Tiež som už pár krát na trhoch stretol moslima. Prvý krát na strednej škole. Bol to spolužiak z Abcházska (to je taká krajinka/nekrajinka, ktorú Rusko odtrhlo od Gruzínska, ale to nie je podstatné). Bol som pár mesiacov v Nemecku, po nemecky som ešte veľmi plynule nerozprával, ale boli sme kamoši a zhodou okolností mi na vianočných trhoch kúpil varené víno – aj keď on alkohol nepil a ani bravčového sa nikdy nedotkol, proste ortodoxný moslim.
Po večeroch sme na internáte hrávali Dotu, na hodinách sme robili spolu sem tam nepríjemnosti učiteľom, ale keď sa trochu agresívnejší spolužiak pustil do iného, slabšieho spolužiaka, bol môj moslimský kamarát prvý, ktorý sa toho slabšieho zastal. A keďže to bol aj na svoj mladý vek chlapisko a vačšina Slovákov by ho na ulici zrejme obišla oblúkom z obavy, že ich dobodá, tak si daný delikvent do budúcna rozmyslel, či bude skákať do slabších.
Ďalšieho moslima som stretol na letisku vo Frankurte, keď som sa o pár týždňov neskôr vracal na Vianoce domov, aby som si mohol užiť trhy aj na Slovensku. Pre mňa úplne neznámy človek. Bol oblečený v tradičnom moslimskom obleku s čiapkou a mal dlhú bradu. Napriek tomu, že už som mal zopár moslimských kamarátov, necítil som sa práve príjemne pri predstave, že budeme letieť tým istým lietadlom.
Pár minút po tom, ako som si ho všimol, prišla za ním jeho manželka, zahalená od hlavy po päty. A tá tlačila na vozíku starčeka, ktorý vyzeral tak na 90 a tiež bol oblečený v tradičnom moslimskom odeve. Na prvý pohľad bolo jasné, že starček už nevie chodiť a neskôr som z toho čo som začul pochopil, že starček bol pozrieť v Nemecku vnúčatá a letí domov, aby mohol v kľude umrieť – vo svojej domovine.
O pár rokov neskôr som stretol moslimov trochu viac, zhodou okolností opäť na trhoch. Nebolo to neočakávané, keďže som bol v Rijáde, hlavnom meste Saudskej arábie, a s kolegami sme večer vybehli na obľúbené miestne trhy, keďže, pravdupovediac, takmer nič iné sa v strede púšte robiť nedá.
Na trhoch nás sprevádzal pakistanský moslim so svojou saudskou manželkou. Tentokrát boli od hlavy po päty zahalené ženy všetky a všetci muži boli v tradičnom saudskom odeve.
 |
|
| Ja, v tradičnom saudskom mužskom odeve |
Nikto sa nám síce nevyhrážal, ale zažili sme, ako moslimská žena poslala do prdele dotieravého Sauda z vedľajšieho stánku, ktorý sa jej snažil prebrať nás ako zákazníkov. Ona predávala so svojimi priateľkami na trhu jedlo, ktoré nám veľmi chutilo, ale po anglicky ani jedna z nich príliš nevedela, takže naša komunikácia bola zdĺhavejšia.
To chcel využiť chlapík od vedľa, ktorý po anglicky vedel veľmi dobre. Na nasledujúcu výmenu v ich rodnom jazyku sme pre zmenu nemuseli vedieť my po saudsky nič, pretože sme z gestikulácie a tónu hlasu našej predajkyne pochopili, že ho poslala do p…, pardon, kade ľahšie.
Ďalších moslimov na trhu som stretol v hlavnom meste najväčšej moslimskej krajiny, Indonézii. V Indonézii síce na rozdiel od Saudskej arábie nepanuje zákaz alkoholu, ale zohnať ho tiež nie je ľahké, keďže ho veľa ľudí nepije. Keďže som sa ubytoval v lokálnej štvrti a nie turistickom hoteli, mal som problém.
Ten za mňa po dvoch dňoch vyriešili miestni predajcovia na trhu. Keďže si všimli, že som sa v ich štvrti objavil, začali dva dni po mojom príchode predávať pivo Guiness a Smirnoff vodku.
Vodku síce už dlhší čas nepijem, takže tá im zostala, ale každý deň pre mňa na trhu pripravili miestni moslimovia Guinness. Lebo o hosťa sa treba postarať (a samozrejme biznis je biznis).
Ani na jednom z týchto stretnutí som nedostal “kamarátsku radu” kam mám a kam nemám chodiť. Teda pardon. Raz áno. Raz mi jeden moslim odporučil istý bordel v Prahe, ale to je na iné rozprávanie.