V štvrtej bitke pri Kawanakajime 10. septembra 1561, sa vojaci znepriatelených samurajských nakopávačov zadkov Takedu Shingena a Uesugiho Kenshina, s vriacou krvou v žilách, stretli v epickej bitke dvoch ultra-mocných japonských bojovníkov, ktorí opovrhovali jeden druhým s ultra-nenastaviteľnou celoživotnou nenávisťou, tak komicky intenzívnou až existovalo nebezpečenstvo, že táto nenávisť nadobudne fyzickú podobu vďaka nejakej divnej explózii na štýl anime a vytvorí portál medzi krajom smrteľníkov a samotnými pekelnými ohňami. 18 000 kričiacich, besniacich, katanami vyzbrojených bojovníkov v tvrďácky vyzerajúcich samurajských brneniach si nemilosrdne sekalo a rozrezávalo navzájom tváre, striekajúc okolo dostatok krvi z tepien, aby bojisko vyzeralo ako nejaká zábavná aréna na hranie v úžasnom aquaparku.
Keď bitka skončila, takmer 10 000 statočných hrdinov ležalo mŕtvych, nasekaných na rôzne veľké kúsky človečenstva a roztrúsených po okolí s takým množstvo ocele, že to vyzeralo, ako keby havarovalo a explodovalo lekárske lietadlo nesúce orgány určené na transplantáciu. Medzi Takedovymi mŕtvymi, nahádzaných na kope pri ich zabitých nepriateľoch, ležal 36 ročný muž s menom Moritoki. Moritoki bol synovec Takedu Shingena a od svojho strýka si nechal sľúbiť, že ak zomrie postará sa o jeho manželku.
Takeda Shingen nielenže ctil tento sľub. Dal Moritokiho žene šancu na pomstu.
Ak ste si mysleli, že ženské ninja bojovníčky sú len vec, čo existuje v Mortal Kombat hrách a v divných sexuálnych fantáziách teenagerov, tak máte spolovice pravdu. Mochizuki Chiyome je najtvrďáckejšou ženskou ninja v japonskej histórii ako predvoľba – pretože je jediná, ktorej meno poznáme – ale ona len začala niečo, čo sa stalo známym pod menom kunoichi, šialene hardcore káder ženských tajných agentov, operatívcov a staromódnych plášť-a-dýka-do-vajec špionážnych expertov, ktorí trávili slušný čas počas Obdobia bojujúcich štátov totálnym dojebávaním všetkého a vysmievaním sa nepriateľom v mene svojich feudálnych pánov.
Toto bola žena, ktorá založila zasranú školu a vycvičila ich.
Aj keď v podstate nevieme nič o jej minulosti, je pravdepodobne bezpečné povedať, že keď Takeda Shingen vzal Mochizuki Chiyome pod svoje krídla, vedel, že nezískava len nejakú pipku, ktorá chce chillovať, chlípať zelený čaj a trénovať kaligrafiu v nejakom kláštore. Táto žena bola tvrdá, vypočítavá, so železnou vôľou a verí sa, že bola priamym potomkom už v tom čase legendárneho Mochizuki Izumo-no-kamiho, šialene epického ninja majstra, ktorý založil Koga Ninja klan, ktorý viedol spor s Iga klanom Hattoriho Hanza. Izumo-no-kami je chlapík, o ktorom určite časom napíšem článok (popravde som prvýkrát počul o Chiyome, keď som skúmal jeho a rozhodol som sa, že sa toho chytím), ale v podstate založil jeden z dvoch hlavných japonských ninja klanov v 14. storočí, vynašiel dymové bomby a vedel by vás zabiť tak tvrdo, že by na to zomreli aj vaše deti, skrz Tranzitívnu Vlastnosť Nakopávania Zadkov.
Ako potomok mocného majstra ninju, Chiyome bola prirodzená voľba pri výbere niekoho, kto mal začať akadémiu a trénovať ženy v umení sabotáže, zhromažďovania informácií a iných tvrďáckych ninja sračiek. Takeda bol vo vojne s Kenshinom (a neskôr s Ieyasu Tokugawom, ktorý mal prístup k nenávidenému rivalskému Iga Ninja klanu) a čo bolo horšie, prednedávnom sa ho niekoľko jeho príbuzných pokúsilo zavraždiť. Takeda nebol úplne nadšený myšlienkou, že sa naňho vrhne ďalší idiot s nožom a tak sa mocný samuraj rozhodol, že Chiyome bude slúžiť ako jeho oči a uši a bude nakopávať vajcia po Japonsku ako stredoveký mix medzi Charlieho anjelmi, CIA a sekáčikom na mäso. Okamžite sa dala do práce, otvorila školu v srdci Koga provincie a priviedla do nej ženy, aby ich vycvičila v delikátnom umení vymlátenia duše z ich nepriateľov a vypaľovania zámkov do tla.
Chiyomyn predchodca pôvodne spravil svoje Tvrďácke Tajné Ninja Tréningové Stredisko tak, aby vyzeralo ako továreň na lieky. Kúpil veľkú, nenáročnú štruktúru známu ako “Dom Zdravotníckej Spoločnosti”, ktorá bola plná pascí, skrytých zbraní, a pekných rastlín, ktoré len tak mimochodom mohli byť super toxické a naozaj užitočné ak ste sa, čo ja viem, napríklad rozhodli pripraviť nejaký ultra smrteľný nedetekovateľný jed alebo niečo podobné. Avšak Chiyome sa rozhodla, že svoju školu bude prezentovať ako charitu, ktorá bude poskytovať náboženský tréning pre mladé dievčatá, ktoré prišli vo vojne o rodičov. Čo je celkom cool.
V podstate Chiyome cestovala po krajine, zastavila sa kdekoľvek od veľkých, pulzujúcich miest po vypálené ruiny malých dedín, s konštantne otvorenými očami pátrajúcimi po sľubných mladých dievčatách, ktoré zatiaľ mali v živote len smolu, ale stále mali v očiach oheň. Prostitútky, siroty z fariem, mladé vdovy, ale aj žobráčky boli prinesené naspäť do Koga provincie, zdanlivo na to, aby mohli znova začať svoj život. Ľudia z dedín na to reagovali asi “aww, aké milé, aké láskavé, Chiyome je veľmi milá žena” alebo niečo také, zatiaľ čo v skutočnosti trénovala tieto dievčatá v tom, ako vytiahnuť nôž a vraziť ho týpkovi do krku v jednom bezchybnom pohybe.
Aj keď milujem úžasných ninjov v čiernych pyžamách z 80. rokov, ktorí skáču skrz strechy a následne zdvorilo útočia na Bruca Leeho jeden za druhým (a tento obraz som doteraz využil v článku ako sa len dalo), je dôležité poznamenať, že tieto ženy nepobehovali okolo vyzerajúc ako Taki zo Soul Calibur servírujúc lietajúce kopance na popredí explózií. Jasné, že boj zblízka bol kritickou súčasťou ich práce, a tieto ženy boli trénované na to, aby porazili väčšieho protivníka v bitke a vedeli bojovať s malými zbraňami, ale v skutočnosti boli ženské ninja používané najmä ako špióni a zberači informácií a hlavný dôraz v ich tréningu sa kládol na zlepšenie ich mentálnych schopností. Boli trénované v etikete, tanci, spievaní, prevlekoch, infiltračných technikách a to tak, aby splynuli s bežnou populáciou a mohli presvedčivo cestovať ako zabávačky, pútničky, šľachtičné, kňažné alebo prostitútky. Učili sa, čo majú hľadať v nepriateľských základniach, trénovali memorizačné techniky, aby si vedeli zapamätať každý detail. Trénovali ako dostať z opitého dôstojníka všetky dobré informácie, ako odolať mučeniu a ako riešiť problémy a improvizovať za behu, aby nemuseli prehrabávať svoje vrecká kvôli dymovnici vždy, keď ich zopár samurajov s mečmi naháňa po horiacej budove.
Takže, zatiaľ čo väčšina Google Image vyhľadávaní vám vráti obrázky so ženami s rukavicami a koženými topánkami, ktoré majú bizarnú potrebu zakrývať si svoj nos, ústa a ruky, ale nie svoje boky a kľúčne kosti, tieto ženy nepotrebovali masku, aby ukázali, aké veľké majú gule – proste napochodovali do predných dverí vašeho hradu, smiali sa na vašich blbých vtipoch, slušne sa odobrali po tom ako ste odpadli z pitia, skopírovali vaše bojové plány zatiaľ, čo ste spali a potom vyšli rovnakou cestou akou vošli. A pretože si väčšina mužov vo feudálnom Japonsku myslela o ženách zhruba to, čo internetoví komentátori dnes, stráže ani len nenapadlo ich zastaviť a vypočúvať pri ich ceste z mesta.
A keďže ich obľúbený prevlek bol Miko, teda oblek putujúcej svätej ženy, kunoichi vyzerali zhruba takto:
Rozptýlené po provinciách Japonska, bezproblémovo prezlečené ako všetko od šľachtičných po dievčatá na bare v podnikoch pre vojakov, Chiyomyne ninja jednotky sa dali do práce v robení tvrďáckych skutkov pre Takedu Shingena. Kradli tajné informácie, počúvali plány o vraždách, skúmali obrany miest a zaznamenávali, ako veľa vojakov bolo v mestách. Umiestňovali falošné dokumenty, prenášali správy tajným agentom a rozširovali klebety o ich nepriateľoch. Občas sabotovali nejakú operáciu, otrávili zásoby vody alebo podrezali šľachticovi hrdlo v spánku. V skratke, dojebávali čo sa dalo.
Nemáme veľa detailov o ich operáciách (pretože, ak by sme mali asi by neboli veľmi dobré ninja), ale čoskoro sa začali šíriť o nich fámy a Takedovi nepriatelia začali šalieť. Ako ich legenda rástla, začalo sa objavovať kopu šialených príbehov a keďže tieto fámy šírili muži, neprekvapivo sa dajú čítať ako popis na obale nejakého divného animovaného japonského porna. Mali železné rozkroky a mohli vám ním odseknúť penis. Používali techniku zvanú “Obrátený tok vajíčka”, ktorou vás zakliali tak, že vždy keď ste spali s Geishou mali ste ultra realistickú víziu svojej vlastnej smrti a šaleli ste. Mohli zobrať deti z tehotných žien v strede noci, dojebať ich a potom ich vrátiť naspäť bez toho, aby si žena niečo všimla. Po pravde, jediná fáma čo dáva nejaký zmysel je tá, že mali techniky, ktorými vymyli mozgy mužom a/alebo ich spravili dementnými, a ak ste niekedy videli bandu macho bráchov ako sa cez seba strkajú, keď sa snažia flirtovať s jedinou ženou čo s nimi pozerá futbal, pravdepodobne viete, že tieto techniky sú stále nažive a aktívne sa využívajú.
Verí sa, že medzi rokmi 1561 a 1573 Mochizuki Chiyome mala približne 300 agentiek rozmiestnených naskrz Japonskom, všetky reportujúce priamo k nej, aby mohla informovať Takedu Shingena. Ich sieť bola efektívna, spoľahlivá, všetko zahŕňajúca a ak Takeda hľadal niekoho, aby vykonal akúkoľvek misiu, Chiyome bola osoba, ktorá ju spravila. Znova, nevieme veľa detailov o tom, čo bolo obsahom týchto misií alebo ako efektívne boli a aj keď by som vám veľmi rád priniesol príbeh o tom, ako kunoichi robili trojité backflipy a hádzali šesť ninja hviezdic so smrtiacou presnosťou, asi rozumiete tomu, prečo Takeda nechcel mať takéto tajné operácie zapísané v oficiálnych záznamoch. Takže vám bude musieť stačiť, že pretvorenie a vytrénovanie skupiny 300 ženských sirôt na káder tvrďáckych vrahov a sabotérov, ktorí infiltrovali všetky levely japonskej spoločnosti počas viac ako dekády je tvrďácke ako kokot a mali by ste sa s tým vyrovnať.
Napriek práci kuniochi, Takeda Shingen zomrel v roku 1573 za zvláštnych okolností, ktoré mohli znamenať čokoľvek od zadusenia sa na kosti z tuniaka po zavraždení Tokugawovým agentom. Čo je úžasné je, že Mochizuki Chiyome sa nikdy viac v histórii nespomína po Takedovej smrti. Neexistuje žiaden epilóg, žiadna smrť, žiadne zajatie, nič. Jednoducho sa vyparila, spolu s jej agentmi a nikto nevie, čo sa s ňou stalo.
Ninja štýl.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog