Karol sa stal švédskym kráľom keď mal 15 rokov, a keďže v stredoveku boli Európania celkom kokoti, skupinka susediacich krajín ako Dánsko, Rusko a Poľsko-litovská únia sa rozhodli, že si mladého kráľa podajú a zoberú mu nejaké to územie (v tomto čase Švédske kráľovstvo okrem súčasného územia kontrolovalo aj pobaltské krajiny Livonsko a Estónsko). Karol samozrejme chcel tejto chujovine zabrániť. V mladosti spravil zo seba tvrďasa vďaka tráveniu zimných mesiacov kempovaním vo švédskych ihličnatých lesoch, lovením vlkov a medveďov len tak pre zábavu a tak nebol schopný akceptovať útek z boja. Voltaire raz citoval Karola, ktorý vraj povedal “Rozhodol som sa nikdy nezačať nespravodlivú vojnu ale taktiež nikdy neukončiť legitímnu vojnu nejako inak ako porážkou mojich nepriateľov”, čo by sme do dnešnej reči mohli preložiť ako “Ja sračky nezačínam, ale verte, že ich ukončím.”
Karol teda dal dokopy armádu a použil svoje prvotriedne taktické schopnosti, aby nakopal veľké východoeurópske zadky. Najskôr poslal svojich mužov do Dánska, kde zastavili akékoľvek plány na dánsku okupáciu Švédska. Na dánsky trón dosadil svojho človeka a túto vojnu ukončil kurva rýchlo.
To totálne nasralo Petra Veľkého, ktorý poslal ruské jednotky okupovať Livonsko a Estónsko a postavil nové mesto na Švédskej pôde. Karol si povedal “tak to kurva nie” a poslal svoje jednotky napadnúť hlavnú ruskú armádu v Bitke pri Narve v roku 1700. Karol a jeho vojsko v sile asi 10 000 mužov napadli ruskú posádku o veľkosti asi 40 000 vojakov pod rúškom snehovej búrky a napriek tomu, že bol Karol vysoko prečíslený, dosiahol absolútne víťazstvo, počas ktorého totálne zničil ruskú armádu, pričom stratil len 600 svojich vlastných mužov.
Po tomto sa Karol rozhodol svoju pozornosť venovať Poľsko-litovskej únii, ktorá sa formálne tvárila neutrálne ale v skutočnosti sa s ním snažila pekne vyjebať. Švédi vytĺkli z poľských armád dušu a Karol na poľský trón dosadil jedného zo svojich bratrancov. Vďaka svojej mladosti a vojenskému umeniu bol titulovaný ako “Alexander Západu”. Armáda, ktorú priamo kontroloval Karol XII totiž dovtedy nikdy neprehrala väčšiu bitku.
Niekedy v tomto momente si Karol začal myslieť, že je celkom tvrďas. Peter medzitým rekonštruoval ruskú armádu a provokoval švédske jednotky a tak sa Karol rozhodol, že je čas s tým skoncovať. A spravil tú istú zasranú chybu ako veľa iných dobyvateľov po ňom – rozhodol sa vpadnúť do Ruska.
Karol, tak ako ktokoľvek iný, dostal v Rusku celkom na držku. Počasie bolo zlé a Rusi využívali taktiku spálenej zeme na preriedenie švédskych radov. Nakoniec sa Rusom podarilo zničiť Karolove zásobovanie a kozácka armáda, na ktorú sa spoliehal a čakal na spojenie s ňou, bola totálne zničená Petrovým vojskom. Karol sám bol ranený a počas pobytu v nemocnici, kedy nemohol bojovať, napadli Rusi jeho armádu na Poltave a udelili Švédom zdrvujúci úder. Švédska armáda bola otlčená a Karol bol prinútený vyhľadať útočisko v Osmanskej ríši.
V Osmanskej ríši sa Karol snažil presvedčiť sultána, aby sa pustil do Rusov. Eventuálne to sultána prestalo baviť a tak poslal svojich mužov Karola zabiť, ale Kájovi sa podarilo utiecť vďaka jazde skrz celú Európu na chrbte koňa počas približne 15 dní. Keď sa dostal naspäť do Švédska pokúsil sa obnoviť svoju armádu, ale nakoniec ho nejaký idiot udrel do hlavy a Karol zomrel.
Karol bol proste tvrďas. Kompletne sa vyhýbal alkoholu a sexu a celkovo bol nervózny ak musel robiť čokoľvek iné ako viesť svojich mužov k víťazstvu, pričom si vždy zachovával stoický pokoj na úrovni budhistického mnícha. Žil rýchlo, zomrel mladý, a keď zomrel, stiahol so sebou celú Švédsku ríšu. Čo viac si želať od historického tvrďasa?