Skip to content
Home » Stilicho – Posledný hrdina Západného Ríma

Stilicho – Posledný hrdina Západného Ríma

“Božský dar, ktorý dostal Achilles, a ktorý mu závidel Alexander, dar byť oslavovaný básnikmi za svoje hrdinské činy, sa vyskytoval u Stilicha v omnoho väčšej miere ako by sa dalo očakávať v štáte v stave rozvratu génia a umenia.” – Edward Gibbon, Úpadok a zánik Rímskej ríše

Magister Militum Flavius Stilicho bol posledný veľký hrdina Západorímskej ríše. V čase, keď všetci vznešení Patricijovia boli tlstí lúzri a boli zaneprázdnení tým že boli protivní, leniví, podrazácki pätolizači, viac sa zaujímajúci o otrokov, šperky a najnovšie produkty v starostlivosti o vlasy, tento staromódny stoický na cti si zakladajúci barbarov ničiaci kladivobijec imperiálnej spravodlivosti tam bol aby dokázal, že napriek tomu že Ríša umierala a upadala zvnútra, krv Cézara, Scipia, Mariusa a Agrippa stále prúdila žilami Rímskej ríše. Stilicho povstal z radov rímskych légií aby slúžil ako osobný strážca Cisára. Vzal si cisárovu dcéru, velil celej rímskej armáde a nakoniec bránil Večné mesto pred inváziou barbarov, nie raz, ale dvakrát aj napriek tomu, že bol podfinancovaný, prečíslený a mal každý jeden logistický problém starého sveta, ktorý ho kopol do gúľ vždy, keď si chcel uľaviť. Za dvadsať rokov vojenskej služby Ríši bojoval tento týpek s nezastaviteľnými hordami besnejúcich nepriateľských vojakov s hŕstkou legionárov poskladanými dokopy na poslednú chvíľu a brániacimi ríšu bez toho, aby čo len raz obetoval osobnú česť alebo jeho povinnosti k Cisárovi. Dnes je známy v histórii ako posledný veľký bojovník Ríma a jeho tragická smrť značí tiež koniec Západorímskej ríše ako ju poznáme.
Flavius Stilicho sa narodil v Germanii okolo roku 365 AD. Z jeho skorých rokov o ňom nevieme veľa, pretože Rimania sa neobťažovali spisovaním informácií o deťoch, ktoré nepochádzali zo známych a bohatých rímskych rodín. Vieme však, že jeho matka bola Rimanka a jeho otec bol Vandal, čo bol kmeň germánskych barbarských típkov, ktorí boli totálne zažraní do ničenia poštových schránok baseballovými pálkami a sprejovaním stien pod mostami. Stilichov otec bol dôstojník v kavalérii slúžiacej v rímskej armáde ako pomocné zbory a hneď ako bol Stilicho dosť starý aby zdvihol gladius nad hlavu, tak sa pripojil k armáde aby začal so svojím mlátením hláv. Bol to neskutočný lukostrelec, jazdec a šermiar, charizmatický líder a oceľový taktický génius a v časoch, keď bolo bežné že vojaci z bohatých rodín si kupovali povýšenia v armáde ako týpkovia kupujúci si nové skiny v Counter Striku, Stilicho ani raz neakceptoval povýšenie, ktoré nebolo založené na jeho zásluhách.
Stilicho sa prvý krát objavuje v histórii v roku 383 AD, kedy bol vybraný ako veliteľ čestnej stráže poslanej cisárom Theodosiom aby vyjednal a uzavrel mierovú zmluvu s kráľom Perzie. Stilicho vyjednal brutálnu zmluvu ako pán a vrátil sa do Konštantínopolu ako víťaz s vypnutou hruďou a vzal si za ženu cisárovu dcéru Serenu, ktorá sa doňho v podstate zamilovala v momente, keď uvidela jeho sixpack. Zosobášiť sa s rímskou princeznou je tvrďácke samé o sebe, ale Serena bola sama bystrou diplomatkou, a bola obratne schopná brániť svojho manžela pred úkladmi jeho nepriateľov. Jej politické schopnosti za oponou boli to, čo Stilicha udržalo pri moci v čase v histórii, kedy najmocnejší muži končili márne sa snažiaci vybrať si pätnásťcentimetrové nože z chrbta, do ktorých boli práve umiestnené ich najlepšími priateľmi.
Cisárov zať pokračoval vo svojom postupe cez rady armády. Slúžil ako veliteľ osobnej cisárovej stráže a bola mu zverená nezanedbateľná časť Ríšskej armády v Bitke pri Frigide v 394 AD. Stilicho začal svoj útok vyslaním postrádateľnej pechoty skladajúcej sa z barbarov priamo na nepriateľa, čo malo za výsledok kopu mŕtvych barbarov, čo bolo ale OK a zatiaľ, čo nepriateľ bol zaneprázdnený sekaním Germánov na kúsky, Stilicho ich obišiel s kavalériou a zničil nepriateľské sily so skliešťovacím manévrom. Nepriateľský veliteľ – brat cisára Theodosiusa – bol zajatý na bojisku.
Cisár Theodosius zomrel v roku 395 a nechal ríšu svojim dvom mladým synom, rozdeľujúc ríšu na Východnú a Západnú, ktoré sa už nikdy nespojili. Pretože mladí cisári neboli dosť starí na to, aby vládli, Stilicho bol určený za vládcu západnej časti a totálny kretén s menom Rufinius bol vyslaný, aby pomáhal na východe. Rufinius bol intrigánsky, sebe slúžiaci hajzlík, ktorý ochotne nariadil smrť jedného zo Stilichových najlepších priateľov, takže ďalší logický krok bol, aby sa bratia začali navzájom vraždiť. A to sa išlo totálne stať, ale z ničoho nič vypukla rebélia dlhovlasého kmeňa germánskych bojovníkov zvaných Góti.
Zdravím. Pamätáte si ako som pred minútou rozprával o všetkých tých barbaroch, ktorí boli zadupaní do zeme počas Bitky pri Frigide? Tak ich veliteľ sa volal Alaric Odvážny – muž, ktorého by ste mali poznať, ak ste niekedy čítali Badass knihu – a Alaric Odvážny nedostal svoje meno za to, že vysedával a nechal sandále-nosiacich Rimanov používať svojich vojakov ako potravu pre delá. Alaric Odvážny sa vyhlásil kráľom Gótov, niečo ako Morrisey z piateho storočia, a začal pracovať na devastovaní gréckej krajiny na čele hlučnej hordy sekerami mávajúcich germánskych vrahov.
Stilicho okamžite mobilizoval armádu Západného Ríma, preplavil sa do Trácie a vrazil svoje armády hlavou vpred do gótskeho nebezpečenstva. Krvavý a porazený, Alaric sa stiahol hlbšie do Grécka, aby ušiel pomste Ríma. Stilicho ho prenasledoval, dotlačil ho k hore a potom horu obkľúčil s ťažkými obliehacími zbraňami.
V Konštantínopole sa Stilichov starý známy Rufinius rozhodol, že jediná vec, ktorá ho nasiera viac ako banda plieniacich Germánov bola regulárna rímska armáda pod vedením Stilichia behajúca po jeho teritóriu, takže aj keď mal Stilicho Alricove gule vo zveráku, bolo mu nariadené, aby išiel doprdele preč z Východu. Stilicho bol nasraný ale akceptoval to a jeho darček na rozlúčku bol, že poslal pár svojich vojakov do Konštantínopolu, aby zavraždili Rufiniusa. Čo aj spravili.
Stilicho sa vrátil do Itálie, aby našiel jednu z provincii v Severnej Afrike rebelujúcu proti Rimanom, čo čestne povedané, bolo totálne neakceptovateľné správanie. Ich guvernér, týpek s menom Gildo, odmietol poslať jedlo do Ríma a vyhlásil sa za kráľa Severnej Afriky. To mu samozrejme nemohlo prejsť. Stilicho najskôr dopravil potrebné jedlo pre Rimanov z Gálie a následne išiel skrz Stredozemné more a vtĺkol nejaký imperiálny zdravý rozum do rebelujúceho kráľa so zopár oštepmi do tváre, drviac Gildove armády do takého stavu, že Gildo spáchal samovraždu. Po tom, čo sa vysporiadal s týmto nezmyslom, Stilicho sa vrátil do Ríma a zacementoval svoj nárok k moci zosobášením svojej dcéry Márie so 14 ročným cisárom Honoriusom, čo bolo trochu nechutné, keďže Mária bola Honoriusova sesternica, ale Gibbon vraví, že Honorius zomrel ako panic, takže tipujem, že to je aspoň malé zadosťučinenie.
Je dobré sa zmieniť, že Honorius bol viac-menej neschopný vládca a jeho charizma bola na úrovni týždeň starej predžutej žuvačky. Trávil celý svoj deň vo svojom dekadentnom paláci, kŕmiac svoje sliepky a holubov, nikdy neprejavil záujem vládnuť čo i len trochu a v podstate každý čo ho stretol okamžite stratil akýkoľvek rešpekt pre vládu Ríma a pokúsil sa o vzburu. Gibbon sám píše vo svojom nenapodobiteľnom štýle, že “v udalosťami nabitej histórii jeho dvadsaťosem-ročnej vlády je zriedkakedy nutné spomenúť meno cisára Honoriusa.”.
OK, keďže v tomto čase sa Alaric Odvážny začal nudiť redukovaním miest a osád v Grécku na krvou poliate horiace kôpky, kráľ Gótov sa rozhodol, že zamieri do Itálie a prešiel cez Alpy s cieľom umlátiť Cisára na smrť s jeho vlastnou odseknutou nohou. Honorius, počujúc správy o besnejúcom útoku Vizigótov beatboxujúcich svoju cestu k jeho hradu sa okamžite pripravil na útek ako zbabelec.
Stilicho mu povedal, počkaj kámo, nechaj to na mňa.
Takže, Západorímska ríša bola v tomto momente v totálnom štádiu rozkladu. Vychvaľované légie starej ríše boli preč. Existovala minimálna armáda. Neboli peniaze na postavenie väčšej. Občania boli buď leniví, alebo rebelovali, v závislosti od toho kde žili. Ale Stilicho mal mesto na bránenie a jediná vec stojaca medzi cisárovou lebkou a barbarskou sekerou bol Posledný Veľký Rímsky Vojak. Stiahol posádky z takej diaľky ako Hadrianov val v Škótsku. Nechal celé regióny nebránené na kritických hraniciach. Stiahol regrútov z germánskych kmeňov, ktoré boli medzi najväčšími nepriateľmi Ríma a stiahol posádky z miest. V podstate, ak ste vedeli držať oštep rovnomerne k zemi a bodať s ním aspoň v trochu smrtiacej rýchlosti, boli ste povolaný, aby ste sa postavili tvárou v tvár proti Vizigótom v boji o svoj život.
Alric Odvážny pálil, plienil a drancoval svoju cestu cez severnú Itáliu, až sa konečne dostal k cisárovmu palácu v Miláne na jar v roku 402 AD. Honorius sa posral a dal sa na útek, utekajúc so sprievodom do tógy zahalených hodnostárov nosiacich sandále do práce a voňajúcich celý čas ako kvetiny, ale vojny-chtiví Vizigóti ho dobehli a tak sa Cisár musel schovať do malej pevnosti južne od Álp. Góti obkľúčili pevnosť, postavili obliehacie stroje a pripravili sa na vyjednávanie o výkupnom za Cisára.
Ale v momente, keď všetko vyzeralo stratené, na horizonte ste mohli zbadať niečo neskutočné. Generál Stilicho, ochranca Ríma, plával cez zasranú rieku Adda s predvojom tisíc rímskych vojakov. Keď sa dostali na druhý breh, vyhrnuli sa z vody v bojovej formácii.
Bolo to niekedy teraz, kedy Alaric začal dostávať správy o rímskych legionároch pochodujúcich cez v podstate každý jeden priesmyk v Alpách, všetci smerujúci ku gótskym pozíciám, obkľučujúc ich.
V momente jeho najväčšieho víťazstva sa stával Aldric Odvážny totálne obkľúčený rímskymi vojakmi pripravenými bojovať a zomierať za Ríšu.
Bitka, ktorá nasledovala bola zdrvujúce víťazstvo pre Rimanov. Stilicho obsadil Alaricov tábor, zajal jeho manželku, oslobodil všetkých jeho otrokov, ktorých zajal po ceste a získal neoceniteľné poklady ukradnuté z miest od Konštantínopola po Rím. Alaric ušiel s asi polovicou svojej armády v celku a skúsil zaútočiť na mesto Verona počas svojho ústupu, ale opäť ho Stilicho dobehol – Stilicho podplatil niekoľko Alaricových rozladených veliteľov, aby ho špehovali, a keď Alaric vyšiel z priesmyku pred Veronou, bol napadnutý z troch strán rímskymi silami a rozdrvený na kúsky.
Za to, že sa stal Obrancom Ríma, Stilicho získal Triumf cez ulice mesta. Sediac na čestnom mieste vedľa Cisára, Stilicho viedol sprievod svojich víťazných vojakov, zajatcov a pokladov, zatiaľ čo obyvatelia mesta vyšli von a skandovali pre svojho hrdinu. V posledných 100 rokoch Západorímskej ríše iba traja muži dostali túto česť a Stilicho bol jediný, ktorému sa to podarilo bez toho, aby zabil v procese rímskych občanov.
(Nie je to úplne súvisiace, ale je dobré si všimnúť, že to bolo tiež posledný-krát, kedy boli v Ríme gladiátorské hry. Počas hier v Koloseu, ktoré nasledovali po Triumfe, jedna obzvlášť násilná gladiátorská bitka bola prerušená, keď drsný, nebojácny ázijský mních s menom Telemachus prišiel na bojisko a snažil sa oddeliť dvoch bojovníkov. Telemachus bol zabitý, keď po ňom začali hádzať nasraní fanušíkovia kamene, ale cisár Honorius bol v hľadisku a bol tak zdesený udalosťami, že zakázal gladiátorské hry naveky.)
Ale, ako som vravel, toto boli temné časy pre Rím a netrvalo dlho, kým musel Stilicho opäť zachrániť svoj ľud. Bol rok 405, keď gigantická horda Ostrogótov prekročila Dunaj pod vedením bojovníka s menom Radagaisus a začala okamžite vytvárať chaos, zmätok a deštrukciu. Stilicho opäť poskladal dokopy armádu z ničoho – sľúbil slobodu otrokom, ktorí budú zaňho bojovať, opustil základne ktoré mohol, a nejakým zázrakom dal dokopy 30 légií rímskej pechoty aby sa postavila zoči voči gótskej horde ktorá bola poľahky tri až štyri krát väčšia.
Čas sa krátil a Radagaisusoví Góti sa hýbali príliš rýchlo. V čase, kedy Stilicho poskladal aspoň napol schopnú armádu, dostával správy o tom, ako Góti obkľúčili Florenciu a snažili sa vyhladovať obyvateľstvo k podvoleniu. Stilicho musel konať rýchlo, ak chcel zachrániť obyvateľov mesta – a rímsky ľud, ktorý bol len 290 kilometrov od Florencie.
Stilicho pochodoval so svojou armádou tak rýchlo, ako sa dalo. Ľud Florencie sa držal statočne, z nemalej miery vďaka inšpirujúcim príhovorom Sv. Amróza, a potom, v momente, keď to vyzeralo, že Ostrogóti zlomia obranu mesta, “Z ničoho nič, zbadali zo svojich hradieb vlajky Stilichia, ktorý postupoval so svojimi zjednotenými silami na pomoc mestu, a ktoré čoskoro označovali miesto posledného odpočinku barbarskej armády.”
Stilicho si nemohol dovoliť stratiť svojich cenných vojakov v otvorenej bitke, takže si požičal stranu z hernej knihy Júlia Cézara – obkľúčil obliehateľov a postavil sériu obranných pevností, ktoré uzavreli Gótov v prstenci okolo mesta. Radagaisus sa pokúsil niekoľkokrát dostať z tejto pasce, ale Stilichovi Rimania zadržiavali vlnu za vlnou barbarských útokov. Choroba, hlad a vyčerpanie pustošili Gótov. Keď sa Radagasius stretol so Stilichom kvôli vyjednávaniu mieru, Stilichius ho zatkol a poslal naspäť Gótom katapultom. Keď sa zvyšok Góthov vzdal, všetkých predal do otroctva.
Pretože to sa stane, keď sa snažíte vymrdať s Rímskou ríšou pod vedením drsného rímskeho veliteľa.
Stilicho pokračoval v nakopávaní prdelí pre Rím, zastavil inváziu Vandalov a galskú rebéliu, ale napriek všetkým jeho hrdinským činom, ktoré dosiahol pre Ríšu, Stilicho nebol imúnny voči ľsti a politickému podrazáctvu. Najskôr si Senát myslel, že Stilicho zmäkol, keď sa rozhodol zaplatiť Alaricovi Odvážnemu, aby nenapadol Itáliu znova… čo je totálne idiotské, keďže vyjednanie mieru na zastavenie nevyhrateľnej bitky je omnoho múdrejšie, ako si nechať spáliť domovinu na prach. Potom niektorí z poradcov cisára Honoriusa, ktorí žiarlili na jeho moc a vplyv, začali presviedčať Cisára, že Stilicho sa ho chystal zvrhnúť a prevziať moc. Alebo, že Stilichovi sa nedá veriť, pretože je pologermán, a teda má rozdelenú lojalitu. A iné sračky.
Veľká skupina Stilichových priateľov a vrchných generálov bola prepadnutá a zavraždená ich vlastnými mužmi v roku 408 AD. Barbarský bojovník sa vlúpal do Stilichovho stanu a snažil sa ho taktiež zavraždiť, ale Stilicho ho porazil a ušiel, našiel útočisko v kostole, kde požiadal o ochranu aby mohol napísať list rímskemu ľudu, aby nikdy neotvorili brány barbarom a bránili Ríšu a svoje mestá do posledného muža. Keď vojaci prišli, aby ho zatkli, rímsky hrdina s nimi vyšiel von dobrovoľne a bol popravený na kostolnom nádvorí. Mal 49 rokov.
Menej ako dva roky po Stilichovej smrti, Gótske armády pod velením Alarica Odvážneho opäť napadli Rím. Keďže nezostal nikto, kto by mohol brániť Ríšu, Alaric obkľúčil Rím v roku 410, zaútočil na opevnenie a barbarskí bojovníci vyplienili mesto s mečom a ohňom.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *