šialene rýchlo, že sa 10 000 bojovníkov so zbraňami nejako ocitlo neschopných preraziť skrz absurdný olovený záves smrti.

Medzitým, v momente keď nezabíjal útočníkov zo signálnej veže svojou snajperskou puškou, signalista Gurmukh Singh operoval svoju signálnu výbavu a informoval najbližšie britské stanovisko (ledva viditeľné v diaľke na horizonte) o tom, čo sa práve dialo, ako veľa mužov mal nepriateľ a aké vybavenie mal so sebou. Ľahučké, že?
Člen Sikhského pólo tímu.
Ak títo týpci berú seriózne pólo, viete si predstaviť ako sa stavajú k vojne.

Zatiaľ čo stávkové kancelárie by pravdepodobne odhadli dĺžku tejto bitky na asi 15 minút, po piatich hodinách boja Sikhovia stále nejako držali pevnosť, napriek všetkým nevýhodám. Jasné, boli trochu otlčený, ale aj ranení muži boli podopretí o cimburie a pálili na útočníkov najlepšie ako vedeli. Kompletne obkľúčení masívnou bandou sa darilo týmto chlapíkom pokračovať v ochabujúcej paľbe s neomylnou presnosťou.

Konečne, zatiaľ čo Sikhovia boli kompletne zahltení útokmi zo všetkých strán, sa tímu Orakazaiských ženistov podarilo prelomiť skrz obzvlášť ľahko bránený úsek vonkajšieho opevnenia, vkradli sa dnu a podpálili pevnosť. Ukrytí pod rúškom dymu a ohňa a so Sikhmi snažiacimi sa uhasiť ich horiacu pevnosť, zvyšok nepriateľských oddielov vnikol do pevnosti skrz vonkajšie hradby pevnosti a rútilo sa na nádvorie.

S ich pevnosťou rozpadajúcou sa a tlejúcou všade naokolo, v zasranom pekelnom ohni, Sikhovia pokračovali vo svojom odpore v súlade s ich pôvodnou analýzou “Vy vyjebanci sa dostanete skrz túto pevnosť len cez naše mŕtve telá”. Havildar Singh nariadil svojim mužom, aby sa stiahli do vnútornej časti pevnosti, zabarikádoval hradby a pokračoval v ostreľovaní útočníkov, ktorí sa teraz hrnuli skrz hradby. Samotnému Singhovi sa nepodarilo stiahnuť – v snahe zabezpečiť svojim mužom viac času vytiahol svoj Kirpan, vrhol sa voči horde nepriateľov a zomrel statočnou smrťou v boji muža proti mužovi napriek oproti stojacemu nemožnému roju kočovníkov s puškami.

Takže aj teraz, sedem hodín od začiatku bitky, s ich veliteľom po smrti, ubúdajúcou muníciou a ich pevnosťou horiacou všade naokolo, Sikhovia pokračovali v napádaní Orakazai všetkým, čo sa im dostalo pod ruky. Netrvalo však dlho a nepriatelia našli slabinu vo vnútornej pevnosti – vratkú drevenú bránu, ktorá už horela – no napriek tomu, v momente keď domorodci rozstrieľali bránu, prerazili hradby a prelomili skrz hlavnú budovu Saragahri, keď vošli dnu, našli tam len rozhodnú hŕstku nasraných, brutálne zamračených Sikhov, stojacich s nasadenými bajonetmi. A žiadny Gandalf Biely blížiaci sa s horiacimi bleskami nehrozil… títo muži sa rozhodli vziať veci na koniec svojich čepelí a ukončiť všetko ako muži.

Vidiac nepriateľov vo vnútri veže, signalista Gurmukh Singh odoslal svoju poslednú komunikáciu Britom, zahodil svoje signálne vybavenie, vzal svoju pušku a začal ostreľovať nepriateľské oddiely hrnúce sa na jeho priateľov pod ním. Jemu osobne je pripísaných najmenej dvadsať zabití a verí sa, že v momente keď mu došli náboje, nasadil si bajonet a vrhol sa dole na nepriateľa kričiac bojový pokrik Sikhov – “Ten kto volá ‘Boh je veľký’ je vždy víťazom.” Keď neskôr Britské jednotky dorazili k ich pozícii, našli 21 mŕtvych Sikhov a niekde medzi 180 a 800 mŕtvymi domorodcami. O presnom čísle sa stále debatuje, pretože keď sa Briti ukázali, bolo už po druhom kole bojov o pevnosť a bolo ťažké odhadnúť, koľko nepriateľov bolo zabitých medzi bitkami. Čo však vieme je, že takmer každý jeden Sikhský strelec bol bez munície. A každý začal so 400 nábojmi.

“Do posledného muža, do poslednej guľky.”

Nebojácny obrancovia Saragahri bol pobití do posledného muža, avšak držali svoje pozície celý deň až do neskorého večera, čím oddialili masívny útok dosť dlho na to, aby sa Briti dali dokopy a posilnili ich pozíciu. Po Saragahri sa Orakazai presunuli k blízkej pevnosti Gulistan, ale ich zdržanie pri Saragahri ich stálo moment prekvapenia – muži v pevnosti Gulistan boli na nich pripravení a zadržali ich útok s čerstvo príchodzími britskými ťažkými delami, ktoré zhodili niekoľko stovák vysoko-výbušných striel rovno do stredu nepriateľskej hordy.

Keď príbeh o Sikhoch vyrozprávali v britskom parlamente, dostal standing ovation od každého jedného člena britskej vlády. Všetkých 21 Sikhov obdržalo indický Rád za zásluhy, najvyššie vojenské vyznamenanie dostupné v danom čase, a ich rodiny obdržali pozemky a 500 rupií v hotovosti (pri dnešnom výmennom kurze je to asi 85 centov, avšak v 1897 to bolo pravdepodobne omnoho viac… avšak toto moje tvrdenie zakladám len na fakte, že v 1987 500 rupií bolo takmer dosť na to, aby ste si v The Legend of Zelda kúpili dva Modré prstene, zďaleka najdrahšiu vec v hre). Tento príbeh bol vybraný UNESCO ako jeden z ôsmych najdôležitejších príbehov o kolektívnej statočnosti v ľudskej histórii a do dnešného dňa, každý 12. september, celá India slávi Deň Saragahri.

“Môžeme smútiť nad obeťou týchto odvážnych vojakov, ale Sikhovia, pokiaľ tu budeme, nikdy nzabudnú na slávu ich odporu.”

–  Major John Haughton, Veliteľ, 36. Sikhský pluk

Tento blog je prekladom originálneho blogu Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora, Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *