Skip to content
Home » Francois L’Olonnais

Francois L’Olonnais

“L’Ollonais sa rozohnil, vytiahol svoju šabľu a s ňou rozrezal prsia jedného z tých nešťastných Španielov, vytiahol jeho srdce vlastnými, znesväcujúcimi rukami, a začal ho žuvať svojimi zubami, ako pažravý vlk, pričom povedal ostatným: Ak mi nedáte inú možnosť, dopadnete rovnako.”


Po niekoľko storočnom pretlaku kapitánov na štýl kapitána Kidda, dobrodruhov nosiacich pásku cez oko, dupkajúcich svojimi drevenými nohami a rozprávajúcich diabolským britským akcentom ako Tim Curry, podpaľujúcich nešťastníkov na palubiach španielskych galeón, by si asi väčšina ľudí nemyslela, že najkrutejší, najviac nenávidený a najviac brutálny pirát a hrdlorez v histórii tvrďáckych pirátov je nejaký náhodný francúzsky týpek s menom Jean-David.
Takže, moji milí priatelia, nižšie na obrázku je sochárska reprezentácia týpka s menom Francois L’Ollonais – a aj keď nosí športový a štýlový švihácky klobúk, má dlhé, kučeravé vlasy a trochu pripomína mušketiera (historického mušketiera, nie novú filmovú verziu, v ktorej sa premávajú na vzducholodiach, a ktorá, súdiac podľa ohlasov, má viac dočinenia s tabuľkou čokolády ako s pôvodným Dumasovým románom). Tento šable-držiaci psychotický šialenec z dimenzie o jednu ďalej ako je Peklo bol tak neuveriteľne brutálny tvrďák, že len jeho prítomnosť na otvorenom mori doslova spôsobovala, že veľa španielskych vojakov skákalo cez palubu, namiesto toho, aby riskovali, že padnú do jeho zločinných drápov:
Muž, ktorý sa stal neskôr slávny a obávaný ako “Bič na Španielov” (pretože keď ho Španieli zbadali, začali kričať a šialene mávať svojimi rukami, ako keby im niekto dal elektrošoky), Francois L’Ollonais sa narodil s menom Jean-David Nau, niekedy okolo roku 1635. Pochádza z mesta zvaného Les Sables d’Olonne, ktoré sa nachádza na západnom pobreží Francúzska, neďaleko od miesta, kde vyrastal spolu-tvrďas Richard Levie Srdce. Ale zatiaľ čo Le Coer d’Lion strávil svoje tínedžerské roky tým, že sekal ľudí na polovicu svojim širokým mečom, a následným mlátením rodinných príslušníkov na smrť telom iného rodinného príslušníka, ktorý zomrel pred chvíľou rovnakým spôsobom, Jean-David Nau vyrastal ako chudobný bedár, a tak bol predaný do otroctva a/alebo zaviazaný do služby, keď mal pätnásť. Priniesli ho na Španielmi kontrolovaný ostrov Hispaniola v Karibiku (dnešná Dominikánska republika), kde strávil nasledujúcich desať rokov svojho života vo veľmi ťažkých podmienkach, pracujúc do odpadnutia. Tu sa sralo na životy a pracoval teda v sálajúcom teple a nedýchateľnej atmosfére tropického leta, zatiaľ čo z neho jeho nadriadení vymlátili dušu vždy, keď sa na čokoľvek sťažoval alebo nesplnil svoji dennú kvótu.
Jean-David odslúžil svoj čas a na konci svojich desiatich rokov bol vypustený do divočiny ako slobodný muž. Zmenil si svoje meno na Francois L’Ollonais, pravdepodobne preto, lebo sa mu páčili mená, ktoré sa nedajú vysloviť, a rozhodol sa, že začne podnikať v odvetví nakopávania zadkov za peniaze. V roku 1660 sa presťahoval na Tortugu, francúzsky ostrov severne od Haiti, ktorý, spolu s Port Royal, bol veľmi pravdepodobne najskazenejšie hniezdo hajzlov a zločincov na planéte. V meste, ktoré viedlo svetovú štatistiku v počte ľudí nakazených syfilisom na obyvateľa, dlho netrvalo, kým si našiel tento svalnatý Francúz prácu, a skôr než sa nazdal, L’Ollonais sa upísal k posádke odporných pirátov pustošiacich moria pre korisť a dobrodružstvo, a následne nejaké tie zadky.
To čo bolo na L’Ollonaisovi šialené je, že v skutočnosti ani nebol pirát – tento týpek bol korzár, čo znamená, že mal licenciu na zabíjanie od kráľa Francúzska, a bolo mu umožnené slobodne zabíjať, kradnúť a plieniť Španielov v akejsi verzii štátom sponzorovanej teroristickej kampane doby pušného prachu, zameranej na prerušenie transportov bohatstva z Nového sveta do Španielska. A bol v tom kurva dobrý – už po pár misiách sa ukázal ako taký strieľajúci a sekajúci tvrďák, že mu Guvernér Tortugy (!) dal jeho vlastnú loď, poverovaciu listinu, a povedal mu, aby šiel von, a pokračoval v jeho dobrej práci: zabíjajúc každého v Karibskom mori, kto nemal Fleur d’Lis francúzsku vlajku na sťažni. L’Ollonais vkráčal do prístavu, najal zopár strapatých “Bratov pobrežia” a vydal sa na epickú transatlantickú vraždiacu cestu – plieniac lode, ničiac galeóny, a nenechávajúc za sebou nikoho živého, v štýle piráta Desného Robertsa.
L’Ollonaisova brutálna zlosť sa mu čoskoro vrátila ako bumerang, keď v roku 1663 natrafil na silnú búrku a stroskotal na Yukatánskom polostrove. Napriek tomu, že sa korzárovi podarilo dostať väčšinu svojej posádky skrz búrku živých, títo hnusní darebáci boli takmer okamžite napadnutí španielskymi vojakmi, ktorí boli viac ako pripravení ukázať nechválne známemu Francúzovi rovnakú profesionálnu zdvorilosť, akú on ukazoval ich galeónam. Španieli okamžite spustili paľbu, dážď guliek preletel L’Ollonaisovými vojakmi, ktorí vybuchovali ako vrecká krvi v nemocničnej mikrovlnke. Keď videl, že bitka je stratená, a že bol vážne zranený strelou z muškety v časti tela, ktorá nie je veľmi priateľská voči guľkám, L’Ollonais sa hodil na piesok, prikryl sa mŕtvym telom jedného zo svojich mužov a predstieral, že je mŕtvy, veľmi podobne ako Liam Neeson v scéne z Taken. Akonáhle Španieli odišli, L’Ollonais vyliezol na kopu tiel, vyzliekol oblečenie z nejakého mŕtveho Španiela, nakráčal priamo do mesta Campeche, oklamal stráže (rozprával perfektnou španielčinou, ktorú pochytil počas svojich rokov v službe) a vyrovnal si účty. V ten večer oslobodil niekoľko francúzskych zajatcov z lokálneho väzenia, zabil niekoľko týpkov, ukradol pár kanónov z prístavu a začal pádlovať za slobodou.
Nedostal sa ďaleko predtým, ako Španieli našli cestičku z mŕtvych tiel a došlo im, čo sa kurva deje. Keď sa lokálny guvernér dozvedel, že L’Ollonais je nažive a na úteku, vyslal za ním posádku lovcov pirátov s veľmi špecifickými rozkazmi – choďte a nevráťte sa, pokiaľ nebudú všetci piráti mŕtvy, okrem Fracoisa – on mal byť zajatý živý, aby mohol byť následne umučený na smrť neskôr. Ale prefíkaný L’Ollonais vyňuchal lovcov pirátov, prepadol týchto klaunov, nalodil sa do ich lode tak, že použil svoje kanóny ako mostíky, a to v strede noci (!), a následne odsekol hlavu každému mužovi na palube, až na jedného – tohto chudáka poslal naspäť domov, aby doručil rukou písanú správu, na ktorej bolo “Od teraz nikdy nepreukážem žiadnemu Španielovi milosť, a dúfam. že vykonám nad vami rovnaký trest, aký som vykonal nad tými, ktorých ste poslali za mnou. Aby som oplatil pozornosť, akú ste vy venovali mne a mojim spoločníkom.”
Potom ukradol ich loď a odplával domov.
Od tohto momentu sa Francois L’Ollonais stal ešte nemilosrdnejší a ešte viac totálne šialený. Teraz nielenže tento francúzsky bastard zmasakroval každého muža na španielskych lodiach až na jedného (bežne jedného posadil na loďku a vyslal ho, aby šíril správu o terore, tak aby každý španielsky veliteľ pustil do nohavíc už len pri zmienke o ňom), ale navyše našiel nové, vzrušujúce a strašnejšie metódy na mučenie mužov na smrť, ktoré boli tak sadistické, že Dexter by pravdepodobne uronil slzičku dojatia. Jeho najslávnejší čin bol, keď totálne prepnutý L’Ollonais vyrezal týpkovi stále bijúce srdce z hrude, zjedol z neho kúsok a následne hodil toto napoly zjedené srdce do tváre inému španielskemu týpkovi, zatiaľ čo on ROFL’Ollonaizoval svoje brucho od smiechu na palube. Ale to zďaleka nie je všetko. Tento vraždiaci psychopat bol tiež majster v sekaní ľudí kúsok po kúsku, začínajúc s rukami, a tiež vás vedel chvíľu udržať nažive, zatiaľ čo vás upaľoval. Počas jeho lodnej, krvavej fiesty tiež zdokonalil niečo, čo sa nazývalo “woolding”, čo znie ako niečo zlaté a zahŕňajúce milú ovečku, ale v skutočnosti išlo o prax, pri ktorej ste uviazali lano okolo týpkovej hlavy, a to ste následne uťahovali, pokiaľ mu z hlavy nevystrelili oči ako štupeľ zo šampanského. Kvôli jeho extrémnej brutalite si L’Ollonais vybudoval strašnú reputáciu, a kdekoľvek sa objavil, Španieli bojovali s jeho bandou šialencov do posledného muža a nikdy sa nevzdali – aj po tom, čo bolo už dávno po bitke, veľa nepriateľských námorníkov radšej skočilo cez palubu do spárov smrti, ako keby mali čeliť neuveriteľnej zlobe tohto manického Francúza, ktorý bol pravdepodobne vhodnejší pre Arkham Asylum než pre palubu bojovej lode. Poviem to takto, tento týpek bol taký psychotický, že jeho muži ho opustili pri každej jednej príležitosti – jasné, spravil z nich boháčov skrz plienenie, ale WTF, čo z toho?
L’Ollonais je tiež jeden z prvých korzárov, ktorí napádali popri lodiach aj prístavy, čo bola kurva zlá správa pre úbohých obyvateľov miest v jeho ceste. V roku 1667 dal dokopy flotilu z 8 lodí a 660 mužov a napadol prístav Maracaibo v dnešnej Venezuele. Prístav bol chránený 16 kanónmi, ale L’Ollonais zakotvil pri pobreží, prevesloval proti prúdu rieky v pár kanoe a napadol prístav z pevniny, zničil obrancov dážďom guliek v trojhodinovej prestrelke. Následne strávil štyri týždne strašne mučiac populáciu kvôli ich skrytým pokladom, a keď usúdil, že mu nedali dosť hotovosti, predal mesto naspäť Španielom za pár drobných navyše. Potom napadol blízke mesto Gibraltar veľmi podobným spôsobom, ale pretože stratil pri útoku príliš veľa mužov, dal rozkaz, aby všetky stráže a obyvatelia boli popravení. Celé mesto bolo vyvraždené, bežne pomocou mučenia, a následne vypálené do základov. Piráti odišli s ôsmimi truhlami, v každej štvrť milióna kusov drahokamov, ktoré rýchlo priniesli naspäť do Tortugy a minuli ich na kvapavkou-napadnuté štetky.
L’Ollonaisova ďalšia plavba už preňho nešla tak hladko (ani pre prostitútky v Tortuge) – vyplienil Puerto Cabellos a San Pedro veľmi škodoradostne podobným spôsobom ako Maracaibo, ale neustále prepady španielskymi silami sústavne redukovali jeho posádku. Nechválne známy francúzsky psychopat bol v tomto momente príliš nafúkaný a odmietol spomaliť kvôli niečomu takému nedôležitému, ako ochromujúci nedostatok mužov. Na začiatku roku 1668 sa pokúsil napadnúť Nikaraguu len s jednou loďou a skončil stroskotaný na piesočnej pláži ako dilino. Pochopiteľne nasratí španielski vojaci dohnali srdcia-jediaceho maniaka, vyhladili väčšinu jeho mužov a zajali ho živého. L’Ollonaisovi, keďže bol vynaliezavý bastard, sa podarilo utiecť, ale ani toto mu celkom nevyšlo – takmer okamžite ho zajal lokálny indiánsky kmeň Darien, ktorý neplánoval byť taký humánny ako Španieli, ktorí by ho len priviazali k reťaziam a nechali vtákov vydlabať mu oči – títo týpci ho spálili zaživa, nasekali jeho stále dýchajúce telo na kúsky a potom ho uvarili a zjedli. Karma je sviňa a má dobrý zmysel pre iróniu.
“Tu, z ničoho nič, nešťastie, ktoré naňho dlho čakalo, 
ho dobehlo v podobe trestu úmernému jeho zločinom,
ktoré vo svojom nemravnom a zlom živote spáchal. Pretože 
Boh Všemohúci, ktorého nebeská spravodlivosť prišla, 
použil indiánov z Darien ako svoj inštrument
a vykonávateľov svojej spravodlivosti.”
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *